Poviem Vám príbeh. Nesľubujem, že bude šťastný, no s veľkou vierou v to, že šťastie a láska nakoniec zvíťazia verím, že nakoniec bude rozprávkový. Ako každý veľký príbeh.
Bolo raz jedno veľmi smutné dievča. Navonok sa tvárilo tak šťastne, ale vnútri stále plakalo. Nebola taká vždy, ale tieto dni boli pre ňu veľmi ťažké.
A potom ho stretla. Nebol dokonalý, no spolu tvorili niečo úžasné. Ona si to ale nechcela pripustiť. Bojovala sama so sebou, nechcela si ho pustiť k telu. Hrala sa na niečo, čím vôbec nebola. Na nedobytnú, s ľadovým srdcom. Postupne sa jej ale dostával viac a viac pod kožu. Ale ona stále hľadala dôvody, prečo to nebude fungovať. Prečo nemôžu byť spolu. Stále sama sebe tvrdila, že to nepôjde. Hľadala na ňom chyby, ktoré ani nemal. Mala tesne po rozchode a necítila sa na ďalší vzťah. On tiež vzťah nehľadal, no raz jej povedal múdru vec. Že nedovolí aby z jeho života odišiel niekto, s kým by tvoril dokonalý celok len preto, že práve nie je pripravený na vzťah. Prečo hĺbku tej myšlienky nepochopila tiež?
Na nejakú dobu musela odísť a niekoľko týždňov sa nevideli. Dosť dlhá doba na to aby si uvedomila ako strašne jej chýbal. Ale nikdy mu to nepovedala. Aj keď vedela, ako veľmi by to chcel počuť. Nikdy mu nepovedala, ako ho mala rada. Aj keď z jeho správ denne cítila veľkú lásku. Bol to chlap, akého by si zaslúžila každá žena. Ten, ktorého by sme my ľudia mohli ukazovať mimozemšťanom ako najreprezentatívnejšiu vzorku ľudskej rasy. Prečo to vtedy nevidela?
Dni, ktoré strávila tak ďaleko od neho boli ťažké, jej smútok bol ešte väčší. Prešla si ťažkým obdobím, svojim malým osobným peklom. Počas tých dní jej bol veľkou oporou. Vrátila sa naspäť a trvalo niekoľko mesiacov, kým sa dala znova dokopy. Kým znova začala žiť naplno. Zase sa smiala úprimne a šťastne. No dovtedy ho stratila. Nikto by nevydržal tie nálady. Nikoho by nebavilo žiť s niekým, kto je stále smutný. Kto sa z tých kolien tak dlho nedokáže postaviť. Kto urobil po sebe toľko zlých rozhodnutí. Kto v každej maličkosti videl zlo a všetko si bral tak osobne. Kto riešil také malichernosti a nedôležité veci, ako keby na nich záležal minimálne osud celej planéty.
Zhodli sa, že nie sú pripravení na vzťah. Že keby sa stretli v inom čase, bolo by to dokonalé. Raz mu povedala, že aj tá najväčšia láska a najväčšia kompatibilita môže zlyhať na úplne malej nedôležitej veci. A tak nakoniec dopadli. Prečo za tú lásku nebojovali viac? Tá otázka jej v hlave znela tak jasne.
Prešlo niekoľko mesiacov a ona ho brala za uzavretú kapitolu. Boli kamaráti, občas prehodili zopár slov, keď sa stretli. Ale nikdy úplne z jej myšlienok, hlavy a hlavne srdca nezmizol. Ale ona si chcela pamätať len to zlé. Nechcela priznať, že urobila chybu. Sama seba presvedčila, že to tak malo byť, že to nikdy nebolo skutočné. Že pre seba neboli stvorení.
A potom prišiel deň, kedy si všetko uvedomila. Chvíľu sa rozprávali a pozerali si pri tom tak hlboko do očí. Spomenula si, že ten pohľad milovala. Tie krásne hnedé lesklé oči s tými iskričkami. Na okamih mala pocit, že nič iné neexistuje. Že sú len oni dvaja, ich maličký vesmír. Zrazu sa jej vybavilo úplne všetko to krásne. Ten pocit, keď bola s ním. Vrátila sa niekoľko mesiac dozadu a prečítala si všetky správy, ktoré si spolu poslali. Uvedomila si, že to bolo skutočné a že to skutočne nikdy neskončilo.
Ďalší deň kráčala večer domov a všetko na ňu doľahlo. Sadla si na zem vo svojej izbičke, do obľúbeného kútika a po lícach sa jej kotúľali slzy veľké ako hrachy. Všetko jej to došlo. Všetko to zapadlo. Ako skladačka. Jeden dielik do druhého. A to ich ani nemuselo byť niekoľko tisíc, aby jej to dalo tak zabrať.
Stále bola smutná z toho, aký bol posledný polrok smutný. Ale presne takým si ho urobila sama. Odohnala od seba človeka, ktorý bol skutočne úžasný. S ktorým tvorili dokonalý celok. Jedno zlé rozhodnutie za druhým, ktoré si sama pred sebou ospravedlňovala tým, že zlé rozhodnutia neexistujú. Že to bolo vždy to najlepšie, čo v danom okamihu mohla urobiť. Ale bolo to tak? A tak jasne ju vesmír k tomu viedol a ona to TAK OČIVIDNE ignorovala. Za pár mesiacov jej do cesty poslal niekoľkokrát ,,šípky", ktoré ju mali nasmerovať k nemu, celý svet ju k nemu smeroval a ona všetky náznaky ignorovala. Niekoľkokrát zišla zo svojej cesty len preto, aby sa mu chtiac či nechtiac vyhla. Nakoniec to ale všetko pochopila. Milovala ho. Celý ten čas. A on jej raz povedal, že možno nájde niekoho lepšieho ako on, no on nikdy nebude ľutovať ani jedinú sekundu, ktorú prežil s ňou. Lebo ani jedna nebude stratou času. To si uvedomila tiež. A tiež to, že si nič nepraje viac, ako vrátiť čas. Napraviť všetky chyby, ktoré urobila. Že chce zvyšných 4775 dni do svadby, ktorú si spolu naplánovali, čakať po jeho boku.
