Pred pár dňami sa za mnou v škole zastavil jeden pán doktor s tým, že na pár týždňoch odchádza na služobnú cestu a či by som za neho mohla vziať nejaké prednášky zo Subatómovej fyziky. Na suplovaní prednášky sme sa dohodli už pár týždňov dozadu, ale nakoniec som skončila doma so zápalom pľúc a záskok sa nekonal. Po pravde mi bolo smutno, celkom som sa tešila, išlo o veci, ktorými som sa zaoberala v mojej diplomovke. No keby som vedela, čo ma čaká tentokrát, nie len že ochoriem, ale asi zmiznem z povrchu zemského. Na jednej strane som sa potešila, no na druhej prišiel stres ako svet. PREDNÁŠAŤ? JA? A ako? Veď ja poriadne ani neviem, ako prednáška vyzerá. Počas štúdia som ich vytrvalo ignorovala. Sedieť niekde minimálne 2 hodiny mi pripadalo ako absolútne abstraktná predstava. Že mám dve a viac hodiny rozprávať mi až tak nereálne neprišlo, no záleží o čom, všakže.
Priebeh udalostí u normálneho človeka by bol úplne štandardný. Dohodne sa na záskoku prednášky, dostane materiály, zoberie si ich zo školy, donesie ich domov, všetko si prejde, niekoľkokrát si celú prednášku nacvičí, príde do školy aspoň hodinu predtým aby si to ešte raz prešiel, príde na prednášku, úplne v pohode odprednáša a šťastne ide domov.
Môj pôvodný plán bol si to celé cez víkend prejsť, no v sobotu som zistila, že som poznámky nechala v škole a tak som všetko nechala na pondelok. Na pondelok, kedy som toho mala toľko, že som sa k prezentáciám vôbec nedostala. Upokojilo ma pomyslenie na to, že keď som musela, za jeden deň som bola schopná naučiť sa na celú skúšku - čo bolo štandardne 12 (týždňov semestra) x 1 taká prednáška, ktorú som mala absolvovať. Len z trocha inej strany, než bežne. Teda, nie že by som bežne chodila na prednášky, no niekedy v prvom ročníku som na nejakej bola a matne som si to pamätala.
V utorok, deň pred prednáškou som odchádzala zo školy, poznámky som si niesla v ruke, kedže sa mi do mini kabelky nevošli. V električke cestou domov som si dve stránky vytiahla a čítala si to a zvyšné papiere som položila vedľa seba na sedadlo. Vystúpila som na mojej zastávke a cestou domov som sa zastavila ešte v Alberte, ktorý mám vedľa domu a do ktorého ale po udalostiach posledných dní, kedy ma na rande zavolal manažér tejto predajne, nechodím. Že niečo potrebujem kúpiť som si ale spomenula takmer doma a do Billy - môjho nového obľúbeného obchodu to bolo ďaleko. Nebol čas nazvyš, potrebovala som si toho prejsť veľa a tak som aj pod hrozbou nechceného stretnutia navštívila Albert. Nakúpila som chvalabohu bez nejakých neočakávaných udalosti a išla som domov. Pred vchodom počas otvárania dverí som si ale uvedomila, že tie papiere nemám. Že si v ruke držím len tie dve stránky, ktoré som v električke čítala. Že tie momentálne najdôležitejšie papiere môjho života NEMÁM! Že som odchádzala zo školy a mala ich, dva plné obaly miliónov papierov a domov som doniesla len dve stránky! Hneď som sa vrátila do obchodu, pretože kde inde by som ich mohla nechať, než v košíku na predajni. Samozrejme mi napadla aj tá horšia električková verzia, keďže som si vôbec nevedela spomenúť, kedy som ich videla naposledy, no verila som tomu, že budú v Alberte. Prišla som za slečnou za pokladňou s otázkou, či náhodou nenašli v nejakom košíku plno papierov. Odpovedala, že o ničom nevie, no zavolá mi niekoho, kto to so mnou vyrieši. V tom momente mi došlo, koho asi pravdepodobne zavolať chce. Skôr než som blížiacej sa katastrofe stihla zabrániť, do rozhlasu na celú predajňu zahlásila: ,,Poprosím manažéra predajne, aby sa dostavil na prvú pokladňu." V tomto momente mi prebehol život pred očami. Po našom poslednom stretnutí v oddelení chladených výrobkov, kedy som si zamyslene vyberala tvaroh a on prišiel a bez varovania ma pozval na kávu a ja som bez premyslenia vydesene odpovedala, že porozmýšľam, pretože NEDOKÁŽEM povedať nie, som tento obchod odmietala navštevovať. A zrazu to bolo tu. Ten moment, ktorému som sa tak vytrvalo vyhýbala. Rozmýšľala som, že utečiem, no na to teraz nebol priestor. Pán sa tváril šťastne, že ma vidí a na otázku, či sa náhodou v košíku nenašli moje poznámky zo Subatómovej fyziky odpovedal pobavene, že dobrý pokus a čo teda s tou kávou. Musela som znova vysvetliť, že to nie je vtip a jedná sa o vážnu vec. Odpovedal, že o ničom nevie, ale košíky môže skontrolovať. Vypýtal si moje číslo, že keď sa poznámky nájdu, zavolá mi. Počas diktovania číslic som si stále hovorila: ,,Len nie číslo, bože číslo nie!" No momentálne, keď mi išlo o život, nebol na nejaké emocionálne prejavy čas.
Prišla som domov a zavolala som na Dopravný podnik, že som si pravdepodobne niečo zabudla v električke, no nevedela som ani číslo, len zastávku, z ktorej išla a ani presný čas, len to, že som zo školy odchádzala niekedy v časovom intervale jednej hodiny. Dali mi ďalšie číslo a tam ďalšie a takto som sa rozprávala s niekoľkými ľuďmi, no o mojich papieroch nikto nič nevedel. Rozlúčila som sa s požičanými poznámkami, aj so životom. Tešilo ma len pomyslenie na to, že možno sa niekto cudzí cestujúci električkou, dozvie niečo nové o jadrovej fyzike.
Čerešničkou na torte bol mail, ktorý mi prišiel polhodinu po týchto udalostiach od pána doktora, za ktorého som mala zaskakovať a komu stratené poznámky patrili. Že dúfa, že je všetko v poriadku, lebo je potrebné, aby zajtrajšia prednáška dopadla dobre. Na mail som odpísala, že je všetko v poriadku a súčasne som hľadala raketoplán, ktorý ma odvezie do bezpečnej vzdialenosti od planéty Zem.
V stave absolútneho zúfalstva som otvorila prednášky, no polovica slajdov bola celkom nič nehovoriaca. Snažila som sa rozpamätať, dokonca som vytiahla aj moje poznámky zo subjadrovej fyziky z výšky, no boli veci, ktoré sme my vôbec nemali a tu sa to vyskytovalo na niekoľkých stranách.
S každou pribúdajúcou hodinou sa moje zúfalstvo stupňovalo. Raketoplán nikde a bolo jasné, že z tejto situácie nie je úniku. Zobrala som nejaké štátnicové otázky, s ktorými som si išla ľahnúť do vane. Na upokojenie. Zrazu mi zazvonil telefón a na displeji svietilo neznáme číslo. Možnosti boli tri: buď mi volajú z Alberta, že sa poznámky našli, alebo z Dopravného podniku, že sa poznámky našli, alebo volá niekto úplne iný. Alebo tu bola ešte možnosť štvrtá - že mi volá pán z Alberta, že sa síce nič nenašlo, ale keď už má to číslo, môžeme sa takto na káve dohodnúť rýchlejšie a nemusíme čakať, kedy sa náhodou stretneme v obchode. Nikdy som nemala väčšiu chuť sa utopiť, než v tomto okamihu. Ale predstava, že mi niekto na náhrobný kameň gravíruje veľkými zlatými písmenami text: ,,KRÁĽOVNÁ IDIOTOV" ma donútila ešte chvíľku vydržať. Uložila som si jeho číslo ,,nedvíhaj ani náhodou" a s absolútnym presvedčením, že do tej predajne už v živote nevkročím, som vyliezla z vane.
Do tretej rána som sedela nad prednáškami a odmietala ísť spať, pretože by som mala ešte väčšie výčitky svedomia, že len tak spím a nerobím nič preto, aby to zajtra dopadlo čo najlepšie. Len keby bolo čo robiť. No telefón som do ruky ani nechytila, aby som náhodou nemala chuť kliknúť si niekde inde a venovať sa niečomu inému.
Ráno prebiehalo celkom podobne, no s výnimkou stavu zúfalosti, na takej úrovni, aký som ho veľmi dlho nezažila. Dve hodiny pred prednáškou som sa prichystala a vybrala sa do školy. Rozmýšľala som nad dvoma možnosťami ako situáciu vyriešiť - buď tam neísť a byť za tento počin zabitá, alebo tam ísť, urobiť trapas a byť zabitá tiež, no navyše ešte s hanbou ako svet. Z úvah o najvhodnejšom spôsobe (samo)vraždy ma vytrhol telefonát z Dopravného podniku. Našli sa PODIVNÉ ZÁPISKY a či to môže byť ono. No samozrejme, že to je ono. PODIVNÉ ZÁPISKY! Straty a nálezy Dopravného podniku neboli ďaleko od školy a tak som to vyzdvihla a do školy sa dostala približne polhodinu pred začiatkom, no šťastná ako blcha. Zavrela som sa do kancelárie a za zvyšných 15 minút som sa snažila si toho prečítať čo najviac. Kedysi to tak fungovalo, že v strese pred skúškou som sa toho dokázala vždy naučiť najviac, no toto bol akýsi špeciálny prípad a veci rokmi overené nefungovali.
Ako zvládnuť prednášku čo najlepšie som teoreticky samozrejme ovládala. Niekoľkokrát si to povedať sama doma nahlas, potom aspoň jeden krát pred niekým iným. Vedieť absolútne všetko, čo sa na slajdoch nachádza. Teoreticky mi ide všetko celkom úžasne, no pri aplikácii do praxe vždy nastane akýsi problém. Ja som si síce slajdy prešla, ale pri tých, ku ktorým som doma nič povedať nevedela, som si povedala, že v škole pod stresom niečo samozrejme poviem. Budem musieť! Ale čo som akože PREBOHA čakala? Že keď nebudem schopná nič povedať sama pred sebou, že to dokážem pred toľkými ľuďmi?
Na úvod som natrafila na technický problém a to ten, že do môjho notebooku sa projektor nedal zapojiť a preto bolo treba zohnať buď iný notebook alebo redukciu. Ďalší problém nastal, keď som to mala zapojiť a neskôr spustiť prezentáciu. Nemala som ukazovátko ani prepínatko. Keď som sa postavila k stene, kde som to premietala, nedovidela som na to. Pri stole som tiež stáť nemohla, pretože som nevidela na text na notebooku. Musela som si sadnúť. Ach preboha! To čo sa prečítať dalo som prečítala, čo sa nedalo som odignorovala. Zabudla som úplne všetko, čo som mala pripravené, že vysvetlím. Dokonca som mala pocit, že niektoré slajdy som videla prvý krát v živote práve vtedy, keď som na ne na prednáške preklikla. Pár krát som mala pocit, že ma moje druhé vnútorné JA asi psychicky zabije. A ak nie ono, tak minimálne pôvodný prednášajúci tohto predmetu. A fyzicky.
Neviem koľko presne času prešlo, kým som sa preklikala na koniec prezentácie, no na otázku, či normálne končia takto skoro mi bolo odpovedané smiechom a že úplne nie. Nastala však situácia, kedy bola prezentácia na konci, predo mnou síce milión papierov ale nemala som ani šajnu, na ktorom a kde presne je čo napísané a nemalo zmysel sa v tom hrabať a pokúšať sa niečo čítať. Pri jednej otázke študenta som sa však prehrabala a našla aspoň niečo podobné, na čo sa pýtal. Chvíľku sme si pokecali a ja som sľúbila, že nabudúce to bude lepšie. No keď si predstavím, že do ďalšej stredy je to už len 5 dní, chytajú ma závraty.
V záujme zachovania môjho psychického zdravia bude ale vhodné, keď ma už nikdy nikto nepošle prednášať. Viete, to aby prednáška dopadla dobre je závislé od toľkých faktorov a aj keď sú tak nepravdepodobné, že sa vlastne nikomu v živote stať nemôžu, nemôžeme zabúdať, že na svete existuje Kráľovná idiotov, ktorá dokáže aj nemožné. Hlavne nemožné. Toto sa nedá naučiť. Ako kráľovná idiotov sa proste musíte narodiť.
![]()
Na záver ešte tri novinky:
1. Máme novú doménu. Ako ste si mohli všimnúť, blog sa nachádza na novej doméne! Kvôli technickým komplikáciám a môjmu zjavnému IT talentu to tu dva dni nefungovalo a potom ďalšie dva síce fungovalo, ale blog bol nedohľadateľný pre tých, ktorí nevedeli o novej doméne. Dnes už ale všetko funguje a stará doména je na novú presmerovaná :)
![]()
2. Nový ročník Blogera roka!
Ak radi čítate tieto moje šialenosti a príbehy o absolútne nelogických chvíľkach v mojom blond vesmíre, budem nesmierne vďačná, ak mi v súťaži Bloger roka dáte svoj hlas. Niekto na to finále musí ísť tretí krát po 4.miesto, všakže. A kto by z toho bol šťastnejší než ja :)
Vopred Vám veľmi pekne ĎAKUJEM!
Hlasovať môžete na TOMTO ODKAZE.
![]()
3. Fotkyyyy
V poslednej dobe som začala viac fotiť a oveľa viac pridávať fotky a hlavne videá a live príhody do STORIES na INSTAGRAM. Takže ak nesleduješ, ŠUP ŠUP KLIKAJ SEM :)
Viac fotiek bude aj na blogu, ale kedže tu nechcem mať články, kde budú čisto len fotky, to čo nové nafotím budem pridávať k možno nie celkom súvisiacim príhodám a zážitkom. Tak ako dnes :)
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
![]()
Do tretej rána som sedela nad prednáškami a odmietala ísť spať, pretože by som mala ešte väčšie výčitky svedomia, že len tak spím a nerobím nič preto, aby to zajtra dopadlo čo najlepšie. Len keby bolo čo robiť. No telefón som do ruky ani nechytila, aby som náhodou nemala chuť kliknúť si niekde inde a venovať sa niečomu inému.
Ráno prebiehalo celkom podobne, no s výnimkou stavu zúfalosti, na takej úrovni, aký som ho veľmi dlho nezažila. Dve hodiny pred prednáškou som sa prichystala a vybrala sa do školy. Rozmýšľala som nad dvoma možnosťami ako situáciu vyriešiť - buď tam neísť a byť za tento počin zabitá, alebo tam ísť, urobiť trapas a byť zabitá tiež, no navyše ešte s hanbou ako svet. Z úvah o najvhodnejšom spôsobe (samo)vraždy ma vytrhol telefonát z Dopravného podniku. Našli sa PODIVNÉ ZÁPISKY a či to môže byť ono. No samozrejme, že to je ono. PODIVNÉ ZÁPISKY! Straty a nálezy Dopravného podniku neboli ďaleko od školy a tak som to vyzdvihla a do školy sa dostala približne polhodinu pred začiatkom, no šťastná ako blcha. Zavrela som sa do kancelárie a za zvyšných 15 minút som sa snažila si toho prečítať čo najviac. Kedysi to tak fungovalo, že v strese pred skúškou som sa toho dokázala vždy naučiť najviac, no toto bol akýsi špeciálny prípad a veci rokmi overené nefungovali.
Ako zvládnuť prednášku čo najlepšie som teoreticky samozrejme ovládala. Niekoľkokrát si to povedať sama doma nahlas, potom aspoň jeden krát pred niekým iným. Vedieť absolútne všetko, čo sa na slajdoch nachádza. Teoreticky mi ide všetko celkom úžasne, no pri aplikácii do praxe vždy nastane akýsi problém. Ja som si síce slajdy prešla, ale pri tých, ku ktorým som doma nič povedať nevedela, som si povedala, že v škole pod stresom niečo samozrejme poviem. Budem musieť! Ale čo som akože PREBOHA čakala? Že keď nebudem schopná nič povedať sama pred sebou, že to dokážem pred toľkými ľuďmi?
Na úvod som natrafila na technický problém a to ten, že do môjho notebooku sa projektor nedal zapojiť a preto bolo treba zohnať buď iný notebook alebo redukciu. Ďalší problém nastal, keď som to mala zapojiť a neskôr spustiť prezentáciu. Nemala som ukazovátko ani prepínatko. Keď som sa postavila k stene, kde som to premietala, nedovidela som na to. Pri stole som tiež stáť nemohla, pretože som nevidela na text na notebooku. Musela som si sadnúť. Ach preboha! To čo sa prečítať dalo som prečítala, čo sa nedalo som odignorovala. Zabudla som úplne všetko, čo som mala pripravené, že vysvetlím. Dokonca som mala pocit, že niektoré slajdy som videla prvý krát v živote práve vtedy, keď som na ne na prednáške preklikla. Pár krát som mala pocit, že ma moje druhé vnútorné JA asi psychicky zabije. A ak nie ono, tak minimálne pôvodný prednášajúci tohto predmetu. A fyzicky.
Neviem koľko presne času prešlo, kým som sa preklikala na koniec prezentácie, no na otázku, či normálne končia takto skoro mi bolo odpovedané smiechom a že úplne nie. Nastala však situácia, kedy bola prezentácia na konci, predo mnou síce milión papierov ale nemala som ani šajnu, na ktorom a kde presne je čo napísané a nemalo zmysel sa v tom hrabať a pokúšať sa niečo čítať. Pri jednej otázke študenta som sa však prehrabala a našla aspoň niečo podobné, na čo sa pýtal. Chvíľku sme si pokecali a ja som sľúbila, že nabudúce to bude lepšie. No keď si predstavím, že do ďalšej stredy je to už len 5 dní, chytajú ma závraty.
V záujme zachovania môjho psychického zdravia bude ale vhodné, keď ma už nikdy nikto nepošle prednášať. Viete, to aby prednáška dopadla dobre je závislé od toľkých faktorov a aj keď sú tak nepravdepodobné, že sa vlastne nikomu v živote stať nemôžu, nemôžeme zabúdať, že na svete existuje Kráľovná idiotov, ktorá dokáže aj nemožné. Hlavne nemožné. Toto sa nedá naučiť. Ako kráľovná idiotov sa proste musíte narodiť.
Na záver ešte tri novinky:
1. Máme novú doménu. Ako ste si mohli všimnúť, blog sa nachádza na novej doméne! Kvôli technickým komplikáciám a môjmu zjavnému IT talentu to tu dva dni nefungovalo a potom ďalšie dva síce fungovalo, ale blog bol nedohľadateľný pre tých, ktorí nevedeli o novej doméne. Dnes už ale všetko funguje a stará doména je na novú presmerovaná :)
2. Nový ročník Blogera roka!
Ak radi čítate tieto moje šialenosti a príbehy o absolútne nelogických chvíľkach v mojom blond vesmíre, budem nesmierne vďačná, ak mi v súťaži Bloger roka dáte svoj hlas. Niekto na to finále musí ísť tretí krát po 4.miesto, všakže. A kto by z toho bol šťastnejší než ja :)
Vopred Vám veľmi pekne ĎAKUJEM!
Hlasovať môžete na TOMTO ODKAZE.
3. Fotkyyyy
V poslednej dobe som začala viac fotiť a oveľa viac pridávať fotky a hlavne videá a live príhody do STORIES na INSTAGRAM. Takže ak nesleduješ, ŠUP ŠUP KLIKAJ SEM :)
Viac fotiek bude aj na blogu, ale kedže tu nechcem mať články, kde budú čisto len fotky, to čo nové nafotím budem pridávať k možno nie celkom súvisiacim príhodám a zážitkom. Tak ako dnes :)
Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša
