Quantcast
Channel: Break the Rules
Viewing all 100 articles
Browse latest View live

BLOGER ROKA 2015

$
0
0
Stavím sa, že som posledný človek, ktorý zverejňuje článok o Galavečeri Bloger roka. Väčšina ľudí už zabudla, kedy to vôbec bolo, organizátori pripravujú ďalší ročník, blogeri usilovne pracujú na tom aby ho vyhrali a Vujisicová otvára priečinok s 254865 fotkami s názvon BLOGER ROKA 2015, aby konečne vybrala tie najlepšie a podelila sa so svetom. Ale lepšie neskoro ako nikdy a preto prosím trikrát HURÁ a slávnostné FANFÁRY! Je to tu !

Minulý rok som bol presvedčená o tom, že v žiadnej súťaži neexistuje nič horšie, ako skončiť na 4. mieste. Však 4. miesto sa väčšinou ani nevyhlasuje, nedostáva žiadne ocenenie, trofej na poličku ani diplom na stenu. Nikde sa o ňom nehovorí a nikto si ho nepamätá. Ale keď ho obhájite a pomyselnú zemiakovú medailu si odnesiete dva roky po sebe, to už je zapamätateľné pomerne lepšie. Už sa o tom lepšie aj hovorí. ,,Vieš, ale ja som nebola štvrtá náhodou, ja som bola štvrtá dva roky po sebe!" a to je niečo. Že som si ešte nezvykla na to, že si ma ľudia nepamätajú vďaka bežným a normálnym veciam, ale vždy kvôli rôznym neštandardnostiam. 
Tento rok bola moja kategória skutočne silná. Veľmi kvalitné blogy, s kvalitným obsahom a veľmi početnými fanúšikovskými základňami. Hlasovanie z ktorého vzišla finálová 7 blogov bolo do posledného dňa strašne tesné a ešte deň pred ukončením nikto ani len netušil, ako to nakoniec všetko dopadne. O to bola moja radosť väčšia, keď mi v jedno krásne depresívne ráno v nemocenskej izbe blikol mail od organizátorov súťaže s textom : ,,GRATULUJEME! DOSTALI STE SA MEDZI NAJLEPŠÍCH BLOGEROV!"Ďakujem Vám za to znova! Radosť to bola obrovská, dokonca aj penicilín, ktorý mi práve tiekol do žily bolel menej. Bol to úžasný pocit. Pocit, že to čo robím a čo ma napĺňa, nerobím zbytočne. Že ten môj malý blog o mojom živote sa znova dostal medzi blogerskú elitu. Dva roky po sebe. A aj keď som si po minuloročnej skúsenosti hovorila, že to predsa nerobím preto, aby som vyhrávala súťaže, ten hrejivý pocit pri srdci som vnímala celý deň a úsmev cez slzy zmizol až niekedy večer, kedy sa mi zaspávalo oveľa lepšie ako posledné dni. 
Prešlo pár týždňov a nastal deň D. Mala som z neho zmiešané pocity. Skutočne som nečakala vôbec nič. Bola som zmierená, ale na druhej strane šťastná, že vo finále vôbec som a že som sa medzi TOP blogerov znova dostala. Zbalila som kufor a aj napriek nemocenskej dovolenke a pod hrozbou kontroly zo sociálky som odcestovala na Slovensko. S pomyslením na to, že v najhoršom prípade kontrola fakt príde a možno z toho bude problém, som mala ale plán na večer jasný. Maximálne si to užiť a nič iné neriešiť. A tento plán sme naplnili do úplnej bodky. 
Síce sme na miesto prišli pomerne s predstihom, do sály kde sa vyhlásenie konalo sme sa dostali úplne na poslednú chvíľku. Celkom ľahká úloha, ktorá pre nás bola pripravená hneď v úvode a to nájsť najväčší a najznámejší hotel v Bratislave a úspešne zaparkovať, sa premenila na problém z kategórie ťažko riešiteľných. Dokázali sme to,  no neprišlo nám ako dôležité zapamätať si miesto a to ani poschodie, kde parkujeme, za čo som v konečnom dôsledku celkom vďačná, lebo by som dnes nemala úplne o čom písať. S Clavom máme celkom zvláštny zvyk a to otvárať neoznačené dvere a chodiť na miesta, kde sa chodiť nesmie. Zaparkovali sme a vošli sme do prvých dverí, ktoré sme uvideli. Priestory to boli celkom rozbombardované a bolo dosť viditeľné, že sa tu niečo rekonštruuje.  Túto teóriu nám potvrdil aj opolysterovaný výťah, ktorý nás síce odviezol z podzemia, ale úplne inde, ako sme sa potrebovali dostať. Tieto dvere niekto buď zabudol zamknúť, alebo len predpokladali, že neexistuje človek, ktorý by mal dôvod ich len tak otvárať. Nechápem ale to, prečo všetci ľudia dokázali prísť normálnym hlavným vchodom a len dvaja idioti sa zrazu zjavili vo dverách, ktoré po tejto skúsenosti budú asi navždy zamykať. 
Nakoniec sme do sály, kde sa vyhlásenie konalo prišli asi ako úplne poslední. A kde bolo jediné voľné miesto, kde nikto nechcel sedieť? Samozrejme v prvom rade! V prvom rade, kde nás budú vidieť všetci aj vtedy keď budeme plakať od smiechu alebo dokonca od dojatia. Novinkou tohto ročníka boli veľké obrazovky, kde boli premietané všetky fotky z instagramu s hashtagom BLOGERROKA. Každá fotka, ktorú niekto postol na instagram sa objavila na veľkej obrazovke hneď vedľa pódia, kde práve Kristína Farkašová vyhlasovala najlepších blogerov roka. Museli sme to vyskúšať a normálna fotka by bola nudná a preto nás Clavo odfotil cez aplikáciu, ktorá nám vymenila tváre. Záchvat smiechu, ktorý nastal hneď potom, ako sa tá fotka zjavila na tej obrazovke sa nedal zastaviť. Tiekli mi naozajstné skutočne obrovské slzy smiechu a po rozume mi behala len jedna myšlienka. ,,Panebože, ja ho zabijem. HANBA SVETA". A vlastne sa celkom čudujem, že nás odtiaľ nevyviedli. Neverím, že by v tej sále vtedy niekto uveril, že nie sme pod vplyvom nejakých omamných látok. 
Po niekoľkých dlhých chvíľach počas ktorých sme sa ukľudnili prišlo to, kvôli čomu sme tam prišli. Vyhlásenie najlepších blogerov v mojej kategórii. A aj keď som si od rána hovorila ako nič nečakám a ako mi to je vlastne jedno ako to dopadne, začali sa mi potiť ruky a cítila som vnútornú nervozitu. Po vyhlásení tretieho miesta ale úplne opadla a vedela som, že to vlastne dopadlo tak ako som čakala. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď som si klikla na stránku blogerroka, kde boli kompletné výsledky a zistila som že som sa umiestnila ZNOVA NA 4.MIESTE. Vtedy sa v mojej hlave rozprúdilo asi milión protichodných myšlienok. Na jednej strane to aký malilinký krôčik od umiestnenia to bol. O aký chlp mi to znova uniklo. A na druhej strane obrovská radosť, že za mnou skončili fakt kvalitné blogy. Moja psychika utrpela ľahký šok a poslala odpoveď v podobe sĺz obrovských ako hrachy. No ak doteraz na nás nepozerali všetci, tak teraz už rozhodne áno. Vyzerala som že plačem, pretože som nevyhrala. V skutočnosti to boli ale slzy šťastia z toho pocitu, že sú za mnou blogy, ktoré sú fakt peckové. A čo to znamená? Že aj môj blog musí byť peckový! :)
Zvyšok večera sa niesol v tradičnej atmosfére recepcie, kedy sme sa zoznámili s plno blogermi, vypili a zjedli fakt kadečo. A hlavne koláče, toľko úžasných koláčov v pohárikoch. Počas týchto šťastných a sladkých chvíľ nás oslovil jeden pán s manželkou, ktorý nechápal to, ako môže niekto písať blog o zážitkoch. Pýtal sa, či toho zažívam až toľko. Keby ten vedel, čo nás o pár hodín čaká.  
S dobrým pocitom, že večer dopadol nad očakávania sme sa vybrali na parkovisko nájsť auto a pokračovať niekde v meste. Problém ale prišiel vtedy, keď sme si uvedomili, že nikto z nás ani len netuší, kde sme zaparkovali. Navyše sme sa do podzemia na parkovisko dostali úplne inou cestou ako keď sme prišli. No dobre, však parkovisko nebude veľké a nie sme predsa úplní debili, že by sme nenašli auto. Po hodine chodenia po parkovisku - ja bosá a Clavo absolútne zúfalý, sme ale strácali aj posledné zvyšky ilúzií, že sa dnes domov dostaneme. Nikde ani živá duša, nevedeli sme ani sa ako z parkoviska dostaneme naspäť do hotela, aby sme našli nejakú pomoc. 
A zrazu bol pred nami. Krásny, nablískaný s načesaným koberčekom pred vstupom. Súkromný výťah J&T banky. Svitla nádej. Privolali sme si ho, nastúpili, zavreli sa dvere a stlačili sme poschodie. Nič. Stlačili sme iné poschodie. Nič. Tak teda nič. Výťah asi nefunguje. Stlačili sme tlačítko otvorenia dverí, že teda skúsime šťastie inde. Nič. Znova. NIČ! Výťah to bol celkom záhadný. Dovnútra nás pustil, ale na to aby sme sa dostali na iné poschodie alebo dokonca von sme potrebovali rezidenčnú kartu. O pol 2 ráno sme ostali uväznení vo výťahu J&T banky v hoteli Kempinski. Bez signálu, bez nápadu, ako sa odtiaľ asi tak dostaneme. Usadili sme sa na zem medzi 4 zrkadlami a smiali sa na tom, že pán, ktorý sa ma pred pár hodinami pýtal, či sa dá písať blog o zážitkoch už pokojne doma v posteli spinká. Ten by už nikdy nepochyboval, či sa taký blog dá písať. 
Ani neviem po akej dlhej dobe a po sérii zúfalých nádychov a výdychov, 3569 selfie fotiek v zrkadle sa ten výťah zrazu pohol. Dvere sa otvorili a v nich stále veľký nafuknutý nie celkom príjemný pán, ktorý sa dosť čudoval, čo tam ako robíme. Vysvetlili sme mu, že hľadáme auto. Netváril sa, že by sme boli jediní, no po zodpovedaní otázok v ktorom oddelení parkujeme, na ktorom písmenku a na ktorom poschodí a po našom dvojhlasnom niekoľkonásobnom ,,NEVIEME" vyzeral, že prvenstvo sme si celkom ľahko vybojovali. No posledná otázka ,,A aké máte auto?" a naša spoločná odpoveď: ,,Červené" mu musela spôsobiť spontánnu hluchotu. 
Nakoniec sa nám spoločnými silami a spoločným prehľadávaním parkoviska auto nájsť podarilo a z celého večera sme si odniesli jedno veľké ponaučenie. Nie je dôležité vyhrať Blogera roka, ale zapamätať si ČÍM ste sa na Galavečer dostali a hlavne KDE ste zaparkovali. 



























Neverím, že som to dokázala konečne napísať ! 
Majte sa krásne
Vaša





Predtým, než zomriem...

$
0
0
Koľkokrát si len počas jedného dňa poviete: ,,Toto by som chcel!", ,,Tam by som chcel ísť", ,,O tomto môžem len snívať..." a milión podobných viet? A čo Vám bráni to mať? Prečo si aktívne neplníte svoje sny? Od toľkých ľudí stále počúvam reči o tom, aký je ich život nanič, že sa im nedarí, že si nedokážu splniť nič z toho, čo by chceli, že všetci ich známi majú ideálny život, len oni nie. Že nemajú dosť času, peňazí, odvahy. Toľko negativizmu a nedôvery v seba samého. Kto iný ako Vy sami Vám môže splniť Vaše sny? Vôbec nikto. A všetko je pritom také ľahké. Len zmeniť uhol pohľadu, začať si veriť a ,,nedokážem" zakorenené hlboko vo Vašom vnútri zmeniť na ,,dokážem aj nemožné".
A keď chcete písať a chcete si založiť blog, tak to proste urobte a nemyslite na to, ako na to zareaguje okolie, čo na to povie rodina a či sa psychicky nezosypete, keď dostanete prvý negatívny komentár. Proste to urobte. Verte si, verte tomu čo robíte, robte to najlepšie ako viete a všetko sa Vám vráti späť. Pretože čo vysielame, to dostávame aj naspäť. Na 100%.
Pamätáte sa na článok Usmej sa a splním Ti želanie ? Písala som ho v ťažšom období, kedy som mala jednu obrovskú túžbu. Pýtate sa, či sa mi to podarilo? Či môj pozitivizmus a viera priniesla to, po čom som túžila? Odpoveď je áno. A všetko to bolo omnoho lepšie, ako som si predtým dokázala predstaviť. Doteraz si pamätám na moje 22 narodeniny a na tie myšlienky, ktoré mi lietali hlavou počas sfukovania sviečok na torte. Doteraz mám pred očami to jedno slovo, ktoré som napísala na papierik a vložila do kôry stromu želaní. Bolo to nereálne, nemožné, neuskutočniteľné a všetky fakty boli proti. Na druhej strane som stála ja a moja viera v seba. A tá vyhrala. Nad logikou aj realitou. Ako šmahom čarovného prútika.
Pred pár dňami som sa rozhodla spísať zoznam všetkých vecí, ktoré by som v živote chcela zažiť, vyskúšať, mať, naučiť sa, kam ísť a čo všetko vidieť. Aby som na smrteľnej posteli mohla ležať s veľkým úsmevom a pocitom, že ten život fakt stál zato. Že som nič nezmeškala a naplno si užila každú sekundu. Lebo nikdy neviete, ktorá bude tá posledná.
Niektoré z bodov môjho zoznamu už mám za sebou, no väčšina ma ešte len čaká. Zoznam nebude nikdy kompletný, pretože každý deň nachádzam nové veci, ktoré ma robia šťastnou a preto ho budem pravidelne aktualizovať a dopĺňať. Trvalo mi to niekoľko dní a pri každej položke som si povedala - ,,áno, vtedy budem naozaj šťastná".
Tak prečo to nevyskúšať? Nemyslím si, že na mojom zozname je položka, ktorá by bola nesplniteľná. Nesplniteľná pre kohokoľvek z Vás. Nech už niektoré na prvý pohľad znejú šialene a neuskutočniteľne. Všetko je len v hlave, všetko je o pozitívnom myslení, všetko je o viere v samého seba, vo viere že dokážeme absolútne všetko, na čo si pomyslíme. 
Na úplný úvod plnenia môjho listu snov a želaní, som sa rozhodla pre nultý bod. S touto myšlienkou som sa pohrávala už dlhšie, ale bojovala som práve s tým, či som na to dosť dobrá. Či to dokážem. Aké budú reakcie a čo na to povedia iní. V poslednej dobe mi to niekoľko ľudí navrhlo a prehováralo ma na to. A predsa len plnenie môjho nekonečného zoznamu treba zaznamenávať  a preto....áno správne tušíte. Zakladám Youtube kanál, kupujem kameru, psychicky sa pripravujem na to, že noci budem tráviť strihaním videí, ale neskutočne sa teším. A budem dúfať ale hlavne veriť, že Vás to bude baviť. S mojim plánom som sa zverila 2 ľuďom a ich nadšené reakcie ma presvedčili. No pri najhoršom budem mať len 2 odoberateľov. Aj to sa ráta :)
Môj plán je jasný, plniť si sny a deliť sa o to s Vami. Bude to jazda, tešte sa!  

A nezabúdajte, že všetko je možné, len nemožné trvá o trocha dlhšie.


Toto je zoznam mojich malých aj veľkých snov :



1. Napísať knihu
2. Usmievať sa na svet z billboardu (2013)

 3. Želať si niečo pri Fontáne di Trevi v Ríme
4. Surfovať na Bali


5. Vidieť polárnu žiaru
6. Zmerať radioaktivitu pri 4 reaktore Černobyľskej elektrárne
7. Ísť na neplánovaný Road trip s kamarátmi
8. Študovať v zahraničí (Francúzsko, 2013/ 2014)



9. Výjsť po schodoch na vrch Eiffelovej veže (Paríž, 2013)


10. Poslať správu vo fľaši
11. Skočiť z lietadla
12. Zažiť atmosféru miesta, kde v minulosti bol koncentračný tábor
13. Kŕmiť opicu banánmi (BALI, 2015)

14. Naučiť sa francúzsky
15. Vidieť Large Hadron Collider (2013)



16. Naučiť sa zahrať  ,,My heart will go on" na klavíri (2008)
17. Zúčastniť sa bežeckého závodu (Beh v lodičkách, 2014)


18. Absolvovať kurz akrojógy (2017)



19. Skočiť do vodopádu
20. Letieť teplovzdušným balónom
21. Potápať sa pri Veľkom bariérovom útese
22. Žiť pri jazere v Ženeve
23. Mať vlastnú zeleninovú záhradku a ovocný strom
24. Byť na obálke časopisu (2012)



25. Vidieť posledný zachovaný div sveta - Chopsovu pyramídu
26. Skočiť bungee
27. Povoziť sa na detskom kolotoči pod Eiffelovou vežou  (Paríž, 2013)



28. Vyliezť na aktívnu sopku (Gunung Batur, 2015)
29. Adoptovať psíka z útulku
30. Plávať s morskými korytnačkami
31. Ísť čo najbližšie k tornádu
32. Jazdiť na koni po pláži
33. Potápať sa v klietke ku žralokom
34. Letieť padákom
35. Vyviesť sa lanovkou do parku MontJuic (Barcelona, 2013)


36. Opiť sa v lietadle (Air France, 2015)



37. Darovať úsmev(Clermont - Ferrand, 2013)


38. Prepašovať sa na športové podujatie (MS v hokeji 2012)


39. Nakŕmiť kenguru v Austrálii
40. Hrať v reklame (Reklama na nákupné centrum Bory Mall, 2015)


41. Byť Disney princeznou (Rozlúčka s maturantmi 2009, Halloween 2012)

42. Naučiť sa stojku
43. Prespať v iglu
44. Zažiť zemetrasenie
45. Vyjsť po všetkých schodoch v dome Anny Frankovej v Amsterdame
46. Mať úspešný blog
47. Byť v porote súťaže krásy (MISS FACE, 2016)


48. Skočiť z mosta (Bratislava, 2013)

49. Zaspievať si Castle of Glass na koncerte Linkin Park
50. Vyštudovať univerzitu (2015)



51. Piť Sangriu v Barcelone (2013)
52. Naučiť sa Ludolfovo číslo na 300 desatinných miest (2008)
53. Nechať si vyveštiť budúcnosť (2014)
54. Púšťať šarkana na Islande
55. Jazdiť na snežnom skútri
56  Prechádzať sa v dažďovom pralese
57. Prespať tajne v škole v noci (október 2016)
58. Byť v telke v zábavnej relácii (Nikto nie je dokonalý, 2015)

59. Vyskúšať zorbing (Pieniny, 2014)


60. Prejsť sa po ľadovci
61. Držať v ruke hada (2007)

62. Vidieť interiér Sagrady Familie (Barcelona, 2013)



63. Vypustiť maličké korytnačky do oceánu (BALI, 2015)
64. Odfotiť sa o Alexandrom Ovečkinom
65. Byť na svadbe družičkou
66. Byť hosťom v show Jána Krausa
67. Nájsť človeka narodeného v úplne rovnaký deň   (2016)
68. Prejsť celý Disneyland s čiernymi Mickey ušami na hlave
69. Nechať si namaľovať vlastnú karikatúru pouličným umelcom
70. Prepašovať sa tajne na VIP afterpárty (Afterpáry MISS SLOVENSKO 2009)


71. Jazdiť na vodnom skútri
72. Napísať list sebe a otvoriť ho o 10 rokov
73. Navštíviť každý kontinent
74. Skúsiť pokoriť svetový rekord
75. Zobrať maminu na jej vysnívané miesto
76.  Naučiť sa rozlišovať ľavú a pravú stranu
77. Prečítať všetky knihy, ktoré mám
78. Zahrať si poker v kasíne
79. Splniť niekomu jeho sen
80. Byť hosťom v show v rádiu
81. Celý mesiac začať ráno behom
82. Zúčastniť sa MISS Slovensko

83. Naučiť sa doubleundre  (Praha, 2017)


84. Naliať penu do kúpeľa do fontány (Bratislava, 2014)



85. 24 hodín odpovedať na každú otázku ÁNO
86. Mať svoju fotku v novinách v súvislosti s vedou (HN, 2013)



87. Odfotiť sa s Einsteinom v Múzeu voskových figurín
88. Prejsť sa po červenom koberci v nádherných šatách
89. Prespať na zámku
90. Vyskúšať stav beztiaže
91. Zložiť Rubikovu kocku za menej ako 1 minútu
92. Darovať krv
93. Sadnúť si na okraj Trolltunga
94. Zasadiť stromček
95. Robiť dobrovoľníka v zahraničí (BALI 2015)


96. Cestovať z Moskvy do Vladivostoku Transsibírskou magistrálou
97. Navštíviť každé európske hlavné mesto
98. Ísť na rande s vymyslenými identitami
99. Vidieť žirafku vo voľnej prírode
100. Moderovať pred veľa ľuďmi(Bratislava, 2012)


101. Prejsť sa po ryžových terasách Jatiluwih (BALI 2015)

102. Bývať vo vodnom bungalove na Maledivach
103. Prežiť minimálne rok v zahraničí (2014/ 2015 Francúzsko)
104. Plávať s delfínmi
105. Prejsť sa po Times Square v New Yorku (október 2016)

106. Zabehnúť COLOR RUN
107. Stanovať na pláži
108. Prežiť mesiac bez cukru (2016)
109. Potopiť sa k Titanicu
110. Postaviť sa na najvyššiu budovu sveta
111. Cestovať po svete 1 rok bez pauzy
112. Dotknúť sa ruského kola v zábavnom parku v Pripjati
113. Skočiť oblečená do fontány (2008)
114. Celý deň nepovedať ani 1 slovo
115. Skočiť zo skaly do oceánu
116. Previesť sa na motorke
117. Pilotovať lietadlo
118. Spísať 100 maličkostí, ktoré ma robia šťastnou a nafotiť ich
119. Navrhnúť vlastné tričko a odfotiť sa s človekom, ktorý si ho oblečie



120. Pokoriť slovenský rekord
121. Bývať v bambusovom dome(BALI 2015)


122. Vybrať si peniaze z bankomatu v latinčine
123. Byť na chvíľku princezná (Venčeková princezná 2008)



124. Prežiť aspoň mesiac na tropickom ostrove (BALI, 2015)
125. Navštíviť mestečko Machu Piccu
126. Držať v ruke tarantulu (Martin, 2005)
127. Pozerať sa na hviezdy zo strechy rozostavanej budovy
128. Ísť na dovolenku v karavane
129. Vyliezť na komín
130. Prespať na letisku (Doha, Katar 2015)
131. Mať ružový retro bicykel
132. Skákať na obrovskej trampolíne(2016)
133. Liezť po lezeckej stene
134. Zabehnúť polmaratón
135. Odfotiť sa s najväčšou molekulou železa na svete
136. Prepiť rovnakú hodinu 2x(Brno, október 2016, časový posun)

137. Navštíviť rozprávkový zámok Neuschwanstein
138. Okúpať sa v Marina Bay Sands
139. Plávať s prasiatkami na Bahamách
140. Ísť na dovolenku úplne sama
141. 

Nikolka v ríši divov

$
0
0
8 dní, 8 sád oblečenia, peňaženka, notebook, nabíjačka na notebook, telefón, nabíjačka na telefón, roztok na šošovky, kozmetika, micelárna voda, tenisky na behanie, MP3 prehrávač, Twilight na dlhé chvíľky v lietadle, foťák a selfie tyč.
Všetko zabalené a pripravené. Síce za 15 minút, lebo viac času nebolo, ale kedysi mi niekto povedal, že čo nemám, to nepotrebujem. S pomyslením na túto múdrosť som spokojne zabuchla dvere bytu a vybrala sa na kolaboračný meeting experimentu STAR do Ohia. Toľko serióznosti v jednej vete. Koľko z nej ale ubudlo cestou naspäť domov po pas, ktorý som si do svojho veľkého ružového kufra nepribalila. Hlavne že som mala krabičku s glutamínom, ružový statív a 500 stranovú knihu, ktorú som zatiaľ ani neotvorila. Každá moja cesta lietadlom bola vždy ohromná zábava a tentokrát to nebolo inak. Štandardne deň pred cestou absolvujem nejakú párty a balím sa približne v tom čase, keby by som už mala byť na letisku. Nie schválne, no akosi to vždy tak nejako neplánovane vyjde.
Cestou na letisko som rozmýšľala nad tým, že by bolo fajn urobiť dobrý dojem a pôsobiť aspoň trocha seriózne, no keď mi po zoznámení niekoľko ľudí oznámilo, že číta môj blog, zistila som, že to bola misia vopred odsúdená na neúspech. Keď som však na letisku videla smejúcu sa Zuzku, ako ma čaká s kufrom zabaleným v zelenej fólii, niečo mi hovorilo, že toto dievča ma v tom nenechá. A nenechala.
Počas odbavovania batožiny sme pani ,,za okienkom" niekoľkokrát rozosmiali a kým stihla poslať do útrob letiska môj a neskôr aj Zuzkin kufor, musela niekoľkokrát potláčať smiech a snažiť sa tváriť seriózne. Najprv pri otázke, či mám ešte zvyškový alkohol z noci a neskôr pri tom, ako som na menovky na kufor s hlavičkou leteckej spoločnosti, ktoré mala položené na pultíku napísala ,,Volám sa Nika" a ,,Volám sa Zuzka" a zavesila nám to na ruky. Popriala nám šťastný let, ale neskôr sme sa so Zuzkou zhodli, že keby bola pani pán, na letisku to zabalí a s predstavou  najzábavnejšieho dňa vo svojom živote, letí s nami do New Yorku. Niekedy v tomto momente som si spomenula na poslednú správu, ktorú som pred odletom dostala, v ktorej stálo: ,,Neudelej ostudu..."
Tri hodiny spánku za mnou, 21 hodín cestovania pred nami. Plán bol vyspať sa v lietadle, no hneď ako som dorazila na letisko bolo jasné, že spať nebudem ani náhodou. Niektorí z nás predsa len let ponad oceán vo veľkej plechovej krabici neznášali úplne najlepšie a duty free obchody ponúkali ideálnu príležitosť na vyriešenie tohto problému.
Po niekoľkých pohárikoch vína, niekde 11000 metrov nad oceánom prišli na rad debaty na intelektuálnej úrovni porovnateľnej minimálne so všeobecnou teóriou relativity a zamyslenia nad tým, aké obrovské výhody má pitie alkoholu v lietadle. Okrem toho, že Vám je úplne jedno kde a v čom sa práve nachádzate napríklad aj tú, že nemôžete písať debilné smsky bývalým priateľom.
O niekoľko pohárikov neskôr sme vytiahli selfie tyč a prebiehajúci okamih sme niekoľkokrát po sebe s oslepujúcim bleskom zaznamenali. V tom momente by nám už nikto z ľudí naokolo neuveril, že cestujeme na meeting fyzikov.
A na ten sme nakoniec úspešne docestovali. Hneď v nedeľu, rozbití po ceste a zmätení z časového posunu sme absolvovali prvý niekoľkohodinový workshop. Zo začiatku som si myslela, že únava má možno nejaký vplyv na moju sústredenosť a schopnosť vnímať, no na druhý deň som sa cítila znova ako Alenka v ríši divov. Nie som však jediný človek, ktorý pôsobí dojmom, že sa na tomto čarovnom mieste ocitol nejakou nepochopiteľnou zhodou okolností. So Zuzkou sa občas na seba pozrieme s najnechápavejším výrazom na svete. Potom sa začneme smiať a najnechápavejší výraz majú všetci naokolo. Niekedy sa pristihnem pri tom, ako namiesto grafov a rôznych nepochopiteľných znakov vidím fialového jednorožca, ktorý cvála po farebnej dúhe. Príde mi to uveriteľnejšie. A oveľa uveriteľnejšie ako predstava, že skôr či neskôr budem na podobnej udalosti prezentovať výsledky svojej práce tiež. Dovtedy už ale dúfam konečne dostanem rozum a ľudia sa ma prestanú pýtať na materiál, ktorý beriem.















Menšia cenzúra, pre zachovanie akej takej serióznosti :)

Majte sa krásne
Vaša

Moja prvá konferencia v USA. Alebo čo sa dialo po nej.

$
0
0
Tradícia zachovaná, bez nej by to snáď ani nebolo ono. Deň pred letom musí byť párty. Proste musí. A to aj za cenu, že počas nasledujúcej minimálne 24 hodinovej cesty budete vnímať svet len tak napoly a ráno sa zobudíte v posteli vedľa výstražného kužeľa upozorňujúceho na vlhkú podlahu s pomyslením na to, že na tomto svete neexistuje väčší idiot. 
S tou serióznosťou mi to teda definitívne nevyšlo. Neviem čo konkrétne bolo najväčším dôkazom tejto skutočnosti, no počas týždňa v USA som niekoľkokrát počula vyhlásenia typu: ,,Si blázon" prípadne ,,Od tohto stola si musím odsadnúť". Však to poznáte, v každej partii sa vždy nájde nejaký premotivovaný kvázi dospelák, ktorý krúti očami pri každom náznaku niečoho menej vážneho. A potom tí, ktorí nadšene zdieľajú každú blbosť. A s tými som si ja rozumela. Vďaka za vašu existenciu!
A nie že by som sa nedokázala tváriť vážne, to dokážem. Ale predsa len to nepreháňam. Neverili by ste, ale ako dospelák som sa tvárila celý týždeň tiež. A to presne od 09:00 do 18:00 s 2 hodinovou pauzou na obed. Neviem, či mi to niekto veril, predsa len som z tej skupinky ľudí trocha vytŕčala. A to celkom neúmyselne. To ako keby sa na poličke medzi teniskami zrazu objavila ružová lodička. Na prvý pohľad úplne od veci a nefunkčné pre bežné nosenie, ale lodička dokáže prekvapiť. A ja som dokázala od nedele do soboty sedieť na všetkých prednáškach (no dobre počas jednej som sa vrámci zachovania serióznosti radšej prechádzala po čerstvom vzduchu) a poväčšine aj vnímať (vnímať nerovná sa rozumieť, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam a o tých jednorožcoch som tu už tiež písala). Po niekoľkých takýchto dňoch ale máte pocit, že reálny svet prestal existovať a všade sú len nejaké lambdy a častice džej psaj. A tak sme sa so Zuzkou rozhodli, že večer urobíme niečo spontánne. V meste, niekde, s niekým. Zoznámiť sa s domácimi alebo tak nejako. A tak sme sa spontánne odpojili od ostatných a prešli sme sa po kampuse, ktorý vyzeral ako z amerického filmu. Poobdivovali školu a chlapov, ktorí vyzerali tiež ako z amerického filmu. V obchode kúpili kilo a pol Snickers zmrzky a na hoteli spontánne v celkom krátkom časovom intervale vypili liter vod*y. O tom, že sme sa do mesta na spontánne zoznamovanie nedostali asi hovoriť nemusím. Spontánne sme zavolali ku mne na hotelovú izbu ďalších asi 5 ľudí a aby spontánnosti nebolo dosť, na druhý deň nám bolo obidvom spontánne pekne zle. Však prečo nie. Aspoň sme neboli schopné zjesť toľko cukru s cukrom posypaného a naplneného cukrom ako ostatné dni. Lebo to je najštandardnejšie jedlo, ktoré všetci na tomto mieste konzumujú. Len má vždy inú formu a farbu. Väčšinou hnedú. Ako čokoláda. Väčšinou to je čokoláda. Alebo aspoň niečo poliate čokoládou. A posypané cukrom (5 x väčšie ako u nás a zabalené v troch igelitových obaloch). 
Na ďalší deň sme sa rozhodli pracovať na serióznosti a po vyhláseniach niektorých ľudí, že všetko je menej nebezpečné ako párty so mnou, sme poslušne s ostatnými odkráčali do centra mesta na obhliadku pamiatok. S dobrým úmyslom a pomyslením na to, že alkohol nie je kamarát, sme si pozreli najväčšie súdne kladivko na svete a 6 mrakodrapov. A už si ľudia mysleli, že Nikoleta a Zuzana dostali rozum, až kým sme sa o niekoľko chvíľ neskôr úplnou čistou náhodou neocitli v najluxusnejšom hoteli v meste na černošskej svadbe. A 2 hodiny vážneho chodenia po meste a tvárenia sa seriózne boli v háji. 
Posledná noc pred odletom býva štandardne legendárna a po prebudení je vždy najlepšie si v hlave ujasniť zopár vecí predtým, než otvorím oči a realita ma spontánne pripraví o zrak. ,,Som sama? Nenazvracala som si do postele? Nenazvracal mi niekto iný niekde? A spím vôbec vo svojej posteli?" prípadne, ak aj áno ale niekto sa tam nachádza tiež ,,Poznám ho?". 
Otvorila som oči a prítomnosť oranžového výstražného kužeľa upoznorňujúceho na vlhkú podlahu uloženého na druhej strane mojej postele ma ubezpečila, že toto je stále jedna z tých lepších možností. To či bola párty dobrá zistíte vždy podľa toho, čo vedľa seba ráno nájdete v posteli. A tiež podľa toho, koľko krát musíte počas cesty domov naspäť do Európy navštíviť záchod. A tá bola aj napriek tomu, že som ju nie úplne vnímala a takmer celú prespala, celkom zábavná. No ako inak.
Už pri ceste do USA sme rozmýšľali nad tým, že v Paríži máme na prestup len hodinu a pol a stačilo by keby lietadlo z Detroitu len trocha meškalo a nestihli by sme to. Predstava dňa v Paríži znela viac než dobre. Navyše Zuzka ešte v Paríži nebola a preto sme sa dohodli, že poprosíme vesmír, aby lietadlo zmeškal (moment kedy kvázi dospeláci s hlbokým nádychom a výdychom odchádzali z miestnosti). No vysvetliť racionálne uvažujúcim ľuďom, že stačí pozitívne myslieť a veriť tomu, že to nestihneme bolo ťažšie, než to lietadlo donútiť meškať. No aj napriek tomu som niekoľkokrát do týždňa spomenula to, že stačí vyslať 1 x denne pozitívne vibrácie a vesmír splní všetko čo chceme. Voľba slov možno nebola veľmi šťastná vzhľadom na ľudí, ktorým boli určené, no keď sme zistili v sobotu pri raňajkách tesne pred odletom, že nám let mešká 2 hodiny, slovné spojenie ,,pozitívne vibrácie" sa začalo skloňovať častejšie. Problém ale bol, že meškalo nesprávne lietadlo. To mi ale počas toho ako som vesmír žiadala o pomoc nedošlo. Že snívať treba opatrne a želanie treba upresniť. Upresniť najlepšie na presné číslo letu. 3 hodiny pred odletom ale meniť prianie nemalo zmysel, vibrácie by boli zmätené. Vtedy som ale ešte netušila že to potreba nie je a že vesmír má pre mňa prichystané prekvapenie. Pri check -ine v Columbe mne a Zuzke automat vydal dve letenky - z Columbu do Detroitu a z Detroitu do Paríža ale namiesto letenky z Pariža do Prahy sme dostali letenku - neletenku, papierik na ktorom stálo niečo v zmysle, že týmto lietadlom neletíme a máme si v Paríži pri okienku AirFrance požiadať o booking iného letu. AKO FAKT?? Vďaka vesmír, nikdy som sa necítila tak transcendentálne !
V Paríži to ale bola nakoniec celkom zábava, let z Detroitu samozrejme meškal a lietadlo nestihli ani ďalší ľudia z našej skupinky (a to aj tí, ktorí nevysielali pozitívne vibrácie). Ich nadšenie bolo citeľné, pri čakaní na let si sadli o 30 metrov ďalej. Už keď som si myslela, že sa nič nemôže stať a pokojne som sedela na letisku a čakala na ďalšie lietadlo do Prahy, prišla správa z Prahy, že môj ružový kufor dorazil o 4 hodiny skôr než ja a bude ma tam čakať. Chvíľku som sa oň bála, no po prílete do Prahy a po zistení že ostatným kufre nedorazili vôbec som bola vlastne rada.


























Z časového posunu som sa dávala dokopy pár dní a zrazu je štvrtok a v sobotu cesta No.2. Ideme do Nórskaaaaaaa :) ! A nezabúdajte - pozitívne vibrácie!

Majte sa najkrajšie
Vaša

Po týždni v Nórsku. 11 vecí, ktoré ma v Bergene zaujali.

$
0
0
Na prvý pohľad som sa do tohto mesta zamilovala. More, prístav, veľké lode, farebné domy, obrovské kopce, milión jazier, elektromobily, koše na triedený odpad na každom kroku. V prvom momente som mala pocit, že toto mesto zosadí z môjho pomyselného trónu obľúbenosti Ženevu a možno by sa tak aj bolo stalo, keby nezačalo pršať a omylom som nenatrafila na rybí trh. Teda, nie že by v Ženeve nepršalo, no tu prší stále a na rybom trhu predávajú sobie, losie a veľrybie mäso.

Spísala som pár vecí, ktoré ma po prvých dňoch zaujali.

1. Nóri majú 17 výrazov pre dážď. A to čo je pre mňa počasie vylučujúce môj pobyt mimo domu, je u nich ľahký dážď. Prší fakt stále. Prvé tri dni po prílete bolo krásne, žiaden dážď a ja som sa tešila, že využijem letné šatičky, ktoré som si veľmi rozumne nabalila (však august, v Prahe vonka 30 stupňov, to že som si zobrala bundu a dlhé nohavice považujem za veľký osobný úspech). No pán ktorý sa o nás stará a v Bergene žije niekoľko desiatok rokov hovoril, že to je veľmi nezvyčajné a že 2 dni dozadu padol v meste rekord v zrážkach za deň. Po prvom dni v meste a po 1 dni bez dažďa sme videli pred jedným domom pána, ktorý polieval trávnik. 

2. V Bergene sú na každom kroku fontány. Nerozumiem. To asi keď prestane pršať aby im nebolo smutno za vodou.

3. Okrem počasia a mŕtvych zvierat ma celkom prekvapila ďalšia vec a to fakt, že chodec je úplne výsostný a má prednosť pred úplne všetkým. Autami, autobusmi aj električkami. A to môže ísť aj na červenú. Proste Vás vždy pustia. Bez trúbenia a nejakého rozčuľovania, jednoducho s úsmevom. Neviem, či musia, ale robia to. Veľmi nezvyčajná vec hlavne pre ľudí, ktorí sú zvyknutí na nervóznych a stále sa ponáhľajúcich vodičov. A veľmi potešujúca vec pre niekoho ako ja, koho už auto pri prechode na červenú takmer zrazilo toľkokrát.  

4. Všade samé elektromobily. Majú čudné tvary a sú úplne tiché. A v nich šialene ohľaduplní vodiči,  (Viď bod. 3). Keď idete stredom cesty a za Vami ide auto, ani ho nepočujete. A ono Vám nezatrúbi. Proste počká, kým odídete z cesty a dovtedy pôjde za Vami. Toto by som urobila na Slovensku a z tej cesty by som už neodišla po vlastných nikdy. 

5. Ľudia sú veľkí introverti a veľmi sa neusmievajú. Ale tiež by som sa neusmievala keby mi v meste v ktorom žijem pršalo 360 dní v roku. A keď náhodou neprší, je nad mestom hmla ako svet. Slečna, ktorá v Nórsku žije už niekoľko rokov mi povedala, že človeka ako ja by v Nórsku nikdy nestretla (beriem ako kompliment :)). 

6. Alkohol sa dá kúpiť len v špeciálnych obchodov a len do určitej hodiny. Cez týždeň do 18 - tej a v sobotu len do 15. Teda, nie že by som to skúšala, ale počula som.

7. Nóri strašne málo jedia. Obedy si nosia v lunch boxoch, do ktorých by ste nenatlačili ani jedno nakrájané jablko a to ani pri snahe všetkých fyzikálnych zákonov vyhovieť Vám. 

8. Nórština je fakt čudný jazyk. Niekedy mám pocit, že si vymýšľajú slová, keď sa spolu rozprávajú. Také dlhé slová  s náhodným rozmiestnených písmenok predsa nemohol nikto vymyslieť! Občas sa niečo podobá na niečo z angličtiny, francúzštiny alebo nemčiny, ale inak to je taká neskutočná hatlanina, že obdivujem každého, kto sa to dokáže naučiť. A v každom slove musí byť písmenko S!

9. V nedeľu sú zatvorené všetky obchody. A v sobotu majú skrátené otváracie hodiny, ktoré sú vždy napísané obrovskými písmenami na budove obchodu, hneď vedľa názvu. Veľmi dobré. No asi by som tu nemohla aplikovať moje sobotné večerné pobyty v nákupnom centre.

10. Na tomto mieste vie absolútne každý anglicky. Deti, predavačka v obchode aj 70 ročný pán čakajúci na zastávke na autobus. Dôvodom je hlavne to, že Nóri sú vystavovaní angličtine už od detstva, kedže v telke majú všetky filmy v originálnom znení, s nórskymi titulkami.

11. Nórsko získava až 98% elektrickej energie z vody, V tomto smere je najekologickejšou krajinou sveta. Ale to že lovia soby, losy a veľryby im neodpustím, ani keby to bolo 100%.


































Majte sa krásne ! A užívajte posledné teplé dni :)
S láskou 
Vaša


Za krásami nórskych fjordov

$
0
0
Prestalo pršať. Na oblohe ani jediný mráčik. Tak neuveriteľná vec v tomto meste. Počasie sledujeme odkedy sme prišli a už týždeň sme vedeli, že v nedeľu bude krásne. Plán bol jasný. Ideme na fjordy!
Okrem iného toto rozhodnutie zahŕňalo aj to, že budeme vstávať ďaleko pred východom slnka, nestihneme hotelové raňajky a čaká nás rozcvička v podobe rannej hodinovej prechádzky na autobusovú stanicu. Prvý autobus išiel totiž až o hodinu neskôr. A tiež to, že Štefan (to prečo sa spolužiak Lukáš K. z Trenčína rozhodol vystupovať na blogu pod pseudonymom Štefan mi jasné úplne nie je, ale vyhovieme, všakže) bude musieť so mnou stráviť celý deň. Deň predtým vyjadril istú obavu z tejto skutočnosti, no ja naozaj nerozumiem prečo. Dokážem rozprávať celých 13 hodín vkuse, zvečním každý krok a každý úsmev a niekde medzitým ešte možno niečo pokazím, zmeškám alebo vyvediem nejakú inú rozumzastavujúcu vec. Koho by predstava takto stráveného dňa mohla nelákať?
Zbalila som nabíjačky na telefón aj kameru aby sa náhodou nestalo niečo podobné ako deň predtým, keď sa mi v lese nad mestom pri krásnom jazere všetko vybilo naraz, čo Štefan nazval nočnou morou blogera. Vraj keby ma tam nechal začnem sa klepať až kým mi niekto nedonesie nabíjačku. V lese sme stretli ale pravdepodobne ďalšieho blogera. Pána, ktorý sa pomedzi stromy prechádzal s notebookom v natiahnutých rukách pred sebou a vyzeral že chytá wifi. Na okamih som mala pocit, že v tom nie som sama. Úplne mu rozumiem ! Ktovie, čo tam skutočne robil. 
Po tom ako sme absolvovali hodinovú rannú prechádzku z hotela až na autobusovú stanicu a v autobuse som sa nedokázala niekoľko minút ani usadiť, Štefan vyzeral, že priestor tohto dopravného prostriedku by najradšej opustil predtým než sa pohne a už nebude mať na výber. Z toho miesta by ale odchádzal ako porazený, myslím že mu nikto neveril, že 13 hodín so mnou prežije bez ujmy na psychickom zdraví.
Prvú hodinu a pol v autobuse sme zvládli pomerne dobre, skoro celú som ju prespala. Nasledovala niekoľko hodinová plavba loďou. To že bude na lodi zima som predpokladala, no bola oveľa väčšia, než som si myslela. Prsty mi odmrzli asi po prvých 10 minútach a z každého roztraseného videa, ktoré som počas plavby natočila, to je celkom zjavné. Nebude úplne exaktné povedať to, že sme oblečenie podcenili. Z toho čo som mala so sebou v Nórsku to bolo rozhodne to najteplejšie a najviac hodiace sa na loď. No v žiadnom prípade by sa nedali krátke legíny považovať za oblečenie v ktorom by nebola zima. Ono totiž bola. A šialená. Však na lodi fúka vždy a bola mi zima aj na lodi na Bali minulé leto a to bolo cez 30. Stále ma ale upokojoval pohľad na slečnu v krátkej sukničke a silonkách. To bolo asi prvý krát kedy som tá v sukničke a silonkách nebola ja! (Bola deň predtým keď vonka lialo a fúkalo tak, že sa stromy ohýbali. A bez siloniek!) 
Po troch mrazivých hodinách nás už čakal ďalší autobus, ktorý nás mal odviesť k vodopádom. Po chvíľke však zastal na podivnom mieste, kde nebolo nič len múzeum vypchatých zvierat s jaskyňou v ktorej hrmelo (pripomenieme si dážď všade kde to len ide), kozy, ktoré sa pásli na streche reštaurácie a panoramatické kino, kde nám premietali letecké zábery z vrtuľníka prelietajúceho nad Eidfjordom, ktorý sa ale počas letu nahýbal raz doľava a raz doprava a tak do koliečka. A s ním celé všetky plátna kina a mne sa z toho točila hlava tak, že som miestami mala pocit, že budem zvracať. A to mi nebýva zle ani na centrifúge ! Po absolvovaní tejto podivnosti sme boli nasmerovaní do múzea, kde nás pri vchode vítalo 8 vypchatých sobov a narezané časti ich tiel a nielen, že sa mi chcelo zvracať znova, navyše Nórsko získalo ďalší megamínusový bod. 
Po niekoľkých desiatkach minút sme konečne dorazili k vodopádom, kde sme ale dostali na prehliadku len pár minúť (pretože na vypchaté zvieratá sme mali viac ako hodinu). Ja som ale informáciu o čase odchodu autobusu nejako prepočula a celkom úspešne som odignorovala aj Číňanku, ktorá mi počas fotenia jedného z najkrajších vodopádov aký som kedy videla, hovorila, že už máme len minútu. Na jej slová som si spomenula až o niekoľko chvíľ neskôr, keď sme sa so Štefanom veselo fotili s vodopádom a radovali sa zo záberov, do ktorých nám nikto neliezol. Nikto, pretože všetci už sedeli v autobuse a čakali na dvoch idiotov, ktorý odignorovali čas odchodu. Keď to ale Štefanovi došlo, začal bežať a ja ako pravá blondína za ním, v jednej ruke iPhone, v druhej kamera na selfie tyči, po mokrých šikmých kameňoch, po ktorých normálni ľudia išlo tak opatrne ako len dokázali, aby sa nezrútili kdesi dole do rokliny k vodopádu (nie že by tam nebolo zábradlie, ale viem si predstaviť že expert ako napríklad ja by to bez väčších problémov dokázal). Šofér autobusu nám už išiel naproti a mne bolo na chvíľku aj trocha smutno. Z toho mohlo byť ešte dobré dobrodružstvo pravdepodobne ale sprevádzané infarktom Štefanovho myokardu. 
Ten by možno prišiel aj tak, no v poslednej chvíli som mu pripravila veľmi príjemné prekvapenie a celú plavbu späť domov som prespala. Spánkový deficit sa mi postupne zbieral každou nocou a bolo len otázkou času, kedy niekde od únavy odpadnem. Túto noc sa definitívne musím vyspať. 
Ale viete čo, nakoniec som v skúške uspela a na druhý deň sme so Štefanom absolvovali ďalší výlet (alebo možno len má rád bolesť?:)) O tom viac nabudúce :)






















Majte sa najkrajšie ako viete :)

Vaša


Bergen z oblakov

$
0
0
Po celom dni v škole som sa pozerala na hodiny každých 15 sekúnd a tešila sa na to, kedy skončíme a ja sa odtrepem na hotel a padnem do postele. Tá únava bola už taká, že som svet vnímala len tak nejako napoly a nebola schopná rozmýšľať vôbec nad ničím. A keď konečne odbila tá vytúžená hodina, Štefan mi oznámil, že ideme na Ulriken. Bez nejakého rozmýšľania som úplne zo zotrvačnosti akosi súhlasila. Až niekde cestou zo školy naspäť na hotel mi došlo, čo to ten Ulriken je. Že to nie je zmrzlina, ani žiadne iné jedlo, čo by v tom stave bolo prijateľné a dokonca vítané. Že to je kopec! Veľký kopec. Kopec, na ktorý ide lanovka, ale tou lanovkou nepôjdeme. Lebo pôjdeme len tak, po nohách! Ja sa mám vyškrabať na tú obrovskú horu nad mestom, ktorú si pravidelne tak veselo fotím, ako niečo neuveriteľne vysoké a pre mňa absolútne nedosiahnuteľné? Predstava to bola v tom momente úplne nereálna.
Zrazu som však sedela vo svojej izbe a rozmýšľala nad tým, čo tak bežne ľudia nosia na sebe, keď sa škrabú na nejaký kopec? Vrámci mojich možností a najlepšie niečo, v čom nebudem vyzerať ako zablúdená blondína z mesta (hlboké ospravedlnenie všetkým blondínam). Zvládla som to prijateľne, až na oranžové sieťkované tenisky, ktoré sa mi zdali najviac turistickou obuvou z toho, čo som mala so sebou, aj keď sú vhodné tak nanajvýš na ľahké a krátke prechádzky do mesta v peknom počasí. Keď som však videla Štefana v džínach bolo jasné, že presne vedel, ako budem vyzerať ja a že ma v tom nechcel nechať samú. Také veľkorysé!
Vydali sme sa turistickou cestičkou, ktorá začínala kúsok od miesta, kde sme bývali. V zúfalej snahe som ešte niekoľko krát navrhla iné možnosti na trávenie tohto večera, no každý pokus zlyhal. A vymeniť ho za posedenie na tráve, napríklad pri víne, znelo ako oveľa lákavejšia predstava. No asi len pre mňa. Štefan bol rozhodnutý napevno a tak som teda pomaly za ním kráčala s hrdinským pocitom, že to rozhodne zvládnem.  
Pri prvej možnosti ako si cestu skrátiť som neváhala ani chvíľku a ako najlepší turista tohto sveta som sa rozhodla ísť skratkou. Však čím skôr budem hore, tým lepšie. A menšie stúpanie predsa len prežijem. Hlavne, že budem kráčať menej. Menšie stúpanie a cestička ktorá viedla stredom potoka. Voda. Studená. A v nej kamene. Mokré kamene. Ja tenisky s hladkou podrážkou a so sieťkou. Okolo samé blato. Z možností voda alebo blato som si vybrala vodu, však to predsa len na tej oranžovej farbe sieťoviny vidieť nebude. No a hlavne, že budem hore rýchlejšie. Nebola a na prvom kopci ma už čakal vysmiaty Štefan. V duchu hesla pomaly ďalej zájdeš, som sa rozhodla akýkoľvek ďalší pokus o skrátenie trasy ignorovať.
Najbližšia tabuľa zahlásila posledných 800 metrov, čo ma fakt potešilo, keďže sme kráčali len chvíľku a predstava blížiaceho sa vrcholu mi zlepšila náladu o 100%. 800 metrov sa mi zdalo fakt málo. Však keď google mapy napíšu, že mám ísť ešte 800 metrov, idem tak približne 10 minút. Veľmi zavádzajúce prirovnanie. Po zdolaní každého malého kopčeka sa za ním zjavil ďalší a ďalší a zdalo sa, že to neskončí asi nikdy. Najdlhších 800 metrov môjho života. 
Hore bolo o 20 stupňov menej a ja som bola fakt vďačná za bundu, ktorú som si zobrala len preto, že vyzerala celkom turisticky. Normálne by som prišla len tak v tielku a po prvých 15 sekundách by som rozhodne zamrzla. Po príchode hore však Štefan pod vplyvom počasia zahlásil niečo typické blogerské a to, že to musíme rýchlo nafotiť a ísť naspäť do bezpečia. Moje typické blogerské selfie fotenie už ale bolo asi moc a prechádzku po vrchole si užil sám. Ktovie, či by sa rozhodol nechať ma samú keby vedel, že v momente ako mi zmizne z dohľadu na neho zakričím na celý Ulriken jeho nové meno ŠTEFAN.
Znova sme sa stretli až pri ovečkách pasúcich sa na lúke, kde som sa veľmi odhodlane rozhodla, že ich idem nakŕmiť a odfotiť sa s nimi. Vybrala som sa za nimi na svah, ktorý na prvý pohľad vyzeral celkom trávnato a sucho. Opak však bol pravdou. Po prvom kroku sa moje žiarivo oranžové tenisky zaborili do blata a moje mokré ponožky z potôčika zo skratky zvlhli ešte viac. V tom momente mi hlavou preletela otázka, prečo to robím a či toto konanie má nejaký logický základ. Nemalo. A tak som sa v strede lúky s trávou, snažila nanútiť ovečke trávu. A ovečka nebola zvedavá na nič viac ako na debilnú blondínu (hlboké ospravedlnenie všetkým blondínam číslo 2), ktorá stála v blate len preto, aby ju mohla nakŕmiť rovnakou trávou, akou sa kŕmila aj sama. (Spomínala som, že si v Prahe intenzívne hľadám kaderníka, ktorý mi dokáže moje čierne vlasy odfarbiť na blond? Pôvodne to nebol primárny dôvod, no s blond vlasmi mi už nikto nebude hovoriť - správaš sa ako blondína! A ja budem môcť konečne hovoriť: ,,To nie ja, to vlasy!" )
Po tom ako sme si užili krásny výhľad na Bergen sme sa vybrali znova dole, ja v mokrých zablatených teniskách, ktoré sa pri každom kroku na kameň vždy samovoľne posunuli o pár centimetrov, než bolo pôvodne mienené a nikdy som intenzívnejšie nemyslela na to, aby som to prežila bez zranenia a nebola odsúdená k ďalším dňom s obmedzenou schopnosťou pohybu (po úraze na crossfite 2 dni pred odletom do Nórska).
A síce som posledný týždeň každý deň pišťala, že chcem ísť na Trolltungu a prehovárala všetkých ľudí naokolo, po zdolaní Ulrikenu som zistila, že v žiadnom prípade nie som vybavená na 23 kilometrový a 12 hodinový výstup. 
A čo to znamená? Že kvôli splneniu bodu číslo 93 na mojom zozname budem musieť výlet do Nórsko zopakovať. A keď sme už pri tom zozname, o dva týždne ma čaká jedna z tých najväčších výziev. Neviem sa dočkať!









Majte sa krásne !
S láskou 
Vaša 

Môj prvý VLOG!

$
0
0
Áno je to tu. Čo som sľúbila, to plním. Po 4 rokoch blogovania som kúpila kameru, založila svoj YOUTUBE KANÁL (klikaj, odoberaj :)) a na svete je moje prvé video! A na mojom BUCKET LISTE odškrtávam nultý bod!
Počas točenia som ešte nebola 100% rozhodnutá, či sú tieto zábery vhodné na vypustenie do sveta a počas strihania som bola o ich nevhodnosti každou hodinou viac a viac presvedčená, ale nakoniec sa podarilo. Zatiaľ sa Vám vo videu neprihováram, pretože som to nedokázala a HANBILA SOM SA (skutočne som sa HANBILA, ja čo mi nerobím problém absolútne nič!), ale do budúcna na tom budem pracovať. Vlastne niečo som skúšala, ale skončilo to zmätený pohľadom a ešte zmätenejším zdeseným: ,,Asi to nebudem robiť."
Nie je k tomu ani čo viac napísať. Zostrihať to bolo šialené, kedže som absolútne netušila čo treba natáčať a čo nie a či budú natočené zábery použiteľné pre nejaký celok a či bude reálne pre úplného amatéra, dať to dokopy. Miestami ani nebolo, no po nekonečnom strihaní nepoužiteľných záberov som sa poučila a už chápem Štefanove vyhlásenia typu: ,,Toto nikdy nepoužiješ." (a áno dievčatá, Štefana uvidíte vo videu tieeeež :))
Tak si užite kúsok Nórska a určite mi dajte vedieť, čo na to hovoríte :)








A prosím, majte zľutovanie :)

Majte sa krásne :)
Vaša



Zbohom čierna!

$
0
0
Pamätám si presne ten moment, kedy som sa rozhodla, že chcem čierne vlasy. Mala som asi tak 10, pozerala som MISS Universe a fandila Oxane Fedorovej. Bola z Ruska a už vtedy som všetko z Ruska milovala. Ale hlavne, mala nádherné tmavé dlhé vlasy. A ja som chcela rovnaké. Od toho momentu som bola absolútne presvedčená o tom, že žiadna iná farba pre mňa nie je vhodnejšia ako tá, ktorú mala Oxana (aj keď som po niekoľkých rokoch zistila, že Oxana nemala vôbec čierne vlasy, ale hnedé). Mamina mi to nechcela dovoliť, lebo ako z vlastnej skúsenosti vedela, zbaviť sa čiernej nie je vôbec ľahké (a o niekoľko rokov neskôr som toto tvrdenie overila v praxi tiež). Ale ja som si stála za svojim a jedného pekného dňa som si moje dlhé krásne husté svetlé vlasy nafarbila na čierno. Len tak doma, sama, v kúpeľni. 1 krabičkou farby! Síce som sa z mojej novej farby veľmi tešila, keď sa na to pozriem teraz kriticky, nebolo to nafarbené veľmi profesionálne a asi to ani nevyzeralo najlepšie. Pamätám si, ako sa ma vtedy moja fyzikárka s ktorou som viedla niekoľkoročné vojny opýtala, či si myslím, že mi to pomôže (humorom vždy prekvitala). Dopredu som sa s tým zverila pár ľuďom a každý hovoril, že to robiť nemám. Prešlo niekoľko rokov, takmer polovica môjho života s čiernou farbou a ľudia si ma už s inou farbou nedokázali ani predstaviť. A ja som jedného pekného dňa začala uvažovať nad tým, že by som chcela zmenu. Že ma tá čierna už nebaví, že to je príliš nudné a príliš okukané. Problém však nastal pri realizácii tejto myšlienky. Nájsť kaderníctvo, kde stiahnu čiernu bez zničenia vlasov mi trvalo nekonečne dlho. Oni by to aj boli urobili, ale na niekoľkokrát. A odchádzať z kaderníctva po stiahnutí na čudnú ryšavú som fakt odmietala.
A potom prišiel ten deň, kedy som sa pýtala dievčat po tréningu v šatni, či nevedia o kaderníčke, ktorá mi odfarbí vlasy bez zničenia a navyše nepoužíva kozmetiku, ktorej hlavnou zložkou je kaviár (áno presne s týmto som sa stretla - našla som úžasného kaderníka, na konzultácii mi oznámil, že urobí všetko čo chcem, dal mi termín a potom som ho musela kvôli zloženiu jeho kozmetiky zrušiť). Dostala som kontakt na kaderníčku (ďakujem Ti Lucka!), ktorá vraj dokáže čokoľvek. Po skúsenostiach s toľkými kaderníkmi som bola trocha skeptická, ale s Hankou sme si dohodli konzultáciu, kde zhodnotíme, čo sa s tým bude dať robiť. Príjemne ma prekvapila úplne všetkým, čo povedala, prístupom aj celkovou energiou, čo z nej išla. Nie len že ma dokáže zbaviť čiernej, ona dokonca dokáže pričarovať farbu, ktorá sa podľa katalógu volá LIGHT BLOND! Áno to chcem ! 
S Hankou sme sa dohodli, že vlasy trocha podstrihneme a dostaneme na ne farbu, ktorú som si vybrala. Avšak, ja som o tom celý deň premýšľala a dospela som k tomu, že keď zmena tak poriadna a nechcem len zmeniť farbu o milión odtieňov, ale chcem vlasy výrazne aj skrátiť. Po poslednom strihaní som zistila, že aj keď som to vždy odmietala, fakt som sa najlepšie cítila s vlasmi po ramená. Tie dlhé mi proste už prišli také nejaké nudné. 
Znova ako pred niekoľkými rokmi som s touto myšlienkou zverila pár ľuďom a veľmi som nepochodila. Nebude to pekné, nebude sa mi to hodiť, nikto si to nevedel predstaviť a len čierna je dobrá. Najkritickejšie sa k tomu stavala mamina - presne tá mamina, ktorá mi to pred niekoľkými rokmi nechcela dovoliť. Vraj sa k čiernej určite znova vrátim (nie mami, nevrátim :)).
Ráno sme sa s Hankou stretli a oznámila som jej môj nový plán - krátke mikádo a svetlo svetlé ombre. Žiaden problém, Hanka zvládne aj toto! Ako prvý krok sme vlasy nahrubo odstrihli približne po ramená a naniesli prvú vrstvu odfarbovača. Bolo mi z toho trocha zle a šialene ma štípali oči a preto som sa chodila vetrať von pred salón, medzi ľudí, s bielymi pásikmi na hlave. Tajne som sa pod ne pozerala a sledovala proces odfarbovania. Oranžová ma trocha vydesila, ale Hanka povedala, že sa nie je čoho báť. Po 3 hodinách a po prvom odfarbení som bola na pár minút ryšavá a nasledovalo nafarbenie polovice vlasov výslednou farbou a na konce druhé kolo odfarbovača. Tentokrát som sa chodila von vetrať s alobalmi na hlave. Tmavá farba z dĺžok vpredu nešla dole úplne podľa našich predstáv, ani po niekoľkonásobnom nanesení a preto bude potrebné ešte jedno sťahovacie sedenie. Vzadu však boli krásne blond a ja som si ich musela stále, stále fotiť a veľmi som sa z nich tešila. (stále sa teším a niekedy sa pristihnem pri tom, ako len tak sedím a chytám si tie najviac blond vlásky a pozerám sa na ne :))
V ďalšom kroku sme na konce naniesli tónovač a vlasy ešte trocha skrátili. Po dlhých 7 hodinách bol výsledok na svete. A ja som bola v šoku ešte ďalší týždeň, kým som si na to zvykla. Prvé dni som stále neverila tomu, čo vidím v zrkadle. A neverili ani ľudia, nikto ma nespoznával a všetci boli v šoku. Reakcia však boli pozitívne, rovnako ako 12 rokov dozadu, keď som jeden deň z ničoho nič, prišla s čiernymi vlasmi :)
A viete čo? Možno to je s tými vtipmi o blondínach fakt pravda. Mám momentálne blond chvíľky oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým. 



 













A aby som nezabudla, ak potrebujete VLASOVÉHO KÚZELNÍKAHANKU odporúčam všetkými desiatimi (alebo aj dvadsiatimi!).

Majte sa krásne
Vaša


Šanca dospieť premárnená (už zase!)

$
0
0
Zobudila som sa asi po 3 hodinách spánku, čo by po párty až tak nezvyčajné nebolo. Čo ma však prekvapilo bolo to, čo som okolo seba videla. Vedľa mňa spali dve kamarátky, na mne ružový jednorožec, na sebe nepochopiteľne úplne iné oblečenie ako celý večer a okolo asi milión farebných konfet. Na stene vedľa postele tmavé fľaky, na stole nedojedená torta, nedopitá miska s mojitom a všade prázdne fľaše od alkoholu. Kým som sa stihla rozpamätať na to čo sa dialo, zavrela som znova oči s dobrým pocit, že keď to neuvidím, budem sa cítiť lepšie. No čoskoro ma do reality vrátil smiech kamošiek, ktoré ma uvideli, ako spím v objatí s Albertom a na hlave s papierovou korunkou. A následná správa od kamaráta, ktorý s nami oslavoval tiež a jeho nechápavá otázka, prečo má všetky veci mokré. A vtedy sa mi pred očami vybavila tá spomienka, ktorá vysvetlila bolesť krku aj oblečenie, ktoré som mala na sebe. Kúpali sme sa vo vani s alkoholom! Predstava studenej vody, v ktorej pláva ľad, on a ja, ma prebrala lepšie než čokoľvek predtým. Na rekonštrukciu udalostí sme použili videá (prioritne točené pre účely VLOG - u, ktorý neviem či bude zverejniteľný), ktoré mi priblížili možno viac, než som chcela vedieť. Ale postupne. 
V piatok ráno sa ku mne do bytu nasťahovala nová spolubývajúca Pavla. Pavla s V. Hneď na úvod som jej povedala, že mám zajtra narodky a budem mať menšiu párty. Samozrejme som dodala aj to, že ja nie som veľmi párty typ a podobné veci organizujem len veľmi výnimočne (to by Vám dnes po 3 týždňoch spolubývania vedela rozprávať :) zdravím Pavli). Počas večerných príprav občerstvenia na sobotu som ju opila rumom, ktorý zvýšil z prípravy vianočných koláčov a tesne pred polnocou vystrelila v jej izbe farebné konfety, ktoré boli úplne všade. Mám predsa narodeninky! Vtedy už možno začala trocha tušiť, ku komu sa to nasťahovala. 
Moja narodeninová prvooktóbrová sobota bola úplne úžasná a neviem kedy naposledy som si nejaký deň užila práve tak ako tento. Od rána sme všetko s babami pripravovali a chystali, piekli, oslavovali. Celý deň som chodila s korunkou na hlave a na každého sa usmievala ešte viac ako bežne. V obchode s párty vecami sme vykúpili všetko ružové, vyzdvihli princeznovskú tortu a kopu balónov s héliom.
Tortu som objednávala pár dní dozadu cez jednu cukráreň, ktorá torty na želanie piekla a po zadaní objednávky mi volala naspäť pani s doplňujúcimi otázkami. Zaujímalo ju to, aké meno napíšeme na tortičku. Po mojej odpovedi ,,NIKOLKA" sa pani opýtala vec, ktorou dokázala niečo o čo sa ľudia často snažia. Umlčať ma. ,,A koľko má malá princeznička rokov?". Snažila som sa udržať smiech, ale v maskovaní reality nie som práve najúspešnejšia. Na otázku prečo je táto informácia dôležitá odpovedala, že preto, aby sme na tortu napísali číslo ako nový vek oslávenca. Veľmi rýchlo som jej vysvetlila, že žiadne čísla na tortičku písať rozhodne nebudeme. S dobrým pocitom, že to pani určite nedošlo som položila a o pár dní neskôr pri vyzdvihnutí na predajni som ale bola vyvedená z omylu. Ale bodaj by nie, na tom mieste sa asi ešte žiadne dieťa nikdy netešilo z nejakej torty tak ako ja.
Všetko bolo pripravené, nachystané, ale posledná vec, ktorá nám ešte chýbala bol alkohol. Pôvodný plán bol kúpiť len detské šampanské (a tie sme teda kúpili všetky, ktoré v obchode mali), no nakoniec sme sa rozhodli, že prídu aj chlapi a aby tej ružovej presladenej nálady nebolo až príliš, kúpili sme aj niečo menej detské. Problém nastal ale vo chvíli keď sme zistili, že síce máme plnú vaňu fliaš s alkoholom, do úplnej dokonalosti nám chýba ľad. Napísala som teda na Facebook do jednej pražskej skupiny, že hľadám niekoho, kto by nám skočil niekam po ľad a za odmenu, môže ostať na narodeninovej párty. A tak sa úplne náhodou u mňa doma ocitol úplne neznámy chlap. Nepamätám si meno, ani ako vyzeral, ale nechcel nič jesť ani piť, pretože bol autom a mal diétu. Hlavne, že nám vychladil alkohol.  
Každý kto prišiel na párty dostal na hlavu korunku alebo klobúčik, ružový pohárik so svojim menom, s ružovou bodkovanou slamkou. Presnejšie každý kto prišiel dovtedy, kým som dokázala písať. Poháriky to ale kvalitné neboli a po pár momentoch z nich začal alkohol prenikať náhodne do priestoru. Ten ale v neskorších hodinách náhodne do priestore prenikal aj z fliaš a špeciálne vtedy, keď som otvárala fľaše so šampanským. Na druhý deň som sa celkom čudovala, prečo sú všetky moje chlpaté koberce vyhodené pred izbou na chodbe. Nebola to však jediná vec, ktorá ma v prvý moment prekvapila. Na stole stála obrovská miska s mojitom, ktoré záhadne nebolo dopité. Mojito to bolo ale celkom magické, namiešané v symbolickom duchu dátumu mojich narodenin - 1. októbra a teda sóda k rumu bola miešaná v pomere 1:10. Nechápem, ako niekomu nemohlo chutiť.
Ďalšia záhada ma čakala pri pohľade na stenu. Na dvoch miestach sa nachádzali celkom výrazné tmavé fľaky. Neexistuje veľa činností, ktoré by po sebe nechali na stene také fľaky nad úrovňou očí a nie celkom mi išlo do hlavy, ako sa tam mohli dostať. To, že niekto robil o tretej ráno stojky, by mi teda fakt nenapadlo. A to, že som to bola aj ja a navyše som túto činnosť sama vymyslela, mi vzhľadom na stav v akom som v tej hodine rannej bola, ide do hlavy len veľmi ťažko.
Niektoré záhady ostanú radšej navždy nevyjasnené a to napríklad to, prečo ráno miestnosť so záchodom voňala ako môj parfém od Versace - Yellow Diamond.
Na rekonštrukciu udalostí a vyriešenie všetkých záhad večera som používala videá, z ktorých som sa dozvedela napríklad to, že som niekedy v pokročilej hodine rannej rezala balóny obrovským nožom (aby sme sa dostali k héliu samozrejme), ktorým sa predtým krájala torta a fakt neviem, kto mi preboha ten nôž do ruky dal! To, že už mám toľko rokov neznamená, že môžem používať takto nebezpečné predmety! Na každom videu mám v ruke pána Alberta, ktorého som dostala od Zuzinky a Martinka a nazvala som ho na počesť pána Einsteina. Alberta som následne z ruky celú noc nepustila, krájali sme spolu tortu, strieľali šampanské aj konfety, A tiež sme sa spoločne ráno zobudili. Albert je ružový a ja ho nekonečne milujem! Zhodou náhod mi deň predtým môj milovaný tréner povedal na crossfite, že som ako jednorožec a to magickosti tohto večera ešte pridalo.
V jednej časti večera prišlo na krájanie mojej nádhernej princeznovskej torty a ako Zuzinka povedala, pozerala som sa na ňu s takou láskou a to aj v okamihu, keď začala horieť, začalo sa z nej dymiť a marcipánová korunka začala meniť svoj tvar a postupne sa roztápala. Nikto asi nečakal, že do nej niekto napichá dve (DVE!!) balenie sviečok. A aby toho nebolo dosť - sviečok v tvare jednorožcov! Na videu sa niekoľko sekúnd namiesto sfukovania sviečok len tak pozerám na horiacu tortu a možno zúčastnení vôbec nechápali aký je zámer tejto odmlky, no ja som si zabudla vymyslieť prianie, ktoré si budem pri sfukovaní želať a preto som ho musela vymyslieť na mieste, vtedy, keď na podobné veci veľmi čas nebol.
Ako večer plynul, menili sa aj témy rozhovorov a kombinácia fyzikov, právničky a crossfiterov priniesla rôzne rozhovory na rôzne témy s rôznymi uhlami pohľadu. Napríklad to, ako normály človek chápe fyzikálne zákony a došli sme aj k interpretácii Archimedovho zákona právničkou Simčou, ktorá nám všetkým ukázala, ako to v reálnom svete fakt funguje. Teleso ponorené do kvapaliny je MOKRÉ! Vysvetlenie mala aj na to, čo je to gravitácia a jej dôsledky a keď jej jeden z fyzikov začal vykladať o zakrivení časopriestoru, hneď ho zastavila s tým, že gravitácia, to znamená len jedno - že jej ťahá prsia dole. Cez všetko možné aj nemožné témy, po tom ako som od kamarátky dostala ako súčasť darčeka ŠUNKU, sme došli samozrejme k veľmi obľúbenej téme a to vegánstvo a vegetariánstvo. Na čo Simča mala tiež svoj vyhradený názor. Síce ju návšteva vegánskej reštaurácie vnútorne naplnila a cítila sa šťastne, preferuje steak a to, že potom bude 2 hodiny spať. So Simčou som strávila rok vo Francúzsku, zažili sme si už rôzne párty, ale táto žena ma nikdy neprestane prekvapovať.
O piatej ráno som si ľahla do postele a v byte bolo ešte 8 ľudí. Neviem kedy ani kam sa podeli, ale ráno tam už neboli.  
Ráno keď sme skladali mozaiku sme sa s babami zhodli, že mám najtolerantnejších susedov na svete. A tú mozaiku so skladala ešte nasledujúce 3 týždne, preto to tu všetko máme až teraz. Nebolo to ľahké, ani trocha :)






















Moje narodeninky boli úžasné! Ďakujem všetkým za krásne priania, dúfam, že sa mi všetko vyplní presne tak, ako ste mi to priali Vy. A obrovské ďakujem všetkým, ktorí prišli na moju ružovú párty a vďaka ktorým bol môj narodeninový deň taký krásny a tak som si ho užila! ĎAKUJEM VÁM! 

Majte sa krásne
Vaša


Noc na chodbe v spodnom prádle

$
0
0
A už som si myslela, že celý týždeň v USA prežijem ako normálny človek a nestane sa mi nič nezvyčajné. Taká chyba v úsudku. Nehovor hop kým nepreskočíš, všakže. A najzaujímavejšie na všetkom je to, že nad touto veľkou myšlienkou som uvažovala v noci zo soboty na nedeľu, keď som stála v kúpeľni v dome, kde som bývala a umývala si zuby. Bolo tesne pred polnocou a hlavu som mala plnú myšlienok na nastávajúci deň v New York City. Hlavne som mala v pláne sa dobre vyspať, aby som na druhý deň bola svieža, oddýchnutá a pripravená vidieť a navštíviť všetko, čo sme mali v pláne. Doumývala som si zuby, kefku položila na umývadlo a rozmýšľala nad tým, čo musím všetko ešte urobiť a čo si zbaliť. Cestou po chodbe do izby som uvažovala nad tým, ako idem nabiť kameru, foťák aj telefón, keď mám len jednu redukciu do zásuvky a už len pár hodín do rána. Tešila som sa na to, ako konečne pôjdem spať, lebo z časového posunu som bola stále nejaká unavená. O to väčší bol šok, ktorý som zažila pred dverami izby, keď som zistila, že nemám kľúče. Ťažko slovami opísať. Pár krát som sa nadýchla, vydýchla, zase nadýchla a uvedomila si v akej situácii som sa práve ocitla. 
Ostala som na chodbe len v pyžame (rozumej spodné prádlo + priesvitné krátke tielko) bez šošoviek a s vybitým telefónom. Z posledných percent som napísala Mirkovi čo sa stalo a on mi poslal číslo na políciu, ktorej mám zavolať z telefónu, ktorý nájdem niekde na chodbe a príde mi zabuchnuté dvere otvoriť. Vraj už boli otvárať dvere aj niekomu, kto sa vymkol a ostal na chodbe len v uteráku. Šťastný  to chlap, mať na sebe uterák mám toho asi o 3/4 viac ako som práve vtedy mala!
V prípade normálneho hotela s recepciou 24/7 sa nedeje absolútne nič. Ale keď bývate v domčeku kdesi na okraji lesa, recepcia je v úplnej budove niekde inde, otvorená len v pracovné dni a vymknete sa uprostred noci cez víkend, zúfalstvo je stav mysle, ktorý je momentálne celkom na mieste. 
Volať polícii sa mi ale zdalo celkom nevhodné a to hlavne vzhľadom na môj momentálny nočný outfit. Vymyslela som náhradný plán a našla som na internete návod, ako rozobrať guľovú kľučku. Išla som dole do kuchynky, odkiaľ som si vzala nástroje, ktoré by sa mohli hodiť ako napríklad vidličku, nôž a vývrtku na víno a vrátila sa pred izbu. Po tom ako som v piatok rozoberala skrutkovačom fotonásobič z detektora na urýchľovači som mala pocit, že dokážem všetko. Všetko by však bolo jednoduchšie, keby som niečo videla. No s mojimi dioptriami -6 som nevidela absolútne nič. Bez šošoviek vidím svet len ako farebné obláčiky a ostro vidím tak 10 centimetrov pred seba. Pokus s aplikáciou rád z google do reálneho života ale zlyhal rýchlejšie než som čakala a preto prišlo na najhoršie. Volať na políciu!
Medzitým sa mi telefón vybil úplne a s posledným zabliknutým displeja zmizlo aj to dôležité číslo, ktoré ma malo zachrániť z tejto situácie. No niekde dole na nástenke medzi milión ďalšími dôležitými informáciami určite bude a tak som sa rozhodla ísť hľadať telefón a číslo. Na prvý pohľad celkom ľahká úloha, no predstavte si, že to všetko chcete absolvovať bez toho, aby ste niečo videli. Keby tam mali kamery a niekto videl ako čítam písmenká na nástenke z pár centimetrovej vzdialenosti a potom podobným štýlom hľadám v miestnosti telefón, na druhý deň by mi na izbičku prišli zaklopať zrejme páni v bielych plášťoch.
Telefón som našla, číslo však nie a preto som zavolala na EMERGENCY číslo, lebo žiadne iné som si z úvodných bezpečnostných tréningov nepamätala. Pani sľúbila, že mi tam niekoho pošle a ja som sa vrátila čakať pred svoju izbu s malou obavou z toho, koho mi tam pošlú. Upokojila ma však myšlienka, že nech to bude ktokoľvek, neuvidím ho a spomenula som si na to, keď som si kedysi ako malá myslela, že keď si zakryjem oči, nevidím nie len ja ale ani oni mňa. Toto tu ale zjavne nefungovalo. 
Keď sa tí páni policajti, ktorých som videla len ako dve čierne zväčšujúce sa gule blížil po chodbe smerom ku mne, jediná vec, ktorá mi v tom momente napadla bolo ,,Pristavte mi raketoplán, odchádzam." Neviem kedy v živote naposledy som sa cítila čudnejšie ako v momente, keď som stála na chodbe hotela v priesvitnom ružovom spodnom prádle, na nohách ružové žabky, v ruke vývrtka na víno, vidlička a nôž, ale nech to už bolo kedykoľvek, tento moment sa veľmi rýchlo prebojoval na predné miesta môjho osobného rebríčka najčudnejších momentov života. Na tomto mieste nie sú ľudia zvyknutí na pribrzdené existencie a policajt na mňa pozeral ako na nejaké zjavenie, ktoré sa tu muselo ocitnúť úplne náhodne.
Izbu mi otvorili a opýtali sa ma niečo, čo na prvý pohľad vyzeralo ako celkom jednoduchá otázka. S ešte jednoduchšou odpoveďou. Či som kľúče STRATILA alebo len ZABUCHLA v izbe. Vzhľadom na to, že izba sa nedá len tak ľahko zabuchnúť (na to, aby sa dvere zabuchli a nedali z vonkajšej strany otvoriť ich treba zvnútra zaistiť tlačidlom a až tak zavrieť! A to som musela celkom vedome urobiť, keď som z izby odchádzala!), som odpovedala, že ich samozrejme mám. Niekde. Asi. Musela som ich mať, však som pred niekoľkými hodinami prišla z výletu s mojimi chlapcami a musela som sa do izby nejako dostať. A prečo som panebože zatlačila to tlačidlo zamykania, keď som z izby odchádzala bez kľúčov??? Po tom ako policajti odišli som prehľadala každý centimeter štvorcový izby ale kľúče som nikde nenašla. S pomyslením na to, že situáciu vyriešim o hodinu a pol keď sa zobudím som si ľahla do postele a s problémami zaspala. 
Ráno som sa zobudila a už so šošovkami v očiach prehľadala izbu znova. Ale kľúče som aj tak nenašla. Nechápala som kde môžu byť, ale stáva sa mi to často. Niečo hľadám na mieste kde sa to nachádza, ale nájdem to až na niekoľký krát. Tak som sa obliekla, pripravila, zbalila na výlet a chcela ísť do kúpeľne umyť zuby. Ale kefka nebola na svojom mieste. A vtedy mi to doplo. Puzzle do seba zapadli, zasvietilo svetlo, postavila som sa zo svojho osobného kábla, na ktorom som si celú noc stála a spomenula som si na dôvod, PREČO som o polnoci išla do kúpelne! Umyť si zuby! Ale vrátila som sa naspäť bez kefky a pasty (s nožom, vývrtkou a vidličkou). Chvíľku som len tak stála v izbe a rozmýšľala, či je ešte nejaká iná možnosť ako to, že som kefku, pastu a KĽÚČE nechala v kúpeľni na umývadle a ZBYTOČNE strávila noc na chodbe v spodnom prádle a ZBYTOČNE volala políciu a ZBYTOČNE prežila jeden z najdebilnejších okamihov môjho života! Nie iná možnosť nebola. Kefka, pasta aj kľúče ma pekne čakali na umývadle, presne na tom istom mieste, kde som ich v noci sama položila. 
Pani inžinierka, toto ja dokážem... :)


Majte sa krásne
Vaša 



VLOG │ NEW YORK ♥

$
0
0
Poďte so mnou na výlet! New York mojimi očami v 10 minútach. Užite si to :)








Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša


Ako si (ne)nájsť chlapa na TINDRI

$
0
0
V sobotu sme sa pri jednom stole v bare stretli 4 nezadané baby. Typický Sex v meste. Len bez toho sexu. Ale zato s vínom a rozhovormi o chlapoch. Ako inak. Po pár pohárikoch bieleho sme prišli k téme, ktorú každý, kto s ňou má osobnú skúsenosť, utajuje všetkými možnými spôsobmi. 
,,Tak som si stiahla Tinder. Že si nájdem chlapa. Našla som. Nasťahovala som si ho k sebe a po týždni sme sa rozišli." Nestačila som sa čudovať. Prečo si niekto nasťahuje k sebe do bytu cudzieho chlapa a navyše zo ZOZNAMKY? Odpoveď: ,,Polovičné náklady" ma nie len že rozosmiala, ale tiež utvrdila v tom, že o tomto svete neviem vôbec nič. Čo to do pekla je TINDER a prečo o tom ešte neviem, keď je tam taká sranda?! Tak mi to nedalo a v nedeľu hneď po tom, ako som zmetabolizovala všetok alkohol z noci, som si túto aplikáciu stiahla. Na tomto svete ma už nič prekvapiť nemôže. Bože, ako som sa zase raz mýlila!
Funguje to tak, že si stiahneš appku s ohníkom na ikonke, prepojíš s Facebookom (žiaľ inak to nejde), uploadneš fotku na ktorej nevyzeráš ako ilustračný obrázok k článku s názvom ,,Ako ostať navždy sám" (prosím Ťa predtým než to urobíš, opýtaj sa maminky, či to je tá správna fotka). K dispozícii máš tiež 300 znakov, ktoré môžeš využiť (a urob to!) na odprezentovanie samého seba. Možno Ti budú stačiť 2 slová aby si zaujal, ale ak si si nie istý tým, či by si v tých 300 znakoch neposral aj to, čo sa posrať nedá, radšej to nerob. Tak s rozumom!
Ak chceš niekomu ukázať fotky Tvojich obedov, kávičiek, výhľadov z okna alebo selfie na každý spôsob, môžeš sa prepojiť s Instagramom. Odfiltruješ pohlavie, vek a vzdialenosť, do ktorej by sa hľadaná osoba mala vyskytovať. 
Aplikácia to je jednoduchá a celkom šikovná. Postupne sa Ti ukazujú profily chlapov (žien?) a Ty ich ,,triediš". Posunieš doľava, upadne do zabudnutia. Posunieš doprava a čakáš. Na to, či Ti táto osoba dala zelené srdiečko tiež. A ak nie, bohužiaľ. Jediný spôsob, ako dokážeš niekoho kontaktovať je ten, že si navzájom dáte srdiečko. Čo je ale dobré, nevieš, koľko ľudí Ti LIKE dalo a koľko nie. Najmenej bolestivé odmietnutie Tvojho života. Čo oči nevidia, srdce nebolí. Všakže.
Dnes som prišla na ďalšiu super funkciu appky a to keď fotku posunieš hore, hodnotená osoba dostane SUPERLIKE! Zatiaľ neviem, čo to znamená, no omylom som tam dnes jednu zablúdenú existenciu poslala a na okamih sa mi zastavilo srdce keď mi TINDER oznámil, že máme MATCH! Super.   
A aby nebolo superschopností dosť, máme tu ešte jednu. Keď sa dotyčný nachádza v zozname priateľov na Facebooku niekoho z Tvojich priateľov, Tinder Ťa na túto skutočnosť milo upozorní. ,,Priateľ s Lukáš Mrkvička". Ak nechceš aby sa Ti kamaráti smiali, že Ti tikajú biologické hodiny a plašíš chlapov na zoznamke, pošli ho doľava.
Preklikávam dve hodiny a konečne sa zľutujem a prvého chlapa posielam doprava. Match! Jupí! Profil si rozkliknem, nech aspoň viem, komu som dala to zázračné zelené srdiečko. Christian! Za meno má ďalší plusový bod. Čítam ďalej. On má umelecké meno?! MODEL EROTIC? PORN STAR? Kriste, kde sa to debilné srdiečko ruší?? 
Ďalšie srdiečko. Crazy fotky a 300 znakov na vyplnenie krátkeho predstavenia využil len dvoma slovami: CROSSFIT ADDICTED! Áno, to je môj chlap! Prichádza prvá správa: ,,Asi sem se zamiloval. Vezmes si me? Mam na to sesty smysl. Konecne ta prava," Tento dokázal za 5 sekúnd vymazať 500 plusových bodov za crossfit a získať ďalších milión mínusových za zmienku o svadbe hneď v prvej správe. ,,TakKonečneTáPRavá má pocit, že Tvoj šiesty zmysel zjavne pochybil." Viac nenapísal. Crossfitová nádej zhasla. 
Po niekoľkých dlhých chvíľkach svajpovania som sa chvíľkami cítila ako Kráľovná starovekého sveta, ktorá rozhoduje o tom, ktorý gladiátor prežije a ktorý nie. ,,Nie. Ty nie. Ani Ty nie. Papa. Nie. Ty tiež nie. Čau. OMG. HNEĎ PREČ!"
Objavila som tu niekoľko zaujímavých skupín chlapov, ktoré stoja za zmienku. (Vďakabohu pre dobro tejto planéty, boli niektoré exempláre stvorené dúfam len jeden krát). Tu je výber toho ,,najzaujímavejšieho", čo TINDER ponúka:

1. Pán ,,FotkaNezodpovedáRealite"
Zabudol sa zmieniť, že fotka, ktorou sa v TINDER svete prezentuje je 8 rokov stará, medzitým pribral 12 kg, zošedivel, má zlatý zub a o 67 vrások viac. Všade. 

2. Pán ,,TohoOdniekadiaľPoznám"
Chvíľku rozmýšľam, či ten zvláštny pocit je spôsobený tým, že to bude možno ten ,,osudový" chlap alebo mi len moje podvedomie chce naznačiť, že sme sa už asi niekde stretli. A že sa už asi viac stretnúť nechceme. Spolužiak zo základky, brat najlepšej kamarátky, priateľ tej, s ktorou som občas chodila na obedy, manžel susedky, otec spolužiaka zo strednej,..

3. Pán ,,SexiŠpaniel", ,,ElegantnýFrancúz", ,,TenNaJedenSemesterVPrahe"
Cudzinec, ktorý sa potrebuje len zorientovať v novom meste. Snáď. Trocha exotiky nezaškodí a na oplátku Ťa samozrejme bude učiť španielsky, francúzsky, maďarsky,... Pravdepodobnosť, že budete mať nejakých spoločných známych a že by o Tebe niekde vykladal je takmer nulová a zrejme sa po čase vráti tam odkiaľ prišiel. A to chceš! 

4. Pán ,,ZabudolZFotkyOdstrániťVšetkyPrebytočnéČastiTelaManželky"
Na jeho fotke niečo nehrá. Chvíľku pozerám a rozmýšľam. Pozriem ďalšiu. Cez pás ho drží ruka niekoho, koho v skicári celkom neprofesionálne vyrezal. Ľavá ruka so snubným prsteňom. Na ďalšej fotke máme nos a na ďalšej rameno. Kriste pane, napíš mi a pošlem Ti inštalačku Photoshopu, nech to má aspoň úroveň. 
Ak máš rada puzzle, tento pán je absolútne ideálny. Stačí chvíľku preklikávať a s kúskom šťastia zložíš manželku aj celú. Zábavka na dlhé jesenné večery.

5. Pán ,,SelfieManiak"
Tento chlap má viac selfie fotiek ako Ty + všetky Tvoje kamarátky dokopy. Výťah z každého uhla. Električka. Zrkadlo na verejných záchodoch. Výklad v obchode. Každá odrazová plocha je miesto jeho realizácie.
Podkategóriu tvorí Pán ,,SelfieManiakMámVeľkéSvaly"
Nelíši sa od obyčajného ,SelfieManiaka" tým, ako sa prezentuje pred svetom. No nie na každej fotke má len tvár s rovnakým výrazom. Oveľa častejšie si fotí stehná, ramená, chrbát, biceps a zadok v zrkadle. A vo fitku! Alebo cestou do fitka. Prípadne z fitka. Výťah vo fitku! Ako keby už tento svet nemal debilných fotiek dosť! Pud sebazáchovy radí vyhnúť sa niekomu ako on. Stavím sa o všetky moje lodičky, že dôvod prečo Pán ,,SelfieManiakMámVeľkéSvaly" navštevuje Tinder nie je ten, že niekoho hľadá. Možno tak čo najviac žien, ktoré ho budú obdivovať, klaňať sa mu a dvakrát denne mu domov nosiť misky s obetnými darmi a páliť v nich vonnú tyčinku. 

6. Pán ,,SnapchatFilerVypľazenýJazyk"
Toto keď vidím, mám chuť vyhodiť telefón z okna a spáchať rituálnu samovraždu! Ako fakt??! Prečo preboha, prečo? A tieto fotky vídavam po celom internete pravidelne. A to aj pri ľuďoch celkom pri zmysloch. 

7. Pán ,,SlnečnéOkuliareCezCelýKsich"
Vo svojom profile má 6 fotiek a na každej slnečné okuliare prekrývajúce tak približne 80% tváre. Super, gratulujem! Najlepší spôsob ako niekoho donútiť, aby Ťa posunul doprava.

8. Pán ,,NevidímŤaPreOchlpenieTváre"
Že stále nemáš ženu? To fakt neviem prečo!

9. Pán ,,CukríkNaSpapanie"
Na každej fotke je taký rozkošný, roztomilý a presladený, že tu niečo rozhodne nebude v poriadku. Jamky v lícach, sladký úsmev. Keby som mu aj dala to srdiečko, nikdy by sme sa nemohli stretnúť, pretože by som ho chcela stále hladiť po vláskoch a chrániť pred svetom, aby sa mu náhodou niečo nestalo.

10. Pán ,,KtorýSiVlastneTy?"
Možno aj je dobrý, možno by si mu aj dala srdiečko....keby.... V profile má 3 fotky, no na každej je v priemere tak 12 chlapov. A aj by sa Ti niektorý na fotke možno páčil, no trpezlivosť strácaš skôr než zlyhá porovnávací algoritmus a na troch fotkách nedokážeš nájsť rovnakého chlapa ani keď sa veľmi snažíš.  

11. Pán ,,PozriNaAkomKrásnomÚteseSomBol"
Teším sa s Tebou, ale si si istý, či útes je to, čo chce niekto vidieť? A Mačku vo vreci nikto nechce, to mi ver. 

12. Pán ,,BežalSomColorRun"
Super, máš športovca! Len žiaľ, nevieš ako vyzerá, pretože jediná fotka, ktorú má v profile je z COLOR RUNu a tento pán práve dobehol 5 najšťastnejších kilometrov v jeho živote. Schválne, koľko odtieňov ružovej na jeho tvári dokážeš pomenovať?

13. Pán ,,NevadíTiŽeSaObčasPrezliekamZaŽenu?"
S týmto pánom žiaľ (alebo vďakabohu?) osobnú skúsenosť nemám ja, ale niekto mne veľmi blízky áno. Nebudem menovať, predsa len ľudia svoju aktivitu na Tindri často pred svetom taja. Každopádne, vyzeral ideálne, dalo sa s ním rozprávať, žiadna manželka ani deti. A potom na druhom rande príde s tým, či by nevadilo, keby nabudúce prišiel prezlečený ako žena? WTF?! 

14. Pán ,,ManželkuNemilujemADetiMámLenKaždýTretíVíkend"
V 300 slovách dokázal zhrnúť celý jeho životný príbeh, to že manželku už rozhodne nemiluje, aj keď vlastne rozvedení nie sú, deti má len občas a sú len tri, to je nič. Polovicu znakov vyčerpá na opakovanie slova manželka. Postarať sa o deti nevie a varenie mu tiež nejde. Vlastne nehľadá ženu, ale opatrovateľku. Pre neho, deti a možno aj manželku. Tú, ktorú tak nemiluje.

15. Pán ,,VčeraSomMalOsemnásť" alebo Pán ,,NaKolotočeDoRaduPod140",
A už si myslíš, že ho máš! Fotka, áno. Popis, áno. Vyjadruje sa inteligentne, vyzerá, že nemá vyfotošopované v hlave a vzhľad tiež celkom k svetu. Už si pripravená posunúť ho doprava a nadšene čakať na slovo MATCH na obrazovke, keď si to všimneš. 18 ROKOV?! Alebo ešte lepšie - je o 40 centrimetrov nižší??! No dobre, nebuďme povrchné, ale čo je veľa, to je veľa.

16. Pán ,,NajlepšiaFotkaMôjhoŽivota"
A do poslednej kategórie som zaradila všetkých tých, ktorí si na fotke dali skutočne záležať a zjavne pochopili filozofiu celého Tindru a to, čo je na tomto mieste skutočne dôležité, ak chcete uspieť. Fotka zo 150 metrov. S maskou zo STAR WARS na tvári, Odfotené mikrovlnkou. Spoločná fotka celej triedy na koncoročnom fotení na strednej. Vyrezané z hromadnej fotky a prejdené 16 Instagram filtrami. Pod vodou v neoprene a v potápačských okuliaroch. Počas vyskakovania z lietadla.

Lásku svojho života tu asi nenájdeš (aj keď, počula som aj o takých), no je to celkom sranda. Keď to ako srandu berieš. Ak tu ale niekto reálne hľadá človeka, s ktorým by sa chcel stretnúť, tak to držím palce.
Ja by som na ,,Rande na slepo" s chlapom zo zoznamky nešla ani pod vplyvom všetkých omamných látok sveta. Možno by ma presvedčil Pán ,,CukríkNaSpapanie", čo je vzhľadom na to, čo v mojich matchoch môžete nájsť, dosť prekvapivé. Za tri dni klikania som sa ,,matchla" s 15 chlapmi (fakt som dala až 15 x srdiečko?!) a každý z nich je presný opak Pána ,,CukríkaNaSpapanie". Zlí chlapci s tetovaním a veľkými svalami. Je fajn keď sa vedomie a podvedomie vedia dohodnúť.
A najlepšie na všetkom je to, že keď Ťa to prestane baviť, jednoducho pošleš všetky matche a zelené srdiečka do čiernej Tinder diery zvanej ,,ODINŠTALOVAŤ".











Dúfam, že sa na mňa nikto nenahnevá. Podobnosť s kýmkoľvek koho poznáte, čiste náhodná :)) A ospravedlňujem sa za škaredé slová a iróniu.
Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša


Na výlete v NEW YORK CITY

$
0
0
Nikdy som nejako extra netúžila po tom ísť do Ameriky a vidieť New York. Vždy ma to viac lákalo na východ. Keď som sa dozvedela, že ma čaká prvá pracovná cesta do tohto štátu, dokonca mi pár krát tak prebleslo hlavou, že sa vlastne ani vôbec neteším. Neviem prečo, asi mi to len poriadne nedochádzalo. Asi to bolo len príliš ďaleko a príliš vzdialené. Ale keď som tam zrazu bola a čakal ma výlet do New York City, bola som z toho taká vzrušená a nevedela som čo so sebou. Dokonca som od toľkého rozrušenia ani nedokázala zaspať (ono to ale na chodbe vymknutá pred dverami izby ani úplne nešlo). A teraz keď sa na to pozerám spätne, sama seba sa pýtam, či som tam fakt bola. A áno bola a áno, bolo to ešte lepšie, ako som si predstavovala. Teda, ako by som si bola predstavovala, keby som si niečo predstavovala.
Celý dojem z mesta mi ale pokazili dve veci. Počasie a moje oblečenie. Podľa predpovede počasia malo byť okolo 20 stupňov a to je pomerne letné, teplé počasie, kedy sa hodia sukne, krátke trička a sandáliky. Realita však bola iná a už po vystúpení z auta som dostala pekne chladnú facku. Zima a dážď. Ale fajn, je ráno, určite sa vyčasí. Ráno býva aj v lete občas zima. Ale v októbri - na jeseň, býva zima počas celého dňa. A aj bola. A taká, že môžem byť rada, že som neskončila so zápalom pľúc. Však z 20 miliónov ľudí, ktorí tu bývajú, som ako jediná mala letné sandáliky. 
Problém nebolo však len oblečenie. Na mieste som si tiež uvedomila, že nič odtiaľ vôbec nepoznám. Občas som si spomenula na nejaké scény z filmov, ale veľa vraj super známych názvov a ulíc mi nehovorilo vôbec nič. Dokonca keď som sa snažila predstaviť si nejakú fakt typickú panorámu mesta, ktorú by som si chcela odfotiť, vôbec nič som si nevybavovala. Ja som ani nevedela, čo okrem Times Square chcem vidieť. Ale Times Square som vidieť musela. Ani neviem prečo som si práve toto miesto z celého NYC napísala na môj Zoznam snov. Asi preto, že to bolo také veselé a také farebné. 
Ale vedela som, čo rozhodne vidieť nechcem. Žiadne múzeum. Múzeá fakt nemám rada. Ani trocha. Myslím si, že neexistuje veľa miest, ktoré sú nudnejšie ako múzeá.  Keďže však šialene pršalo, iná možnosť nebola. A moja nočná mora sa naplnila (keby to aspoň bolo to s dinosaurami). Nie len že ma donútili stráviť toľko času v múzeu, k tomu to bolo ešte múzeum, kde sa koncentrovali a pred dažďom schovávali všetci turisti z celého mesta. Vo vstupnej hale bolo toľko ľudí, že hneď v prvom momente ma to rozhodilo tak z rovnováhy, že som v tom momente netúžila po ničom na svete viac, než po tom, aby prestalo pršať a z tohto miesta sme hneď vypadli. Davy ľudí ma desia. Trvalo dlhé tri hodiny, kým sa moje želanie premenilo na skutočnosť. Tri hodiny - to bol môj navždy neprekonateľný osobný rekord (aj keď som poslednú hodinu strávila v kaviarni). A tabuľka EXIT sa stala tou najmilovanejšou. Na chvíľku. Kým som neuvidela zase tú s nápisom jedlo. :)
Naše ďalšie kroky smerovali do Central Parku na peknú jesennú prechádzku v letnom oblečení. Fakt neviem, kedy naposledy mi bola taká zima ako na tomto mieste. Vtedy som ešte nevedela, že bude horšie. Konečne som sa ocitla na mieste, ktoré som ako tak z filmov poznala. Teda z jedného. Sám doma, strašidelná pani a holuby. Veľmi pekné. A utešil ma moment, kedy sme v parku stretli fotiacu sa slečnu v obrovských korzetových šatách. Tej asi tiež úplne teplo nebolo. 
Obrovským zážitkom bola pre mňa cesta výťahom na One World Observatory. Pri takýchto momentoch, keď sa z niečoho vytešujem a poskakujem ako 5 ročné dieťa, keď dostane čokoládku sa vždy pýtam sama seba, kedy konečne DOSPEJEM, preboha! No čo, ono to ale na takýchto miesta ide ťažko. Správať sa dospelácky. A toto bol fakt najlepší výťah, v akom som kedy bola. A tá cesta hore bola len promo k tomu čo nás čakalo tam. Dychberúci výhľad na nočný New York. Stále som chodila do koliečka a pri každom okne som sa zastavila a na každú časť mesta som sa pozerala niekoľko minút s absolútnym nadšením. Ja som vôbec uvažovala nad tým, že sa sem neteším???? Tak to už u mňa v poslednej dobe nejako býva - keď sa na niečo šialene teším, úplne sa to pokazí. A keď neočakávam nič, dostanem omnoho viac a o to väčšiu radosť potom mám.   
A na záver dňa prišlo to, na čo som sa tešila absolútne najviac. Tiiimeeeeees Squaaaareeeeee! Aj keď už bolo strašne veľa hodín a taká zima, že som pomaly prestávala cítiť väčšinu častí môjho tela, bola som taká šťastná! Nepopísateľne. Také farebné a šťastné miesto. Čudní ľudia, chlap v plienkach, ktorý mi spôsobil taký záchvat smiechu, že som sa niekoľko minút nedokázala prestať smiať, Spiderman a iní superhrdinovia, Princezná, strašidlá a Socha Slobody, ktorá do mňa v dave narazila. Nevedela som kam skôr sa pozerať. Samí šťastní a usmievaví ľudia. Ani mi tak nevadilo, že ich je tak veľa. Štefan a Mirko nerobili nič iné, len ma stále s niečím fotili. ,,S touto farebnou stenou. S tými billboardami, tu so žltými taxíkmi, a aha auto so zmrzlinou, a ešte toto je pekné a s týmto pozadím ale bez tých ľudí a spoluuuu! A tu sa postavím do stredu tejto hlavnej cesty (kde ma zrazí naraz tak 15 taxíkov) a Ty ma odfotíš, dobre?" Tí chlapci majú zo mňa obrovskú radosť. A to ani neviem, koľkokrát za večer som sa opýtala, či TU FAKT SOM! Niekedy by nezaškodilo prežívať emócie trocha menej viditeľne a správať sa dospelejšie. Keď si ale aj teraz pozerám video z toho miesta, stále sa tak šťastne usmievam. 
Približne pred 2 rokmi som sa zúčastnila súťaže s Maybelline o jazykový pobyt v NYC. Postúpila som do finále, ktoré sa konalo v Prahe a ako každá finalistka aj ja som absolvovala pohovor s porotou. Dara Rolins sa ma vtedy pýtala na moje sny, na to čo chcem v živote dokázať a po dlhom rozhovore a po tom, ako som jej porozprávala, že chcem pracovať ako časticový fyzik na urýchľovači mi povedala, že som na nich príliš múdra a že túto súťaž absolútne vyhrať nepotrebujem, že sa do New Yorku dostanem aj bez nej. Vtedy by mi ani nenapadlo, že sa to raz skutočne stane. Že si z pracovnej cesty do NY z laboratória s urýchľovačom odskočím na výlet do NYC. Keď som sa prechádzala úplne najšťastnejšia na svete po Times Square a plnila si ďalší bod zo svojho zoznamu snov, spomenula som si na slová Dary! Sny sa skutočne plnia. A ten pocit je miliónkrát lepší a INTENZÍVNEJŠÍ, než nejaký strach, že by to nemuselo vyjsť!!! Ono to vyjde, VŽDY! :)









Majte sa krásne
Vaša

Ako som darovala šťastie...a skončila v nemocnici

$
0
0
Mal to byt jeden z tých šťastných dni, kedy si večer ľahnem do postele s tým dobrým pocitom. Tak strašne šťastná. Poznáte to. A všetko vyzeralo tak, že to tak skutočne bude. Tešila som sa domov po tréningu, na to, ako si dám teplú vaňu a pozriem si seriál. Ale tak to nemalo byť.
Odkedy som v Prahe, snažila som sa presvedčiť niekoho z kamarátov, aby so mnou išiel na verejné ľadové korčuľovanie. Ja to úplne milujem. Ľad, korčuľovanie, hokej, hokejistov. A všetko okolo toho. Pripomína mi to moju strednú školu, roky v Martine. Tie krásne roky v Martine. Tak strašne mi to chýba.
A ten šťastný deň nastal a konečne sme sa dohodli. Dva dni dopredu som sa vytešovala ako malá, veď konečne idem na ľad! O tom mojom prežívaní emócií oveľa viac, ako normálni ľudia, som tu už popísala dosť a toto bol deň, ktorý sa v tejto súvislostí zapíše veľmi hlboko do mojej pamäte. Taký veselý, taký šťastný a emóciami všetkých druhov nabitý.
Korčuľovanie sme si maximálne užili, Kaťa mi stále hovorila, že vyzerám, že som fakt šťastná! A ja som skutočne bola. Obidvom sa nám to veľmi páčilo a dohodli sme sa, že budeme chodievať častejšie. Po korčuľovaní sme išli do mojej obľúbenej vegánskej reštaurácie na jedlo, kde to Kati chutilo aj napriek tomu, že je všežravec. Ďalšia vec, ktorá mi vyčarovala úsmev na tvári. Okrem toho, že sme jedli, sa na tomto mieste stala ešte jedna vec. Zabalila som do Vianočného baliaceho papiera naopak (nepáčil sa mi) ŠŤASTIE. Že ako sa dá zabaliť šťastie?
Pred dvoma dňami som Matějovi hovorila, že mám najväčšie šťastie na svete a že mu rada trocha darujem. Celú sobotu som rozmýšľala nad tým, ako mu symbolicky odovzdať štvorlístok, ktorý som niekedy našla a sušila si ho v knižke a ktorý sa všeobecne považuje za symbol šťastia. Nakoniec som to vymyslela a celý sobotný večer strávila výrobou ,,krabičky na šťastie". Po tom ako sme dojedli som šťastie zabalila a odniesli sme mu ho do Emy. Tak veľmi som ho chcela potešiť a predsa platí - čo dávaš, to sa Ti vracia aj späť. Ale namiesto šťastia, som  naspäť dostala niečo úplne iné.
Na crossfit som prišla troška vystresovaná z toho, čo sa práve udialo a srdce mi bilo ako šialené.  Nechápala som, ako mňa, vždy nad vecou, dokázal jeden chlap tak vyviesť z rovnováhy, ale nepripisovala som tomu nejaký veľký význam. Chvíľku som rozmýšľala, že možno by bolo lepšie tréning vynechať a len sa pozerať, nech si v tomto excitovanom stave nejako neublížim. Nakoniec rozhodla láska k činkám a aj napriek veľmi nezvyčajnému citovému rozhodeniu, som tréning absolvovala úplne s prehľadom.
Z crossfitu som odchádzala s obrovským úsmevom na tvári a s tak dobrý pocitom z dobrého dňa. V električke sme sa s Kaťou (a všetkými ľuďmi okolo) smiali na mojich hlbokých myšlienkach, ktoré sa ako celý deň - niesli v duchu ,,šťastia". A konkrétne na tom, keď som začala nahlas rozmýšľať nad tým, prečo ľudia berú za symbol šťastia práve štvorlístok. Však je to predsa genetická modifikácia obyčajnej ďateliny. Defekt prírody. Vymyslela som, že by nebolo na škodu, aplikovať túto zaužívanú vec na chlapov. ,,Nájdem si nejakého retarda a budem dúfať, že mi prinesie šťastie." V tomto momente sa už na mne smiali všetci ľudia okolo a bola som rada, že vystupujeme.
Poslednou zastávkou dnešného dňa mal byť obchod, kde sme s Kaťou prebrali to, ako od zajtra začneme spolu pravidelne behať, ako budeme na crossfite dvíhať ťažšie váhy, ako si spolu upravíme jedálniček a ako budeme do konca roka krásne. Že to SPOLU zvládneme! Toľko plánov a ja som sa tak strašne tešila.
Odchádzali sme z obchodu a práve som s absolútnym nadšením niečo vysvetľovala, keď sa to stalo. V jednom momente sa zrútilo úplne všetko. Všetky plány, všetko nadšenie, všetko šťastie. Padla som na zem v slzách a neskutočnej bolesti. Na ten zvuk, ktorý urobila tá noha, keď som nešťastne dostúpila, ale hlavne na ten pocit zúfalstva z toho, ako mi postupne dochádzalo čo sa stalo a čo to pre mňa znamená, asi veľmi dlho nezabudnem. No čo sa dialo ďalej si pamätám len veľmi matne. Bola som v takom šoku, že vôbec nie som schopná spätne zrekonštruovať všetky udalosti, ktoré sa po úraze diali. Kým som sa spamätala, Kaťa už telefonovala so záchrankou a podávala mi telefón, kde sa ma pani pýtala, čí vidím kosť (o bože!). Do pár minút bola na mieste sanitka, naložili ma na lehátko a pýtali sa milión informácií o tom, ako sa to stalo. Mňa nezaujímalo nič iné len to, prečo Kaťa nie je so mnou v sanitke a nech ju tam nenechajú, že bez nej nikam nejdeme. Tiež som odmietla ísť na Bulovku, pretože tam ma nemajú radi a chcela som, aby ma zaviezli úplne hocikam, len nie tam. Páni záchranári mi vyzuli topánku a nasadili na nohu dlahu a ja som pišťala a plakala a zase píšťala a zase plakala. Dúfala som, že to je tá najhoršia bolesť, ktorá ma čaká, ale nebolelo to o nič viac než teraz aj pod vplyvom všetkých možných liekov proti bolesti.
Pamätám si ako mi v sanitke merali tlak a ja som nechcela dať ruku, pretože som si myslela, že mi chcú pichať kanylu. Čo neskôr aj chceli, ale to som odmietla. Hrdina, vydržím každú bolesť, okrem tej, keď mi niekto pichá niečo do žily. Toto rozhodnutie som o pár chvíľ neskôr, keď som ešte dve hodiny ležala kdesi v nemocnici na lôžku, skutočne ľutovala. 
Nech to vyzeralo akokoľvek tragicky a bolelo to tak šialene, že mi slzy tiekli bez zastavenia ešte do druhého dňa, v sanitke sme mali celkom zábavu a veľa sme sa smiali. Cez slzy. Cez záplavu sĺz. Stále na niečom. Fakt neexistuje moment, kedy sa ja nesmejem? Je udivujúce, že si dokážem udržať dobrú náladu aj v takejto situácii. Záchranárom som porozprávala, že podľa môjho scenára práve ležím s knižkou vo vani s penou a užívam si to. A že ma mrzí to, že sa mi tesne predtým vybil telefón a túto chvíľku si nemôžem zvečniť a dať na blog. Predsa len, fotku v sanitke som ešte nemala. Cez môj blog, prácu, fyziku, darované šťastie a alergiu na mäso, mrkvu a cibuľu sme sa dostali až k tomu, že v sanitke by mohli mať nejakú zásuvku a záchranár mi navrhol, že ma na blog vyfotí. 
Páni záchranári mi povedali, že to možno bude už o týždeň v pohode a nič ma vtedy nemohlo upokojiť viac. Zrejme to urobili len preto, lebo podľa farby nohy museli vedieť, že o týždeň v pohode rozhodne nebudem. 
Po príchode na Bulovku (žiaľ moje zúfalé priania o inú nemocnicu neboli splnené) ma odviezli do nejakej chladnej miestnosti a preložili na posteľ. Dlho sa nič nedialo, nikto nechodil, až kým nepriviezli slečnu, ktorá sa nedokázala hýbať, pretože ju v nejakej adrenalínovej, dobrodružnej hre medzi seba privrzli dva veľké valce, ktorým sa nestihla uhnúť. Tiež dobré. Tá v ruke kanylu mala a fakt som jej v tomto momente závidela. Bolesť, ktorú som vtedy prežívala sa nedala vydržať a jediná vec, ktorú som vtedy bola schopná urobiť, bolo z posledných percent batérie napísať na messangeri Matějovi správu, že by som potrebovala časť môjho šťastia hneď naspäť. Ach, to je irónia!
Po tom ako ma odviezli na RTG a doktor mi dal dosť necitlivo dlahu z nohy dole, som mu vysvetlila, že sa ma nemá dotýkať. Že nech sa len pozerá. Nie vždy som úplne najmilšia, no v tomto momente mi to bolo fakt jedno, len som už ďalšiu bolesť zažiť nechcela. Doktor mi oznámil, že to zlomené nie je, no čaká ma minimálne 6 týždňov bez chodenia a športu. Po tejto informácii som spustila hysterický plač a nech som si už pár minút dozadu hovorila, že nič nemôže bolieť viac, táto informácia ma psychicky bolela omnoho viac. Sestrička mi nohu obviazala, strčila do ruky barle a že papa. Čože? A ako mám ako odísť? To už nikoho nezaujímalo. Táto Bulovka ma nikdy neprestane prekvapovať. Na chodbe ma už čakala Kaťa, ktorú keď som videla spustila som ďalší hysterický plač. V nedeľu v noci som potrebovala niekoho, kto by ma odviezol domov. Kedže však bývam od Bulovky kúsiček, vymysleli sme, že ukradneme vozíček a domov ma Kaťa dotlačí. Keďže sa ako cudzinec ale bála vyhostenia z EÚ, počkali sme na kamaráta, ktorý nás domov odviezol. 
Kto by to bol čakal, že tento deň skončí tak, že budem o pol 12 v noci sedieťna chodbe nemocnice na Bulovke a plánovať to, ako ukradnem vozíček, aby som sa dostala domov? 
Zistila som, že všetko v mojom živote musím byť vyvážené. Že keď sa stane niečo absolútne úžasné, musí proste prísť niečo zlé. Pamätáte sa ako som postúpila do semifinále MISS Slovensko a bola som asi najšťastnejšia na svete? A ako som potom zabudla v bankomate kreditku a ostala v noci na vlakovej stanici v Žiline a nemala sa ako dostať domov? Čím šťastnejší a lepší okamih prežijem, tým horšia bude odpoveď, aby všetko ostalo vyvážené. Extrémy môjho života. Nedávno som rozmýšľala nad tým, že sa blíži koniec roka a mňa čaká spísanie tých najdôležitejších momentov. A to je jeden extrém za druhým. Od neskutočného šťastia až po tú najčiernejšiu čiernu dieru. No na druhej strane, všetko zlé čo sa stalo, malo svoj dôvod. A verím, že tak to bude aj teraz. Však kde som bola počas finále MISS Slovensko? Doma so zápalom mozgových blán.

A viete, čo som do ,,krabičky so šťastím" napisala?
Dávaj si na šťastie pozor, je krehké, ako tento štvorlístok.
















Dúfam, že sa máte krajšie ako ja 😡
Vaša


Na crossfit závodoch

$
0
0
Ťažko sa mi dnes píše o tejto udalosti, ale čakať, kým sa noha uzdraví a bude to bez psychickej ujmy, tak zabudnem polovicu vecí, čo sa udiali. Mám celkom problém s dňami a dátumami, kedže som doma a môj jediný problém dňa je, ako z kuchyne prenesiem do izby pohár s vodou bez toho, aby som to všade neporozlievala. Aj keď momentálne som doma na Slovensku a všetci sa o mňa pekne starajú. A prišlo aj na to, aby som s mesačným sklzom napísala o jednej veľmi úžasnej udalosti!
Že budú crossfitové závody? A môžem sa ísť pozerať? Tak no nedbám, idem! Vymysleli sme to na poslednú chvíľu bez väčšieho plánovania, zajednali sme ubytko, odvoz a zostávalo posledné. Zobudiť sa ráno a dostaviť sa na miesto stretnutia. V najlepšom prípade načas. Nič komplikované, všakže. Trocha ma znepokojila informácia, že mám  cestovať električkou o piatej ráno, no nakoniec som sa asi o jednej uložila do postele s tým, že sa ráno pobalím na celý víkend, vyžehlím vlasy, rozhodnem sa čo si oblečiem, aj čo si vezmem so sebou. A celkom nepochopiteľne som si nastavila budík na 4:50 s tým, že ráno budem mať CELÚ HODINU čas na prípravu. No iba žeby nie. To že som si budík nastavila o hodinu neskôr som zistila až ráno, keď zazvonil. Pre človeka so železným harmonogramom, ktorý musí mať vždy všetko tip top naplánované a miluje svoju rannú pohodičku, bolo toto ráno, ktoré predurčovalo celý deň prežiť v malom strese. Neviem ako som všetko dokázala za tých pár minút, čo som doma mala, no ani som sa nenazdala a už som bežala na zastávku. V jednej ruke ešte teplá žehlička na vlasy, ktorá sa síce stihla zohriať, ale vyžehliť vlasy som už nestihla, v druhej ruská vlajka pre Kaťu, ktorú som v poslednej chvíli chňapla z okna (to, prečo mi na okne visí ruská vlajka nie je vec, ktorá by mala nejaké logické vysvetlenie). Cesta na zastávku štandardne trvá niekoľko minút, no toto ráno som ju zvládla za necelú minútu. Behom a na jeden nádych. Vďaka Ti crossfit, že ma učíš takéto veci.
V týchto momentoch sa vždy zamýšľam nad tým, prečo sa toto deje vždy len mne. Prečo to vždy každý dokáže normálne, OKREM mňa. Prečo Kaťa dokázala byť v dohodnutej električke o piatej ráno zbalená, upravená, učesaná a prichystaná. Smiala sa na mne celú cestu, hlavne keď som v električke niekoľko krát vyložila celý obsah kabelky a znova naskladala naspäť. Vytiahla mejkap a zrkadielko, že sa idem namaľovať. Vďaka bohu, že v ten víkend boli všade po Prahe Halloweenské párty a v tej električke som bola vtedy fakt jedna z najnormálnejších, nech by som už robila čokoľvek. Kaťa to celé okomentovala tým, že som jej osobný hrdina. Do Brna sme sa úspešne dostali a začal sa víkend, ktorý bol oveľa lepší, než by som bola dopredu nejako predpokladala.
Prvý workout bolo plávanie a to ma z celého dňa bavilo asi najviac. Všetky tie sexi telá sa vyzliekli do plaviek a bolo sa teda na čo pozerať. Estetická fascinácia. Nikde sa nezabúdalo na ten malý ranný horor lepšie než pri tomto bazéne. Ženy, chlapi. Vlastne to bolo jedno, na koho som sa pozerala. Veľmi pekné.
Odkedy som v Prahe myslela som si, že tu nemajú vôbec pekných chlapov. Ale ja som len zrejme chodila na nesprávne miesta. Aj keď otázkou je, či nebol skôr problém len v zlom vnímaní tých správnych chlapov na tých najsprávnejších miestach. Keď som sa poobzerala okolo, všade bolo niekoľko exemplárov takého toho chlapa, ktorého by som si naložila do auta a odviezla domov. Čo bolo ale pre mňa najviac prekvapivé bolo to, že všetci tí najlepší prišli do Brna s nami. Boli z nášho gymu a posledný rok som ich pravidelne stretávala. Jednoduché veci mi dochádzajú občas trocha neskôr. Modlitby a pôst nebol potrebný, stačilo otvoriť oči.
Na tomto mieste sa každá priemerná žena musela cítiť ako vo sne a ja sa pýtam, prečo ste ma zobrali na crossfitové závody až teraz?? Už chcem chodiť na každé! 
Večer sme sa všetci stretli v reštaurácii, kde sme si dali jedlo a časť sa vybrala ubytovať na hotel, ktorý sme si zhodou náhod zarezervovali všetci rovnaký. A tu niekde skončil ten slušný crossfitový večer a začal párty večer v bare, ktorý by som si možno tak celkom ani nepamätala, keby z toho večera neexistoval kamerový záznam. Neviem prečo sa niekto rozhodol väčšinu večera natáčať, no kamera to bola moja a asi to bol primárne nápad môj. No chvalabohu, že to bola kamera moja a teda všetky videá ostali u mňa. Tie ako hráme karty a ľudia sa mi snažia vysvetliť, že guľa je farba, ako zisťujem, že som našla svoju spriaznenú dušu s rovnakou poruchou osobnosti, ako hráme hru, kedy treba na otázky odpovedať pravdu a ja pred všetkými hovorím jedno konkrétne meno jednej osoby z nášho gymu, ktorú tajne platonicky milujem už odkedy som sem prišla! Ako Matěj robí v strede baru o 2 ráno stojku a ako všade sypeme škoricu. Ako recitujem medový hrnček a ako prepijeme jednu hodinu dvakrát! 
A po tejto noci to naši chlapci na rannom semifinálovom workoute zvládli na jedničku, ako keby tá nočná párty ani nebola. No máme sa čo učiť! :)









































Majte sa krásne
Vaša


Takýto bol rok 2016

$
0
0
U mňa je už taká tradícia, že Silvestre vždy nesiem ťažko. Nechcem aby skončil starý rok, nechcem aby začal nový. Posledné roky som mala také úžasné, že som fakt na Silvestra nechcela nič viac než to, aby sa zastavil čas a ostali sme tam, kde sme práve boli. Vždy s príchodom polnoci som spustila záchvat plaču a nedokázala sa často ukľudniť celú najbližšiu prvú hodinu nového roka. 
Pred pár rokmi (no bude to už asi 10) sme Silvester strávili na horách v skvelej partií. Boli sme tam niekoľko dní a v deň D som množstvo alkoholu nie celkom odhadla a polnoc som prespala. Zobudila som sa niekedy o tretej ráno, vyšla som pred chatu a nechápala som, prečo je tak ticho. Kde sú všetci? A prečo sú na zemi odpálené ohňostroje? A vtedy mi to došlo. Bola som tak strašne nahnevaná, že ma nechali spať a prespala som polnoc. Odvtedy netúžim po ničom inom než po tom, aby som prespala aj všetky ostatné. 
Tento rok som trávila Silvester s ľuďmi, ktorí netušili, ako u mňa Silvestre prebiehajú a nestihla som ich varovať. Potom si mysleli že plačem lebo sa mi nepáči párty, lebo mi ublížili alebo z nejakého iného podobného nezmyselného dôvodu. Tak to nebolo. Ale nebolo to ani preto, že by som nechcela, aby rok 2016 skončil. Ja som chcela aby skončil. Lebo bol zlý, plný smútku, sĺz, bolesti, nešťastia.  Ono nie že by sa nestali aj dobré veci. Stali a boli ich toľko, že nebyť toho zlého, bol by to zase rok na jedničku. No tie smutné udalosti poznačili všetko ostatné. 
Takto pred rokom som od roku 2016 mala obrovské očakávania. Mala som toľko snov, ktoré som chcela aby mi splnil. A on sklamal. Veľmi sklamal.

Ale keď končil rok 2015 a ja som písala, čo si prajem do toho ďalšieho napísala som niečo múdre: ,,Nech Vám rok 2016 prinesie čokoľvek - či už pekelne dobré alebo absolútne zlé, prijmite to s pokorou. Stojte vždy nohami pevne na zemi a keď padnete na kolená, nebuďte z toho smutní a nájdite si v živote niečo, čo Vás bude robiť šťastnými aj v tomto ťažkom, smutnom období. Skôr či neskôr zistíte, prečo sa Vám to stalo a budete vďační. Buďte vďačný za každú lekciu, ktorú Vám život dá. A bude ich mnoho. Aj ak to bude najprv bolieť, všetko sa deje preto, lebo sa to tak diať má. Keď zmeškáte autobus a niekde budete meškať nebuďte smutní, v ďalšom možno stretnete niekoho kto Vám zmení život.A keď toto pochopíte, budete omnoho šťastnejší." 

Vtedy som ani netušila, koľkokrát sa počas tohto roka budem k tým slovám vracať. 




A takto to všetko bolo:

JANUÁR:

Regionálny kasting MISS Slovensko 2016
Nový rok začína úžasne! Konečne to vyšlo. Úspešne som prešla cez 3 kolá regionálneho kastingu MISS Slovensko a postupujem do semifinále. Na svete nie je šťastnejšieho človeka. Z toľkého vzrušenia omylom nechávam v bankomate kartu a nemám sa ako dostať naspäť do Prahy. Rozmýšľam nad tým, či v tom mojom malom vesmíre musí byť fakt všetko dokonale vyvážené.

Viac tu: Kasting MISS SLOVENSKO 2015


Semifinálne MISS Slovensko 2016
Cestujem do Bratislavy na semifinále plná očakávaní a stále tak neskutočne šťastná. Pozvánku zabúdam v Prahe a pamätám si zlý čas začiatku. Prichádzam o dve hodiny neskôr a hneď po zistení tejto skutočnosti mám pocit, že sa mi rúca svet. Dostávam červenú a v čase kedy porota vyberá finálovú dvanástku, ja už sedím s Adamom na lavičke a plačem nad McFlurry. 



Návrat do reality
Vraciam sa do Prahy, tlačím do seba čokoládu a zase plačem. Dostávam smsku od maminky kde píše, že hlavu hore a či som nezabudla na môj ďalší sen. Napísať knihu. Na chvíľku mi je lepšie. Nasledujúce dva týždne sú ale katastrofálne. Všetci do mňa tlačia sladké, pozývajú ma do cukrárni a ja žijem s depresiou ako svet. Po večeroch plačem a odlajknem, odfollownem a zablokujem všetky stránky, ktoré majú s misskou niečo spoločné. Každý deň sa prehováram na cvičenie a hľadám motiváciu. Márne. Som slaboch. 

FEBRUÁR:

Krátke vlasy
Pár dní po semifinále sa o pol 8 večer skratovo objednávam do kaderníctva a nechávam si odstrihnúť pol metra milovaných vlasov. Nechcem aby mi ešte niečo pripomínalo tú Niku ,,predtým". Chcem zmeniť farbu, to mi ale ,,last minute" urobiť nechcú.


Rozchod
Ďalšie dni vrcholí aj veľká kríza vo vzťahu, ktorá prináša rozchod. Následné mesiace spolubývania aj napriek rozchodu sú ďalšou peknou skúškou psychiky. Prichádzam na veľmi dôležitú vec a to, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží. Viem, že keby v tejto chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána viem byť zbalená. 

Vykĺbené rameno
Trvá to pár týždňov, ale pomaly sa zase dostávam naspäť do režimu. Začínam pekne cvičiť a aj bez konkrétnej motivácie nachádzam v sebe stratenú silu. Som na seba taká hrdá a zase šťastná. Po pár dňoch si na cvičení vykĺbim rameno, mám zakázané používať ruku a mesiac necvičiť. Plačem v ordinácii u chirurga na nepeknom modrom stole Všetka sila, nádej a chuť zmizla v priebehu pár minút. Najbližšie týždne nedokážem v noci kvôli bolesti spať, nepomáhajú žiadne lieky, tečú mi slzy bolesti a nedokážem s tým nič urobiť. Pomaly si začínam uvedomovať, že toto sa na mojej psychike podpíše asi veľkými červenými písmenami.  
Viac tu: ČREPINY SNOV


MAREC:

Porotca v MISS Face
Rameno je na tom konečne lepšie a prichádza úžasná správa. Organizátori súťaže MISS FACE si ma vyberajú ako porotcu na kasting a ja cestujem do Zlína vyskúšať si misskovanie aj z druhej strany. S riaditeľkou Taňou Makarenko, Českou MISS Nikol Švantnerovou a MISS Face Monikou Vaculíkovou si porotcovanie užijem na 100% a plním si jeden malý veľký sen. 

Viac tu: Ako som porotcovala na MISS Face



APRÍL:

Článok vo FitŠtýle
Vychádza článok vo FitŠtýle o mojej misske a som taká šťastná! Stále dokola si ho čítam a nosím ho všade so sebou. Som na Slovensku na Veľkú noc a užívam si sviatky s rodinou. Zjem tonu koláčov a nemôžem sa dočkať toho, keby sa znova vrátim do Prahy a začnem zase cvičiť.

Viac tu: Píše o mne FITštýl



Pobyt v nemocnici
Som slabá, nevládzem cvičiť, rameno ma ešte dosť obmedzuje, ale pomaly sa vraciam naspäť. Konečne mám pocit, že už bude dobre. Po 4 dňoch od návratu zo Slovenska (!!!!) sa necítim úplne najlepšie a preto navštevujem lekára s podozrením na príušnice. Moje podozrenie vyvráti s tým, že ma asi len ofúkol vietor. Nasleduje najhorší víkend v 40 teplotách a v nedeľu hospitalizácia v nemocnici. Tečú mi infúzie a udalosti týchto dní si pamätám len hmlisto. V utorok mi oznamujú že mám zápal mozgových blán a zápal pankreasu. Zakážu mi úplne všetko. Až teraz mám skutočne pocit, že sa mi rúca svet. Úsmev na tvári mi na chvíľku vyčaruje informácia, že môj blog postúpil do finále národnej súťaže Bloger roka. 
Prvý týždeň mi nosia 3x denne rôzne druhy mäsa, ktoré odmietam jesť. Kvôli pankreasu nesmiem nič tučné, kvôli príušniciam nedokážem prehĺtať. Kŕmia ma rozmixovanou mrkvou. Neznášam mrkvu. Kvôli zápalu mozgových blán nesmiem čítať, pozerať telku, používať počítač, žiadnu fyzickú aktivitu. Nič. Dva mesiace.
MÁJ: 

Dva mesiace PRÁCENESCHOPNÁ
Ďalšie dva mesiace ležím doma v posteli a mám zakázané úplne všetko. Jediná vec, ktorú môžem robiť je rozmýšľanie o živote. Som na všetkých nepríjemná, stále smutná a nedokážem sa zmieriť s tým, čo sa mi to deje. Môj stav je zdrojom neskutočného počtu hádok, ktoré mojej psychike vôbec nepridávajú.   

Narodeniny Meat Factory
Po niekoľkých týždňoch náš gym oslavuje narodeniny a ja tajne počas nemocenskej dovolenky odchádzam na celý víkend na chatu na Orlík. Som tak neskutočne šťastná, že môžem byť s týmito ľuďmi. Dúfam, že mi domov nepríde žiadna kontrola.


Bloger roka 2015
Znova porušujem vychádzky a odchádzam na víkend do Bratislavy, na vyhlásenie Blogera roka. Strašne sa teším a celý večer si veľmi užijem. Neočakávam nič, vo finále je 10 fakt kvalitných blogov. Obhajujem 4.miesto z minulého roka a plačem ako keby som vyhrala minimálne Nobelovu cenu. Strašne sa teším, no na druhej strane si uvedomujem, že mi to druhý rok po sebe znova uniklo o taký vlások.

Viac tu: Bloger roka 2015


Výpoveď v práci a zrušenie sociálnych sietí
V nedeľu sa vraciam do Prahy a po predošlom 2 mesačnom uvažovaní o živote dávam výpoveď v práci. Existuje len jeden človek, ktorý by ma dokázal zastaviť a tak veľmi chcem, aby to urobil, no ten mi so slzami v očiach hovorí: ,,Je to Tvoje rozhodnutie". Ešte v ten večer ruším všetky sociálne siete a som rozhodnutá všetko zmeniť. Bez Facebooku sa všetko deje mimo mňa a o ničom neviem. Kamaráti mi hovoria že som blázon, že to je všetko urýchlené, pod vplyvom liekov a po dlhodobej chorobe nepremyslené. Premyslela som to dosť, no netuším, čo budem robiť. Podávam si prihlášku na doktorát na Karlovku, no vôbec o tomto kroku nie som presvedčená.


Doktorát
Vesmír posiela odpoveď do 48 hodín v tak nezvyčajnej forme, že sa tomu dá len ťažko uveriť. Večer stretávam na chodbe vo vchode, kde bývam suseda, ktorý ma pozná cez blog a vie o prihláške na Karlovku. Rozpráva mi o experimente STAR v BNL a ALICE v CERNe, kde práve hľadajú študentov na doktorát. V najbližších dňoch absolvujem stretnutie v škole s mojim budúcim školiteľom, podávam si prihlášku a dostávam literatúru na prijímačky. Zisťujem, že ma v tejto Prahe asi niekto chce.

Viac tu: NOVÁ KAPITOLA

JÚN:

Návrat na crossfit
Po nekonečných dvoch mesiacoch sa vraciam znova na crossfit a som taká slabá, že ledva odnesiem prázdnu činku z jednej strany gymu na druhú. Som z toho úplne zúfalá, no na druhej šťastná, že tu vôbec môžem byť.

JÚL:

Prijímačky
Po mesiaci učenia ma čakajú prijímačky na doktorát. Posledné dni pred dňom D sa učím celé dni, tak strašne to chcem urobiť. Konajú sa v rovnaký deň ako pred rokom inžinierske štátnice a cítim sa rovnako dobre ako vtedy. Prijímajú ma do týmu, na experiment STAR do BNL v Amerike. Som taká šťastná!

Rozchod
Moje šťastie netrvá dlho a život sa mi znova rúca aj po citovej stránke. Zažívam najintenzívnejší rozchod v mojom živote. Mám pocit, že som spadla do obrovskej osobnej čiernej diery. Večer sa vraciam zdeptaná domov a zisťujem, že mi niekto vykradol byt. Deň snov.
Nasledujúce týždne trávim celé dni na crossfite, pretože to je jediné miesto, kde dokážem vypnúť. Tri týždne plačem takmer nonstop. Nikto nechápe, čo sa so mnou deje. Mám pocit, že nešťastie tohto roka je nekonečné. Konečne začínam písať knihu.

Koniec v práci
Po dvojmesačnej výpovednej lehote prichádza posledný deň v práci a moja rozlúčková párty. Je mi smutno. Plno ľudí som si tam veľmi obľúbila a budú mi chýbať. Ale som rada, že niektorých už nikdy neuvidím.

AUGUST: 

Prvá služobná cesta do Ameriky
Po dvoch týždňoch v novej práci odchádzam na kolaboračný meeting do Ohia. Ničom nerozumiem a mám pocit, že som sa na tomto mieste musela ocitnúť asi nejakým omylom. Americká strava mi vôbec neprospeje a domov sa vraciam o pár kíl ťažšia. Som naštvaná sama na seba.

Viac tu: Nikolka v ríši divov

a tu: Moja prvá konferencia v USA. Alebo čo sa dialo po nej


Ďalší úraz
Po návrate má čaká týždeň v Prahe pred ďalšou pracovnou cestou a ja za tých pár dní stíham ďalší úraz. Pri box jumpoch si zraňujem nohu. Dva týždne nemôžem poriadne chodiť. Odmietam ísť k doktorovi a dúfam, že to bolieť prestane.


SEPTEMBER:

Nórsko
Dva dni po úraze odlietam do Nórska na 2 týždňový kurz analýzy dát. Ledva sa došmochcem na letisko. Bergen je úžasný, strašne sa mi tu páči. Stále prší a stále ma bolí noha. Celé dni pozerám do počítača a nerobí mi to dobre. Len pár týždňov mám povolené používanie počítača, no práca si vyžaduje využívať ho neustále.

Viac tu: Po týždni v Nórsku. 11 vecí, ktoré ma v Bergene zaujali.

a tu: Za krásami nórskych fjordov

a ešte tu: Bergen z oblakov


Návrat choroby
Po návrate do Prahy navštevujem doktorku kvôli nekončiacim bolestiam hlavy. Vypisuje ma na PN s podozrením na návrat zápalu mozgových blán. Zase nesmiem počítať, knihy ani telku. Tých pár dní mi ale veľmi prospeje.

Odfarbenie vlasov
Po nekonečnom hľadaní objavujem v Prahe kaderníčku, ktorá mi odfarbuje čierne vlasy. V kaderníctve strávim 7 hodín a odchádzam s krásnou svetlou farbou. Som nadšená. Po mesiaci absolvujem druhé sedenie a konečne je to moja vysnená farba vlasov. Dokopy strávim v kaderníctve asi 13 hodín.

Viac tu: Zbohom čierna


Návrat do virtuálneho sveta
Po 5 mesiacoch sa vraciam na Facebook a Instagram. Je to zvláštny pocit. Celkom som si na život bez sociálnych sietí zvykla a nechýbalo mi to.

OKTÓBER:

New York
Čaká ma ďalšia pracovná cesta do New Yorku. Neviem sa dočkať. Letím jeden deň po úžasnej narodeninovej párty. Absolvujem bezpečnostné skúšky a púšťajú ma k urýchľovaču. Som nadšená. Jednu noc sa vymknem na hotelovej izbe a zachrániť ma príde policajná hliadka. Neviem sa dočkať výletu v NYC, ktorý si aj napriek hnusnému počasiu úplne užijem.
Vraciam sa domov, konečne ma nič nebolí a netúžim po ničom inom viac než sa konečne vrátiť naplno na crossfit a začať zase behať.

Viac tu: Noc na chodbe v spodnom prádle

a tu: Na výlete v New York City


NOVEMBER:

Podvrtnutý členok a natrhnutý väz
Prežívam úplne krásny deň s ľuďmi ktorých mám tak rada. Mám pocit, že veľmi dlho som nebola tak šťastná. Vraciam sa domov a hovorím kamarátke o tom, ako môžem konečne cvičiť naplno a konečne začať znova behať. Počas toho ako jej s úplným nadšením rozprávam o tom, ako zajtra spolu začneme makať na našich snoch, zle dostupujem a padám na zem v strašnej bolesti. Prichádza po mňa sanitka a ja plačem, lebo presne viem čo to znamená. Plačem celé nasledujúce 2 hodiny v nemocnici. Zlomené to nie je, no čaká ma 6 týždňov bez chodenia. Nerozumiem tomu prečo sa toto zase stalo.
Ďalší týždeň vplyvom tabletiek proti bolesti takmer celý prespím. Keď nespím plačem, pretože to šialene bolí. Nedokážem sa zmieriť s tým, že sa mi to stalo. Odchádzam na dva týždne domov, všetci sa o mňa starajú a kupujú mi jedlo, ktoré mám najradšej. Všetko mi je jedno, priberiem asi pol tony.

Viac tu: Ako som darovala šťastie... a skončila v nemocnici


DECEMBER:

Znova chodím
Týždeň pred Vianocami začínam znova pomaly chodiť a na crossfit chodím s barlami. Nikdy som si viac nevážila tak samozrejmú vec akou je chodenie tak, ako teraz. Každý krok premeriavam a dávam pozor ako nikdy predtým.

Vlastné tričká
Posledné dni v roku navrhujem vlastné tričká a po spustení do predaja som strašne šťastná. Moje silné princezné.


Tak taký nejaký bol môj rok 2016. Priniesol toho mnoho. Dobrého aj zlého. Extrémne dobrého a na druhej strane extrémne zlého. V tom mojom vesmíre to proste musí byť vždy 100% vyvážené. a keď sa stane niečo neskutočne úžasné, musím čakať, že čoskoro príde aj niečo úplne zlé. 
Prajem Vám ten najnádhernejší rok 2017. Buďte šťastní a stále sa usmievajte. Potom je všetko ľahšie. A to fakt viem, o čom hovorím. A nech sa stane čokoľvek zlé, čas, ktorý Vám bude trvať sa z toho dostať je stále konečný! Nič netrvá večne 😉 A to si nabudúce povedzte. A tiež to, že sa to stalo z nejakého dôvodu. A pár chvíľ naň počkajte a pochopíte. Pamätáte sa na moju nedeľu 13.11? Keď som si zranila členok a myslela si, že sa mi zrútil svet? Dnes znova chodím, môžem cvičiť a čoskoro budem behať. Tak strašne si vážim tak samozrejmú vec, že môžem chodiť. A kvôli tomu úrazu som spoznala niekoho naozaj výnimočného. ❤️Lekcia a odmena. Vďaka Ti vesmír. 

Tento rok ma naučil tak veľa, dal mi toľko lekcií, ale aj toľko úžasných ľudí. Ukázal mi to, čo je skutočne dôležité. Že zdravie je najdôležitejšie, no človek si to uvedomí len vtedy, keď ho nemá. Že vkladať energiu má zmysel len do ľudí, ktorí za to fakt stoja a ktorí si Vás skutočne vážia. Že šťastie je tak krehké, že sa vyparí skôr než si to vôbec stihnete uvedomiť. Ďakujem, 2016.

A aký chcem aby bol rok 2017? Prajem si len jedno, chcem byt šťastná. Skutočne šťastná. A usmievať sa stále, bez ohľadu na to, že to nikto iný chápať nebude. A to prajem aj Vám. Šťastie. 


Vaša

Bolo raz jedno dievča

$
0
0
Poviem Vám príbeh. Nesľubujem, že bude šťastný, no s veľkou vierou v to, že šťastie a láska nakoniec zvíťazia verím, že nakoniec bude rozprávkový. Ako každý veľký príbeh. 
Bolo raz jedno veľmi smutné dievča. Navonok sa tvárilo tak šťastne, ale vnútri stále plakalo. Nebola taká vždy, ale tieto dni boli pre ňu veľmi ťažké. 
A potom ho stretla. Nebol dokonalý, no spolu tvorili niečo úžasné. Ona si to ale nechcela pripustiť. Bojovala sama so sebou, nechcela si ho pustiť k telu. Hrala sa na niečo, čím vôbec nebola. Na nedobytnú, s ľadovým srdcom. Postupne sa jej ale dostával viac a viac pod kožu. Ale ona stále hľadala dôvody, prečo to nebude fungovať. Prečo nemôžu byť spolu. Stále sama sebe tvrdila, že to nepôjde. Hľadala na ňom chyby, ktoré ani nemal. Mala tesne po rozchode a necítila sa na ďalší vzťah. On tiež vzťah nehľadal, no raz jej povedal múdru vec. Že nedovolí aby z jeho života odišiel niekto, s kým by tvoril dokonalý celok len preto, že práve nie je pripravený na vzťah. Prečo hĺbku tej myšlienky nepochopila tiež?
Na nejakú dobu musela odísť a niekoľko týždňov sa nevideli. Dosť dlhá doba na to aby si uvedomila ako strašne jej chýbal. Ale nikdy mu to nepovedala. Aj keď vedela, ako veľmi by to chcel počuť. Nikdy mu nepovedala, ako ho mala rada. Aj keď z jeho správ denne cítila veľkú lásku. Bol to chlap, akého by si zaslúžila každá žena. Ten, ktorého by sme my ľudia mohli ukazovať mimozemšťanom ako najreprezentatívnejšiu vzorku ľudskej rasy. Prečo to vtedy nevidela?
Dni, ktoré strávila tak ďaleko od neho boli ťažké, jej smútok bol ešte väčší. Prešla si ťažkým obdobím, svojim malým osobným peklom. Počas tých dní jej bol veľkou oporou. Vrátila sa naspäť a trvalo niekoľko mesiacov, kým sa dala znova dokopy. Kým znova začala žiť naplno. Zase sa smiala úprimne a šťastne. No dovtedy ho stratila. Nikto by nevydržal tie nálady. Nikoho by nebavilo žiť s niekým, kto je stále smutný. Kto sa z tých kolien tak dlho nedokáže postaviť. Kto urobil po sebe toľko zlých rozhodnutí. Kto v každej maličkosti videl zlo a všetko si bral tak osobne. Kto riešil také malichernosti a nedôležité veci, ako keby na nich záležal minimálne osud celej planéty.
Zhodli sa, že nie sú pripravení na vzťah. Že keby sa stretli v inom čase, bolo by to dokonalé. Raz mu povedala, že aj tá najväčšia láska a najväčšia kompatibilita môže zlyhať na úplne malej nedôležitej veci. A tak nakoniec dopadli. Prečo za tú lásku nebojovali viac? Tá otázka jej v hlave znela tak jasne. 
Prešlo niekoľko mesiacov a ona ho brala za uzavretú kapitolu. Boli kamaráti, občas prehodili zopár slov, keď sa stretli. Ale nikdy úplne z jej myšlienok, hlavy a hlavne srdca nezmizol. Ale ona si chcela pamätať len to zlé. Nechcela priznať, že urobila chybu. Sama seba presvedčila, že to tak malo byť, že to nikdy nebolo skutočné. Že pre seba neboli stvorení. 
A potom prišiel deň, kedy si všetko uvedomila. Chvíľu sa rozprávali a pozerali si pri tom tak hlboko do očí. Spomenula si, že ten pohľad milovala. Tie krásne hnedé lesklé oči s tými iskričkami. Na okamih mala pocit, že nič iné neexistuje. Že sú len oni dvaja, ich maličký vesmír. Zrazu sa jej vybavilo úplne všetko to krásne. Ten pocit, keď bola s ním. Vrátila sa niekoľko mesiac dozadu a prečítala si všetky správy, ktoré si spolu poslali. Uvedomila si, že to bolo skutočné a že to skutočne nikdy neskončilo. 
Ďalší deň kráčala večer domov a všetko na ňu doľahlo. Sadla si na zem vo svojej izbičke, do obľúbeného kútika a po lícach sa jej kotúľali slzy veľké ako hrachy. Všetko jej to došlo. Všetko to zapadlo. Ako skladačka. Jeden dielik do druhého. A to ich ani nemuselo byť niekoľko tisíc, aby jej to dalo tak zabrať. 
Stále bola smutná z toho, aký bol posledný polrok smutný. Ale presne takým si ho urobila sama. Odohnala od seba človeka, ktorý bol skutočne úžasný. S ktorým tvorili dokonalý celok. Jedno zlé rozhodnutie za druhým, ktoré si sama pred sebou ospravedlňovala tým, že zlé rozhodnutia neexistujú. Že to bolo vždy to najlepšie, čo v danom okamihu mohla urobiť. Ale bolo to tak? A tak jasne ju vesmír k tomu viedol a ona to TAK OČIVIDNE ignorovala. Za pár mesiacov jej do cesty poslal niekoľkokrát ,,šípky", ktoré ju mali nasmerovať k nemu, celý svet ju k nemu smeroval a ona všetky náznaky ignorovala. Niekoľkokrát zišla zo svojej cesty len preto, aby sa mu chtiac či nechtiac vyhla. Nakoniec to ale všetko pochopila. Milovala ho. Celý ten čas. A on jej raz povedal, že možno nájde niekoho lepšieho ako on, no on nikdy nebude ľutovať ani jedinú sekundu, ktorú prežil s ňou. Lebo ani jedna nebude stratou času. To si uvedomila tiež. A tiež to, že si nič nepraje viac, ako vrátiť čas. Napraviť všetky chyby, ktoré urobila. Že chce zvyšných 4775 dni do svadby, ktorú si spolu naplánovali, čakať po jeho boku. 


Čo sa (pravdepodobne) stane, ak začneš s Crossfitom

$
0
0
1. Pravdepodobne si jeden z tých ľudí, ktorí o crossfite počuli len samé zlé veci. Nezdravé, nebezpečné, úrazy. 

2. Donútili Ťa vyskúšať to. S pochybnosťami obrovskými ako Burdž Chalífa prichádzaš na prvý tréning. Vo fitku cvičíš už roky, každý stroj ovládaš dokonale, na leg press dávaš 200 kíl, na tomto mieste Ťa nemôže vôbec nič prekvapiť. 

3. Po 5 minútovej rozcvičke lapáš po dychu a preklínaš moment, kedy si do tejto čiernej diery vstúpil. Netušíš, že je to to najľahšie, čo Ťa dnes čaká.  Máš pocit, že sa začalo odpočítavanie posledných minút Tvojho života

4. Všímaš si na stene veľkú bielu tabuľu a tam milión slov a skratiek, ktoré si v živote nevidel. A k tomu mená, veľa mien. A čísla. Nechceš vedieť, čo to znamená a dúfaš, že Tvoje meno nikto chcieť nebude a po zostávajúcich 55 minútach pekla zmizneš a na tomto mieste si už na Teba nikdy nikto nespomenie. Čo to ako je OHS, T2B alebo C&J?? Nie len že sú tu všetci čudní, ešte sa tu bavia aj v nejakých šifrách. 

5. Silová časť. Výborne. Máš pocit, že Ťa čaká konečne niečo, kde sa budeš cítiť ako ryba vo vode. SNATCHE? Čo to je?! Má to preklad? Vygooglim. Och, na crossfite nemôžem mať telefón? 

6. Celých 20 minút stojí pri Tebe tréner a vysvetľuje. Prvý krát. Druhý krát. Tretí krát. Ešte inak. Skúsi anglicky. Rusky. Rozdelí jeden pohyb na tri čiastkové. To by mohlo pomôcť. Nepomohlo. Nič. Absolútne netušíš ako sa máš naraz sústrediť na 6 vecí. 

7. Prichádza najintenzínejšia časť. 15 minútový workout? 15 minút? Ako nič. Po dvoch minútach ležíš na zemi a z angličáku sa nedokážeš postaviť. Pľúce rezignovali, srdce bije asi tak 6x rýchlejšie. Je toto zdravé? Nemôžem umrieť?

8. Gong oznamujúci koniec nekonečných 15 minút je nebeský zvuk pre Tvoje uši. Ležíš na zemi ešte 20 minút a všetci Ťa musia prekračovať.

9. Tréner Ti hrdo ťapne po ramene a odkotúľa Tvoju činku bokom, aby mohol začať ďalší tréning a neprekážal si tam.

10. Domov sa plazíš. Na druhé poschodie sa necháš odviesť výťahom.

11. Budíš sa doma vo svojej posteli a bolia Ťa aj tie svaly, o ktorých si nemal tušenie, že vôbec existujú. Čo to preboha je? Cvičíš však už aspoň 10 rokov!!

12. Si presvedčený, že na to miesto Ťa už v živote nikto nedostane.

13. Večer si nastúpený pri bare a kupuješ mesačnú neobmedzenú permanentku.

14. Začínaš chápať, že robiť v posilovni drepy, zhyby a kliky je vec jedna. Ale robiť drepy zhyby a kliky v AMRAPe je vec druhá.

15. Stáva sa s Teba jeden z najlepších matematikov sveta. Počítaš, pamätáš si zložité algoritmy a tréningové schémy, prepočítavaš, odpočítavaš, rozdeľuješ do lepšie prijateľných úsekov, tak aby si sa mohol nadýchnuť vždy v rovnakom čase a medzitým neumrel.

16. Vnútorné monológy ktoré so sebou počas WODiek vedieš  sú viac než motivujúce. ,, Poď tlstá riť, už len 98, 97,......80..... umieram, už ďalej nemôžem. MUSÍŠ! 75, 74, ......65. Koniec, nedokážem to. Fakt, tak si tu lež a vyzeraj takto nechutne do konca života. 64, 63, 62,.....58. Nikdy Ťa nikto nebude chcieť. 57, 56, 55, 54. KONIEC. Áno to máš pravdu, je koniec. Umrieš sám a opustený. 53, 52, 51,......40. 

17. Vysvetlili ti rozdiel medzi AMRAP a EMOM. Nepochopíš to a najbližší AMRAP tréning urobíš jedno kolo 4 cvikov a spokojne sedíš na zemi, kým všetci ostatní makajú ako o dušu. Si prvý? Je to neuveriteľné. Cítiš sa tak úžasne. Ale len do okamihu, kým Ti niekto príde vysvetliť, že AMRAP znamená, že tie kolá budeš robiť stále dokola, až kým neskončí čas. Odvtedy si ten rozdiel pamätáš.

18. Stále sa pozeráš okolo na tých namakaných ľudí. Budem takto vyzerať tiež? 

19. Nenápadne prosíš spolucvičiaceho, nech Ťa s tou obrovskou činkou nad hlavou odfotí.

20. Pravdepodobne si založíš instagram, ak ho ešte nemáš.

21. Ak instagram máš, v priebehu pár dní konvertuje na crossfit instagram.

22. Začnú Ťa sledovať instaprofily ako ,,crossfit_weightlifting", ,,_crossfitlovers_", ,,wod365" alebo ,,amazinglifters". Cítiš sa ako pán sveta.  

23. Po pár dňoch Ti už nesedí žiadne oblečenie. 

24. Kupuješ si tie najštýlovejšie kúsky na cvičenie a ladíš každý kúsok oblečenia. Musíš vyzerať úžasne.

25. Nano 5 alebo 6? Počkať, už sú sedmičky? Každopádne chceš tie najžiarivejšie.

26. Dva dni googliš a hľadáš dokonalé švihadlo. Potrebuješ to najlepšie. A najdrahšie samozrejme. 

27. Na tréningy sa prihlásiš týždeň dopredu, aby Ti náhodou niekto nevyfúkol miesto. 

28. Vedľa Teba sa postaví žienka, ktorú silnejší vietor musí odfúknúť. Konečne máš pocit, že nebudeš najhorší. A potom to jemné stvorenie zdvihne nad hlavu dvojnásobok toho, čo Ty ledva kotúľaš po zemi. Nerozumieš tej abnormalite vo fungovaní fyzikálnych zákonov.

29. Vyzeráš ako obeť domáceho násilia. Vôbec nechápeš, prečo kolegovia neveria, že modriny na predlaktiach máš z kettlbelu. V práci sa o Tebe začína šepkať, že Ťa uchvátil film 50 odtieňov šedej, doma máš vlastnú ,,herňu" a nechávaš sa priväzovať putami k posteli.

30. Ďalší deň prichádzaš do práce s krvavými šrámami po celých rukách. Je zbytočné vysvetľovať, že si sa učil doubleundre. V herni máš URČITE zbierku bičov. 

31. Tvoj najobľúbenejší obchod je Reebok. Majú celé jedno CROSSFIT oddelenie. 

32. Len 6 minútový workout? Je Ti tak smutno!

33. Miluješ angličáky. A čím viac, tým lepšie. Stále pri nich umieraš, ale miluješ ten pocit. 

34. S bolesťou sa začínaš kamarátiť.

35. Fakt môžem ísť na tréning až po 8 hodinách v práci?

35. Zhasla sa väčšina svetiel a tréner začal okolo Teba vysávať. No počkate, ešte tu mám nejakú prácu!

36. V reálnom živote a v práci zrazu žiaden problém nie je neriešiteľný. Kto dokáže dať Karen pod 8 minút zvládne akúkoľvek prezentáciu pred stovkou ľudí.

37. Piatkové večerné párty sú minulosťou. Cvičí sa samozrejme aj v sobotu.   

38. Nepotrebuješ chlapa (ženu), máš crossfit. A aj tak by si vlastne nemal čas. 

39. Nevieš sa dočkať wallballov. Miluješ ten pocit, keď medicinbal letí hore. 

40. Dnes nacvičujeme stojky a kliky v stojke? Bože to bude najlepší deň tohto týždňa.

41. Behať po ulici s obrovskou pneumatikou nad hlavou je síce neuveriteľne ťažké, no nepríde Ti to ani trocha divné. 

42. Namakaný chlap/žena Ťa už absolútne nerozhodí. 

43. Z crossfitu sa stala závislosť, miluješ ten vzrušený pocit predtým, miluješ tých ľudí ktorí Ťa neskutočne podporujú a dodávajú silu, miluješ ten pocit, keď sa nevieš nadýchnuť ale vieš že musíš urobiť ešte jedno opakovanie a absolútne najviac miluješ to, keď skončí čas a Ty padneš na zem a 10 minút sa ešte poriadne nedokážeš nadýchnuť. Miluješ tie modriny z činky, mozole z hrazdy, krvavé šrámy zo švihadla.  

44. Čo to je OPEN? Robí sa tam crossfit? TO CHCEM!

45. Lámeš kamarátku. Nech to vyskúša. Nevyzerá nadšene, asi to robí len preto, aby Ťa už nemusela počúvať.

46. Pri rozcvičke umiera a hádže Tvojim smerom nenávistné pohľady. V duchu sa smeješ. 

47. Na druhý deň Ti píše správy o tom, ako Ťa nenávidí a že má pocit, že umiera. 

48. Na ďalší deň si kupuje permanentku na neobmedzené vstupy.






Majte sa krásne
Vaša


Červený osemuholník - zastaň !

$
0
0
Často sa v mojom živote stretávam s otázkou, prečo taká samostatná žena ako ja, nemá auto. Verte mi, že pre dobro tejto planéty to je jedno z najrozumnejších rozhodnutí, ktoré som v mojom živote mohla urobiť.
Mám talent na veľa vecí. Ale povedzme si úprimne - nie veľa z nich sa radí k veciam praktickým a potrebným pre život. V skutočnosti, žalostne málo. A autoškola bola jedno z tých rozhodnutí, ktoré mi malo priniesť jednu z tých bežných, pre život potrebných a pre normálnych ľudí úplne samozrejmú vec. Ale vec sa mala nakoniec inak.
-          -  Rozbila si auto v Autoškole? - opýtal sa ma raz jeden chlap, s ktorým som po pár prehodených vetách mala pocit, že si s realitou celkom tyká, s rovnako zdeseným a absolútne nechápavým výrazom ako každý, komu som kedy túto malú príhodu omylom spomenula.
-           -  No ako áno, ale nebola to moja chyba! – prehodila som na moju obranu a z jeho výrazu sa dalo veľmi ľahko vyčítať, že aj napriek tomu, že o tej veci nevie vôbec nič, neverí mi ani slovo. No skutočnosť bola taká, že síce som do protismeru električiek na koľaje omylom vošla, ale inštruktor bol ten, kto mi násilne strhol volant a kvôli nemu sme narazili do betónového stĺpu! A keď som o pár rokov neskôr havarovala na motorke na Bali, to zhodou náhod rovnako nebola moja chyba!

    Sú situácie, kedy nie je vhodné spomínať isté zážitky z vášho života. A zvlášť na prvej schôdzke. Možno raz, pri rodinnej grilovačke, keď vás bude nejaký malý človek oslovovať mama a váš drahý, ktorého ste zlou voľbou konverzačnej témy ľahko mohli odplašiť pri prvom stretnutí, bude práve dopíjať druhú fľašu červeného. No žiaľ rýchlosť mojich myšlienok ťažko ovplyvniť a keď to zapadlo do konverzácie, neexistoval spôsob ako ma zastaviť. Tento počin som oľutovala prvýkrát tesne potom, ako som to vyslovila a druhý krát o pár hodín neskôr, keď mi tento chlap poslal fotografiu svojej izby plnej trofejí a ocenení z miliónov pretekov áut, motokár a motoriek.  
-     Hovorí sa, že prvý dojem neurobíš na druhý krát, no aj to, že protiklady sa priťahujú. Ťažko povedať, ktorý z týchto frazeologizmov zvíťazil na poli sarkazmu tentokrát.

Na prvú hodinu teórie v autoškole som prišla stratená ako Elle z filmu Pravá Blondína, keď sa rozhodla študovať na Harvarde. A ak sa vám zdá prirovnanie príliš nadnesené, žiaľ radšej by mohlo byť. Všetci si všetko zapisovali, aktívne sa zapájali, o autách vedeli všetko a väčšinu z nich to už otec kdesi na parkovisku za mestom skúšal učiť. Ja som nemala papier, pero, ani otca a o aute som vedela jedine to, že môže mať veľa farieb, že keď zabudneš natankovať, na najrušnejšej križovatke hlavného mesta sa viac nepohneš a že sa im treba vyhýbať, lebo ťa môže zraziť. A ešte že má dole na zemi pod nohami neurčitý počet pedálov, z ktorých je jeden plyn a ďalší brzda. Počas prvej hodiny som si presné rozloženie musela googliť, pretože ma chytal panický strach z toho, že by sa ma na to nedajbože inštruktor opýtal a ja by som sa musela od hanby prepadnúť pod čiernu zem.
Môj inštruktor v autoškole bol starší pán, ktorý na prvý pohľad pôsobil tak pokojne, že som mala pocit, že neexistuje vec, ktorá by ho mohla rozhádzať. Opakoval rovnaké naučené vety dookola s rovnakým, úplne pokojným tónom hlasu. (Aspoň na začiatku). Mamičky, ktoré nevedia uspať svoje nové deti by ho mohli používať namiesto hrkaliek a hojdačiek. 
Po pár hodinách utrpenia medzi premotivovanými AniNieStredoškolákmi ma poslali otestovať nadobudnuté teoretické vedomosti na trenažér. Veľmi som sa tešila, predstavovala som si to ako reálnejšiu počítačovú hru. V Need For Speed som bola skvelá a predstava, že pri tom budem sedieť v kresle, mať volant aj pedále a paličku na číselká, znela lákavo. Avšak realita bola celkom iná. Grafika nič moc, žiadne preteky a niekde za ramenom vrieskajúci pán inštruktor. Zásadne som jazdila po tráve, zrazila každého psa, ktorý mi vbehol do cesty a ďalšie pokusy naučiť ma niečo ,,nanečisto“ som odmietla, pretože psy mám rada. V tej počítačovej hre to bolo ľahšie. A farebnejšie! Tak ma zobrali na cestu. V nádeji, že v reálnom svete predsa len tie psy po cestách behajú oveľa menej.  
Na prvú jazdu som prišla na odporúčanie inštruktora v lodičkách. Povedal, že si mám obuť niečo, v čom sa cítim pohodlne a sebaisto. Keď ten výkrik posledného fashion weeku videl na mojich nohách, vyzeral, že ho od psychického kolapsu delí len pár sekúnd. Keby vtedy vedel, čo ho čaká v najbližších minútach, v živote by ma do toho auta nepustil. 
Ovládať tak veľkú vec, akou je auto bola pre mňa vždy predstava absolútne abstraktná a keď sa to pohlo, vydesilo ma to oveľa viac než to, že musím prvý krát šoférovať bosá. Ďalšie zdesenie prišlo vtedy, keď sa okolo tej veľkej mnou ovládanej plechovej krabice začali motať ľudia. A deti. Všade. Na prechode, na chodníkoch, ktoré boli až nebezpečne blízko mojej cesty. Na obrázkoch na ktorých ma to učili a ani na trenažéri žiadne deti neboli. Nie že by som to nevedela, ale nepripravenosť na túto situáciu otriasla mojim svetom celkom zásadne. Pravidelne som zatvárala oči, keď som videla, že situáciu nezvládam a superpokojný inštruktor v týchto momentoch chytal hysterické záchvaty.
-       – Toto nemôžete myslieť vážne! Cez dve plné čiary do protismeru? – strhol mi volant a ja som znova zatvorila oči, pretože oproti nám sa rútil autobus a na to som sa ani náhodou nechcela pozerať.
-    – Za 25 rokov praxe som nezažil to, čo s vami za dva týždne! – vrieskal na mňa na zastávke MHD plnej ľudí, kde som po dráme s autobusom musela násilne zastať. Jeho vyznanie som vzala ako zvláštny typ komplimentu, ktorý ma ale vôbec neprekvapil. Počúvam ho od ľudí často.  
Šoférovanie mi tiež sťažovala konštelácia dvoch pre život veľmi zásadných vecí. Po prvé to, že som tragický ľavák stratený v tomto pravorukom svete a po druhé fakt, že aj napriek všetkým možným znakom správania typických pre mužské pohlavie, ktoré som zvykla vykazovať, som v niektorých veciach typická žena a rozdiely medzi ľavou a pravou mi nehovorili vôbec nič. Celý život som fungovala na ľavej a tej druhej ľavej. Počas jednej jazdy som dokázala viackrát odbočiť opačne, než mi bolo pár sekúnd predtým prikázané, zvyčajne doľava.   
Trúbilo na mňa absolútne každé auto, ktoré so mnou na ceste malo tú česť, ale to robia aj v Indonézií a vždy som to považovala za prejav priateľstva, pretože sa pri tom usmievali. Tu sa ale neusmieval vôbec nikto. Auto mi dokázalo skapať absolútne všade a to aj na miestach, ktoré by ste už len pri znalosti základných fyzikálnych zákonov okamžite vylúčili zo zoznamu reálnych miest. Dlho mi trvalo pochopiť, že nie je hlavná cesta tá, na ktorej som ja a ani tá, ktorá je väčšia a širšia a nejdem vždy prvá len preto, že sa najviac usmievam, lebo v reálnom svete to tak poväčšine chodí. Pri skúšobných obrázkoch som poradie aut väčšinou určovala podľa farieb, alebo tak nejako intuitívne. Štatisticky. Už išlo veľa krát prvé modré, tak teraz pôjde červené. V tom reálnom živote to tak ale nie celkom fungovalo. Pár krát mi to prešlo a na to trúbenie som si zvykla, no boli situácie, kedy sa inštruktor prežehnával a ja som pokorne kývala z okna šoférom naokolo na znak zmierenia, občas aj so zdvihnutým prstom. Žene sa predsa nehovoria také škaredé slová.  
Po niekoľkých jazdách som čakala na ďalšiu na chodbe autoškoly, keď sa pri mne zastavila pani z druhej skupiny a nenápadne mi zdelila, že môj milý superpokojný pán inštruktor prejavil celkom vážny a rázny záujem o zmenu inštruktora pre moje ďalšie jazdy. Doteraz nechápem to, ako sa mohol zachovať tak neprofesionálne. No na druhej strane chápem, že to už bol starší pán a zdravie máme len jedno, všakže. Nevyhoveli mu. No radšej mohli, lebo to, čo sa stalo v ten deň, to si ten pán bude pamätať asi navždy.
Dnes sme sa učili rozbiehať do kopca. Vzhľadom na to, že ja som sa nedokázala rozbehnúť ani na parkovisku s celkom konštantnou nadmorskou výškou, toto bola pre mňa ďalšia z tých neprestaviteľných vecí, ktoré som najprv odmietala robiť. Predstava, že sa moje auto nezastaviteľne rúti z kopca kufrom napred ma strašila v nočných morách. Na moje prekvapenie mi to celkom išlo a za celú polhodinu nikto nekričal, neplakal, hystericky nevyvádzal. Veľmi nevídaný jav v tomto modrom aute. Inštruktor ma niekoľkokrát pochválil a ja som sa cítila ako pán tohto sveta a v myšlienkach som plánovala, ktoré presne auto by som chcela a aké to bude úžasné, keď sa na ňom budem premávať ulicami Bratislavy. Zo snívania ma prebral inštruktorov povel ,,zabočíme na prvej možnej ceste doprava". A keďže som dnes bola taká šikovná, na správnu voľbu strany som sa zamerala celkom zásadne. Odbočila som na jednej z najväčších bratislavských križovatiek nie na cestu pre autá, ale na dráhu pre električky, do protismeru. Prvá možná. A prvýkrát správne - doprava. V momente ako inštruktor zaznamenal, čo sa deje, strhol mi volant a narazili sme do betónového stĺpa, ktorý delil cestu od koľaji električky. Ani som to nevidela, mala som zatvorené oči. Čo sa dialo v najbližších momentoch si pamätám len veľmi hmliste. Hysterický záchvat inštruktora, policajti, odstavená križovatka, kolóny v celom meste, rozbité modré auto, plno ľudí všade okolo, ktorí museli vystúpiť z električky, ktorej v predpokladanej trajektórii tak trocha prekážalo naše auto. A ďalší mesiac, počas ktorého sa pravdepodobne inštruktor liečil na psychiatrií a ja som musela čakať, kým dostanem ďalšie jazdy. 
Po niekoľkých jazdách a po mnohých takmer zlyhaní inštruktorovho myokardu som sa dostala až ku skúške. Veľký deň. Ľudia, ktorí ma poznali a vedeli, že sa tento pondelok možno zapíše do ľudských dejín veľkými červenými písmenami sa pre istotu ukrývali v atómovom kryte pod hradom hlavného mesta Slovenska. Ja som sa ale na skúšku svedomito pripravovala. Naučila som sa testy, všetky križovatky naspamäť a na ruky som si obrovskými písmenami napísala písmenka Ľ ako ľavá a P ako pravá. Však keby náhodou. Moje úmysly ale neboli zlé. Len som nechcela nikoho ohroziť. Napríklad, zdravie strážcu zákona v aute. Neprišlo mi to vôbec nepovolené. No podobný názor na vec so mnou nikto iný nezdieľal. Policajt začal vrešťať hneď po tom, ako to zbadal a mne sa toto miesto prestávalo páčiť. Všetci tu na mňa stále kričali. V inštruktážnom papieri ku skúške o tom medzi zákazmi nebola žiadna zmienka a preto som ,,zlú vec" urobila celkom nevedome. Však to ako keby ste prišli na skúšku z molekulárnej biológie a na ruky si napíšete, že červený osemuholník znamená, zastaň. Tiež vás nikto nevyhodí zo skúšky, pretože je to úplne irelevantné. 
Inštruktor mi oznámil, že si mám dávať obrovský pozor, pretože policajt je vytočený do najvyšších obrátok a vyrazí ma pri prvej chybe. No a mal pravdu. Vyrazil. Ale až potom, čo som celkom nečakane rozbombardovala celé pneumatikové cvičisko.
Pred druhou skúškou som si zaplatila kondičné hodiny, no vzhľadom na to, že bol december a snežilo tak husto, že som nevidela ani na pneumatiky na cvičisku, ani na cestu, bolo to úplne zbytočné. Na prekvapenie všetkých v autoškole, som ju ale úspešne urobila. Nezisťovala som či bol dôvod to, že som to fakt zvládla, alebo to, že som celú jazdu prekecala na jeden nádych a pri tom udržala auto celkom obstojne na ceste, alebo to, že dievča predo mnou išlo pár krát v protismere a nároky policajta sa mohli viditeľne znížiť. Kartičku, že môžem auto ovládať celkom sama som dostala, no celkom pochopiteľne asi všetci chápu, prečo sa úplne do tejto pre mňa a tento svet celkom riskantnej činnosti úplne nehrniem.   
Po pár rokoch som bola v Bratislave na návšteve u maminy, ktorá býva veľmi blízko Autoškoly. Čakala som na zastávke na spoj MHD keď ku mne pristúpil starší pán.
- Dobrý deň, slečna. Pamätáte si ma? – tvár mi nehovorila nič, no to sa mi stávalo pomerne často. A nemohol to byť niekto, koho som si zabudla zapamätať z dôvodov neskorých nočných hodín v klube so zvýšeným výskytom alkoholických nápojov, pretože jeho vek skôr vypovedal o tom, že sme sa mohli stretnúť tak na Polnočnej vianočnej omši v kostole, z ktorej ma mimochodom vyhodili. Neoprávnene, samozrejme!
  
– Učil som vás šoférovať v Autoškole. – No táto informácia mi spôsobila takmer spontánnu hluchotu.
-         – A to si ma pamätáte? – opýtala som sa so značným prekvapením.
-         – Viete dievčatko, na vás sa skutočne zabudnúť nedá. A šoférujete?
-         – Viete, momentálne ani nie. Nejako ma to nechytilo.
-    – Vďakabohu, vďaaaakabohuuuuu. – a tá úľava s ktorou odo mňa odchádzal bola citeľnejšia ako lúče prvého jarného slnka. 



Majte sa najkrajšie ako viete a dúfam, že s autami Vám to ide lepšie než mne :)
Vaša


Viewing all 100 articles
Browse latest View live