Quantcast
Channel: Break the Rules
Viewing all 100 articles
Browse latest View live
↧

Čo ženu naučí život v mužskom svete

April 8, 2017, 9:22 am
$
0
0
Najpodstatnejšia a najviac osobnosť formujúca časť môjho života sa odohrávala počas vysokej školy. Vysokej školy, kedy som sa pohybovala výhradne v spoločnosti chlapov. Veľmi dlho som nemala žiadnu kamarátku a spolužiačku len v prvom ročníku. Dokonca ani vo Francúzsku, kde som predpokladala, že ako krajina s najväčším počtom jadrových elektrárni v Európe bude mať nie len podstatne viac študentov jadrovej fyziky, ale rovnako aj viac žien. Bol to však omyl. Zase samí chlapi, jedine na jednom predmete som mala spolužiačku, no o tom, že to je žena som sa dozvedela až v druhom semestri. Pomerne netypická Francúzka.
Život v čisto mužskom kolektíve ma naučil veľa. Veľa mi toho do života dal. Nie len, že som sa miestami správala ako chlap, ale začala som HLAVNE ako chlap myslieť. A to mi často hovorí mamina, že to, že myslím ako chlap je jediná vec, ktorú v reálnom živote dokážem z toho všetkého, čo mi vysoká škola dala, využiť. Kamarátky za mnou začali chodiť s prosbami o preklad z ,,reči chlapov" do ,,reči žien. ,,Čo tým ten chlap myslí? Ako to chápeš, Ty ako chlap?". Čo mi na jednej strane samozrejme lichotí, poradiť viem dokonalo. Ale len iným. U mňa zlyhávajú dôsledky znalosti mysle chlapa celkom očividne. Som proste teoretik, aplikovať znalosti do praxe mi zatiaľ robí trocha problém.
Panebože, kam tento svet speje, keď iné staršie a skúsenejšie ženy si po radu v medziľudských vzťahoch chodia ku mne? Ku mne, najväčšiemu tragédovi na poli medziľudských vzťahov. Niekomu kto aj z úplne neškodnej veci, z obyčajného hodinového rande na káve dokáže urobiť katastrofu prvej kategórie umocnenú na entú.  
Človek by si mohol myslieť, že veľké rozdiely medzi myslením dvoch jedincov druhu Homo sapiens tam nebudú, no opak je celkom zdrvujúcou pravdou, ktorá otriasa svetom mužov aj žien celkom zásadne.
Väčšina chlapov uvažuje celkom JEDNODUCHO. Základné súvislosti. To absolútne nemyslím v zlom. A to by si ženy mali uvedomiť. Keď chlap niečo povie, väčšinou presne to isté aj myslí. Keď žena povie nie, to môže byť pokojne áno, nechaj ma na pokoji znamená úplný opak. Základom je to, že je potreba si uvedomiť, že žiadna z logických súvislostí, ktoré dokáže žena vo svojej hlave a s dávkou šialenej fantázie vyplodiť, pravdepodobne nebude pravda. A chlapa by podobné spojenie súvislostí v živote nikdy ani len nenapadlo. Ak si myslíte, že je niečo absolútne jednoduché a to odpoveď na Vašu otázku nebude, verte mi, že práve to je tá správna odpoveď. Prestaňte komplikovať! A rada pre mňa: Nikoleta, Ty HLAVNE prestaň komplikovať!  
Pred pár dňami som bola na psychotestoch u jednej psychologičky. Postupne mi ukazovala rôzne obrázky, na ktorých boli nakreslené jednoduché situácie. Chlapec sediaci pri stole so smutným výrazom a husľami položenými pred sebou. Chlap so ženou sediaci na kresle. Pani v miestnosti so stolom a komodou. Mojou úlohou bolo za 5 minút ku každému obrázku vymyslieť čo najviac dramatický príbeh. Čo sa tam deje, čo sa dialo predtým a ako to skončí. Čo som ja dokázala všetko vymyslieť, bolo až neuveriteľné. Niektoré myšlienkové pochody a na prvý pohľad absolútne nemožné súvislosti prekvapili aj mňa samú. Ale oveľa menej než psychologičku, ktorá mala so mnou česť prvý krát.
A presne toto robí každá žena (možno nie až tak extrémne ako ja, ale celkom podobne). Komplikuje, dedukuje, domýšľa, vymýšľa, spája a znova odpája súvislosti, plodí nezmysly a prichádza ku záverom, o ktorých keby chlap vedel, zatočí sa mu hlava. V skutočnosti je oveľa jednoduchšie pochopiť jednoduchý svet chlapov nám ženám, než by oni mali pochopiť ten náš.
Chlap myslí na A, povie A, chce A. Žena myslí na A, povie B, chce C, dúfa v D, ale uvažuje aj na E a F. Nie je dôležité, či dostane A, B, C, D, E alebo F, pretože v tú chvíľku už chce G.

Tu je pár príkladov zo života, kedy ženské chápanie mužskej logicky zlyhalo celkom zásadne. 

Chlap vo vzťahu povie: ,,Bývame od seba ďaleko" a myslí: ,,Mali by sme začať spolu bývať."Žena počuje: ,,Chcem sa rozísť, nemá to zmysel."
Chlap po zložení komplimentu od ženy povie: ,,Nepreháňaj." Chlap myslí: ,,Nepreháňaj" prípadne by to rád počul znova. Žena myslí: ,,Nemá o mňa záujem."
Chlap povie: ,, Vyzeráš dnes krásne." Myslí: ,,Vyzeráš dnes krásne."Žena počuje: ,, Včera a predvčerom a deň predtým a minulý týždeň a pred polrokom a vlastne vždy okrem dneška si bola úplne príšerná a škaredá."
Chlap neodpíše na správu celú noc, pretože spí. Žena začne o druhej ráno vyvádzať, obvolávať všetky kamarátky, že má určite inú a pomaly sa psychicky zrúti pri predstave, čo láska jej života práve robí.
Chlap povie: ,,Neschudla si nejako?" myslí: ,,Neschudla si nejako?"Žena počuje: ,,Včera a predvčerom a deň predtým a minulý týždeň a pred polrokom a vlastne vždy si bola tučné prasa so zadkom ako kombajn."
A najtypickejší príklad všetkých dôb, ktorý kedysi koloval internetom a vystihuje všetko asi tak na 100%. Chlap leží na posteli a pozerá na strop. Vedľa neho leží žena a v hlave jej rotuje milión myšlienok. ,,Na čo asi myslí? Prečo nič nehovorí? Má ma vôbec ešte rád? Asi nemá, inak by niečo povedal! Stále je ticho. Určite sa so mnou nechce rozprávať. Už ho asi nebavím. Určite ma už prestal mať rád. Možno mu nechutila večera. Som nanič kuchárka! Už mu nikdy neuvarím! Nevďačník jeden."
Chlap: ,,Ako to tá mucha robí, že chodí po strope a nespadne?!" 

A toto všetko Ťa naučí čisto mužská spoločnosť:

1. Vieš presne o čom sa chlapi rozprávajú na miestach, kde sa bežne ženy nedostanú. Pánske jazdy, hokejové zápasy, pivko po práci, pánske záchody (kratšie rady samozrejme!). Všade chodíš s nimi, pretože Ťa vlastne ani ako ženu neberú. Nemá zmysel sa správať medzi nimi ako dáma. Ty ňou pre nich rozhodne nie si.

2. Pravidelne sa budeš zúčastňovať všetkých tých rozhovorov, ktoré sú pre ženy absolútne tabu. O ženách, sexe, masturbácii a veľkých hovienkach.

3. Nemá zmysel očakávať čokoľvek ako pochvalu, prípadne ocenenie dobrého vkusu. Oni si to nevšimnú. Nevšimnú si ani keď prídete s inou farbou vlasov. V horšom prípade si absolútne nič nevšimnú. V tom lepšom si všimnú, že je niečo iné, ale ani za nič neprídu na to, čo konkrétne to je. Ak prídete domov s vlasmi kratšími o 5 centimetrov, netrieskajte dverami a nezamykajte sa v kúpeľni s myšlienkami, že Vás ten Váš už určite nemá rád, že má určite inú, lebo si nevšimol tú zásadnú zmenu vo Vašom vzhľade. Nevšimol, pretože mu to je úplne fuk.  

4. Pravidelne sa budete dostávať do ťažko riešiteľných situácii. Pre mňa je celkom bežné správať sa ku kamarátom, rovnako ako ku kamarátkam. Kamarátstvo medzi rozdielnym pohlavím je v mojom svete tá najbežnejšia vec a vôbec mi nepríde divné zavolať kamaráta na obed / večeru / do kina / na kafe / pokecať a nonstop sa na neho usmievať, bez toho, aby som mala nejaké postranné úmysly. Nedávno som kamaráta zavolala do kina na 50 odtieňov temnoty, pretože všetci na to odmietli so mnou ísť. Povedal, že uvidí. Večer ma od neho čakala správa, že nakoniec nepôjde, pretože sa necíti na vzťah a vyhovuje mu, že je sám. Skoro ma ranila mŕtvica. A toto ťažko vysvetlíš. Chlap si povie ,,Jasné, jasné, len si to odmietnutie musí nejako pred sebou ospravedlniť."

5. Vysvetliť partnerovi, že všetci tí kamaráti sú fakt len kamaráti je často nadľudský výkon. Budete potrebovať niekoho, kto Vám bude 100% veriť, prípadne dávku obrovskej trpezlivosti na neustále vysvetľovanie toho, ako to v skutočnosti je. A že to fakt nie je tak, ako to vyzerá.

6. Ak disponujete nejakým logickým myslením, v čisto ženskej spoločnosti sa ho naučíte vypínať. A za to môžem byť chlapom vlastne vďačná. Vybrať si kedy budete žena a kedy ,,chlap" nie je nikdy na škodu veci. Akonáhle sa snažím aplikovať logické myslenie v ženskom svete, dostávam sa do absolútne neriešiteľných situácii.

7. Fakt, že chlapi pomenujú všetky odtiene červenej, ružovej, fialovej a oranžovej slovom ČERVENÁ, treba proste len prijať. Popritom rozdiel vo vlnových dĺžkach červenej a napríklad fialovej je celkom značný. Nemá zmysel im hovoriť o cyklámenovej, fuchsiovej alebo magente. Tiež nazývať farby názvami niečoho, čo sa normálne konzumuje. Marhuľová či lososová. Marhuľa  a losos je pre nich jedlo, rozhodne nie farba. 

8. Úplne zabudnete na ohováračky poza chrbát, rôzne klebety a podobne. To chlapi nerobia (väčšinou). A ak sa raz znova ocitnete medzi ženami, budete mať pocit, že ste asi z inej planéty. A ono to tak vlastne trocha aj je. 

9. Neznášajú Vás všetky priateľky kamarátov, pretože sú to normálne ženy, ktoré informáciu o existencii kamarátstva medzi rozdielnym pohlavím kategoricky odmietajú a odmietajú čo i len pomyslenie na to, že by to vôbec mohlo existovať. Pre ne budete navždy hnusná mrcha, ktorá im chce ukradnúť chlapa. A nebudú si to myslieť len ony, ale aj ich kamarátky a kamarátky ich kamarátok. A absolútne nebudete chápať, prečo na Vás pozerajú medzi prsty a hádžu porcelán o stenu a seba o zem, keď ich drahý ide na pivo po práci s kamošmi, medzi ktorými ste aj Vy. A nedajbože pánske jazdy. To je kapitola sama o sebe. Zákonite s nim musíte spávať. A ešte s tými všetkými ostatnými, všakže.

10. Neodporúča sa do niektorého z kamarátov zamilovať. Pravdepodobne Vás berie ako chlapa. A ak neberie, pravdepodobne sa zamiluje on. Situácia rovnaká, len naopak.

11. Naučíte sa (alebo aspoň čiastočne pochopíte), že vo svete všetkých chlapov sex = sex a láska = láska. Neprekvapí Vás to, že jeden chlap dokáže súčasne udržiavať dva vzťahy, kde v jednom má lásku a v druhom sex. Pre nich sú to dva rozdielne vesmíry, ktoré keď sa stretnú je to fajn, keď nie, je to realita. Pre ženu však platí, že láska = sex, sex = láska. A mať s jedným chlapom lásku a s druhým sex je absolútne nemysliteľné. Čím skôr to pochopíte, tým lepšie.

12. Konečne zistíte, čo si chlap na žene vždy všimne ako prvé. Z odpočutého viem, že zadok a kozy sú na tom tak približne 50:50. Správne, žiadne očí. Občas úsmev. Skúste sa opýtať toho Vášho, či vie, akú máte farbu očí. Šanca, že trafí správnu farbu je ale vzhľadom na tri farby (ktoré dokáže pomenovať) ľudskej dúhovky ale celkom veľká. No tá, že to fakt vedel, podstatne menšia.  

13. Neprekvapí Vás zistenie, že by sa s Vami v podstate hociktorí (budeme predpokladať že nezadaný) z kamarátov rád vyspal. Však keď už s Vami trávi toľko času. Neprekvapí Vás ani to, keby na to vo svojom živote absolútne ani len nepomyslel. Berie Vás predsa len tak nejako inak.     

14. Aj v mladom veku Vás u chlapov neprekvapí vôbec nič. Väčšina žien si tým všetkým musí prejsť. Prečítať milióny lesklých časopisov, počúvať rady starších, učiť sa metódou pokus - omyl. Vyskúšať, zažiť, popáliť sa, nepochopiť, myslieť si že pochopila, nepochopiť ešte viac. A ku všetkému dojsť tak o 20 rokov neskôr, než by v skutočnosti potrebovala.  Vystavovať sa intenzívne mužskej spoločnosti niekoľko rokov vkuse je škola života a naučí oveľa viac než čokoľvek iné, rokmi overené. A viete ako sa hovorí - ako sa najlepšie naučíte cudzí jazyk? Nie učením na kurzoch, ale v prostredí, kde sa tým jazykom hovorí. A toto vlastne cudzí jazyk je, aj keď na prvý pohľad znie celkom rovnako.

15.  Kamarátky Vám budú neustálu prítomnosť chlapov závidieť. Teda, ak vôbec nejaké kamarátky máte. Keby však vedeli, že sa dokážu polhodinu rozprávať o veľkých hovienkach, asi by svoju závisť prehodnotili.

16. Po nejakom čase bude pre Vás spoločnosť samých žien veľmi vyčerpávajúca. Budú riešiť veci, z ktorých Vám takmer praskne hlava. Ale niekedy nezaškodí, počuť to aj z inej strany. Hlavne čo sa medziľudských vzťahov týka. Uvidíte, ako sú v tom, čo si myslia o mužskom myslení a chápaní sveta totálne mimo. A občas vymeniť masturbáciu a hovienka za rozjasňovače tváre a sťahovacie silonky nie je vždy na škodu.

Aj keď som si niekedy trhala vlasy a zúrila nad tým, aké to je s nimi ťažké, teraz mám na všetko úplne iný pohľad. Lebo vyberať si kedy budem rozmýšľať ako žena a kedy ako chlap je fakt asi najlepšia vec, ktorú ma vysoká škola pre reálny život naučila. Tie maminky majú holt vždy pravdu :)






Majte sa krásne a skúste občas myslieť trocha jednoduchšie (povedal najväčší komplikátor najjednoduchších situácii na svete)
Vaša






↧
Search

Kráľovná idiotov prednáša subatómovú fyziku

April 7, 2017, 4:40 am
$
0
0
Pred pár dňami sa za mnou v škole zastavil jeden pán doktor s tým, že na pár týždňoch odchádza na služobnú cestu a či by som za neho mohla vziať nejaké prednášky zo Subatómovej fyziky. Na suplovaní prednášky sme sa dohodli už pár týždňov dozadu, ale nakoniec som skončila doma so zápalom pľúc a záskok sa nekonal. Po pravde mi bolo smutno, celkom som sa tešila, išlo o veci, ktorými som sa zaoberala v mojej diplomovke. No keby som vedela, čo ma čaká tentokrát, nie len že ochoriem, ale asi zmiznem z povrchu zemského. Na jednej strane som sa potešila, no na druhej prišiel stres ako svet. PREDNÁŠAŤ? JA? A ako? Veď ja poriadne ani neviem, ako prednáška vyzerá. Počas štúdia som ich vytrvalo ignorovala. Sedieť niekde minimálne 2 hodiny mi pripadalo ako absolútne abstraktná predstava. Že mám dve a viac hodiny rozprávať mi až tak nereálne neprišlo, no záleží o čom, všakže.  
Priebeh udalostí u normálneho človeka by bol úplne štandardný. Dohodne sa na záskoku prednášky, dostane materiály, zoberie si ich zo školy, donesie ich domov, všetko si prejde, niekoľkokrát si celú prednášku nacvičí, príde do školy aspoň hodinu predtým aby si to ešte raz prešiel, príde na prednášku, úplne v pohode odprednáša a šťastne ide domov. 
Môj pôvodný plán bol si to celé cez víkend prejsť, no v sobotu som zistila, že som poznámky nechala v škole a tak som všetko nechala na pondelok. Na pondelok, kedy som toho mala toľko, že som sa k prezentáciám vôbec nedostala. Upokojilo ma pomyslenie na to, že keď som musela, za jeden deň som bola schopná naučiť sa na celú skúšku - čo bolo štandardne 12 (týždňov semestra) x  1 taká prednáška, ktorú som mala absolvovať. Len z trocha inej strany, než bežne. Teda, nie že by som bežne chodila na prednášky, no niekedy v prvom ročníku som na nejakej bola a matne som si to pamätala. 
V utorok, deň pred prednáškou som odchádzala zo školy, poznámky som si niesla v ruke, kedže sa mi do mini kabelky nevošli. V električke cestou domov som si dve stránky vytiahla a čítala si to a zvyšné papiere som položila vedľa seba na sedadlo. Vystúpila som na mojej zastávke a cestou domov som sa zastavila ešte v Alberte, ktorý mám vedľa domu a do ktorého ale po udalostiach posledných dní, kedy ma na rande zavolal manažér tejto predajne, nechodím. Že niečo potrebujem kúpiť som si ale spomenula takmer doma a do Billy - môjho nového obľúbeného obchodu to bolo ďaleko. Nebol čas nazvyš, potrebovala som si toho prejsť veľa a tak som aj pod hrozbou nechceného stretnutia navštívila Albert. Nakúpila som chvalabohu bez nejakých neočakávaných udalosti a išla som domov. Pred vchodom počas otvárania dverí som si ale uvedomila, že tie papiere nemám. Že si v ruke držím len tie dve stránky, ktoré som v električke čítala. Že tie momentálne najdôležitejšie papiere môjho života NEMÁM! Že som odchádzala zo školy a mala ich, dva plné obaly miliónov papierov a domov som doniesla len dve stránky! Hneď som sa vrátila do obchodu, pretože kde inde by som ich mohla nechať, než v košíku na predajni. Samozrejme mi napadla aj tá horšia električková verzia, keďže som si vôbec nevedela spomenúť, kedy som ich videla naposledy, no verila som tomu, že budú v Alberte. Prišla som za slečnou za pokladňou s otázkou, či náhodou nenašli v nejakom košíku plno papierov. Odpovedala, že o ničom nevie, no zavolá mi niekoho, kto to so mnou vyrieši. V tom momente mi došlo, koho asi pravdepodobne zavolať chce. Skôr než som blížiacej sa katastrofe stihla zabrániť, do rozhlasu na celú predajňu zahlásila: ,,Poprosím manažéra predajne, aby sa dostavil na prvú pokladňu." V tomto momente mi prebehol život pred očami. Po našom poslednom stretnutí v oddelení chladených výrobkov, kedy som si zamyslene vyberala tvaroh a on prišiel a bez varovania ma pozval na kávu a ja som bez premyslenia vydesene odpovedala, že porozmýšľam, pretože NEDOKÁŽEM povedať nie, som tento obchod odmietala navštevovať. A zrazu to bolo tu. Ten moment, ktorému som sa tak vytrvalo vyhýbala.  Rozmýšľala som, že utečiem, no na to teraz nebol priestor. Pán sa tváril šťastne, že ma vidí a na otázku, či sa náhodou v košíku nenašli moje poznámky zo Subatómovej fyziky odpovedal pobavene, že dobrý pokus a čo teda s tou kávou. Musela som znova vysvetliť, že to nie je vtip a jedná sa o vážnu vec. Odpovedal, že o ničom nevie, ale košíky môže skontrolovať. Vypýtal si moje číslo, že keď sa poznámky nájdu, zavolá mi. Počas diktovania číslic som si stále hovorila: ,,Len nie číslo, bože číslo nie!" No momentálne, keď mi išlo o život, nebol na nejaké emocionálne prejavy čas.
Prišla som domov a zavolala som na Dopravný podnik, že som si pravdepodobne niečo zabudla v električke, no nevedela som ani číslo, len zastávku, z ktorej išla a ani presný čas, len to, že som zo školy odchádzala niekedy v časovom intervale jednej hodiny. Dali mi ďalšie číslo a tam ďalšie a takto som sa rozprávala s niekoľkými ľuďmi, no o mojich papieroch nikto nič nevedel. Rozlúčila som sa s požičanými poznámkami, aj so životom. Tešilo ma len pomyslenie na to, že možno sa niekto cudzí cestujúci električkou, dozvie niečo nové o jadrovej fyzike. 
Čerešničkou na torte bol mail, ktorý mi prišiel polhodinu po týchto udalostiach od pána doktora, za ktorého som mala zaskakovať a komu stratené poznámky patrili. Že dúfa, že je všetko v poriadku, lebo je potrebné, aby zajtrajšia prednáška dopadla dobre. Na mail som odpísala, že je všetko v poriadku a súčasne som hľadala raketoplán, ktorý ma odvezie do bezpečnej vzdialenosti od planéty Zem.
V stave absolútneho zúfalstva som otvorila prednášky, no polovica slajdov bola celkom nič nehovoriaca. Snažila som sa rozpamätať, dokonca som vytiahla aj moje poznámky zo subjadrovej fyziky z výšky, no boli veci, ktoré sme my vôbec nemali a tu sa to vyskytovalo na niekoľkých stranách. 
S každou pribúdajúcou hodinou sa moje zúfalstvo stupňovalo. Raketoplán nikde a bolo jasné, že z tejto situácie nie je úniku. Zobrala som nejaké štátnicové otázky, s ktorými som si išla ľahnúť do vane. Na upokojenie. Zrazu mi zazvonil telefón a na displeji svietilo neznáme číslo. Možnosti boli tri: buď mi volajú z Alberta, že sa poznámky našli, alebo z Dopravného podniku, že sa poznámky našli, alebo volá niekto úplne iný. Alebo tu bola ešte možnosť štvrtá - že mi volá pán z Alberta, že sa síce nič nenašlo, ale keď už má to číslo, môžeme sa takto na káve dohodnúť rýchlejšie a nemusíme čakať, kedy sa náhodou stretneme v obchode. Nikdy som nemala väčšiu chuť sa utopiť, než v tomto okamihu. Ale predstava, že mi niekto na náhrobný kameň gravíruje veľkými zlatými písmenami text: ,,KRÁĽOVNÁ IDIOTOV" ma donútila ešte chvíľku vydržať. Uložila som si jeho číslo ,,nedvíhaj ani náhodou" a s absolútnym presvedčením, že do tej predajne už v živote nevkročím, som vyliezla z vane.
Do tretej rána som sedela nad prednáškami a odmietala ísť spať, pretože by som mala ešte väčšie výčitky svedomia, že len tak spím a nerobím nič preto, aby to zajtra dopadlo čo najlepšie.  Len keby bolo čo robiť. No telefón som do ruky ani nechytila, aby som náhodou nemala chuť kliknúť si niekde inde a venovať sa niečomu inému.
Ráno prebiehalo celkom podobne, no s výnimkou stavu zúfalosti, na takej úrovni, aký som ho veľmi dlho nezažila. Dve hodiny pred prednáškou som sa prichystala a vybrala sa do školy. Rozmýšľala som nad dvoma možnosťami ako situáciu vyriešiť - buď tam neísť a byť za tento počin zabitá, alebo tam ísť, urobiť trapas a byť zabitá tiež, no navyše ešte s hanbou ako svet. Z úvah o najvhodnejšom spôsobe (samo)vraždy ma vytrhol telefonát z Dopravného podniku. Našli sa PODIVNÉ ZÁPISKY a či to môže byť ono. No samozrejme, že to je ono. PODIVNÉ ZÁPISKY! Straty a nálezy Dopravného podniku neboli ďaleko od školy a tak som to vyzdvihla a do školy sa dostala približne polhodinu pred začiatkom, no šťastná ako blcha. Zavrela som sa do kancelárie a za zvyšných 15 minút som sa snažila si toho prečítať čo najviac. Kedysi to tak fungovalo, že v strese pred skúškou som sa toho dokázala vždy naučiť najviac, no toto bol akýsi špeciálny prípad a veci rokmi overené nefungovali.
Ako zvládnuť prednášku čo najlepšie som teoreticky samozrejme ovládala. Niekoľkokrát si to povedať sama doma nahlas, potom aspoň jeden krát pred niekým iným. Vedieť absolútne všetko, čo sa na slajdoch nachádza. Teoreticky mi ide všetko celkom úžasne, no pri aplikácii do praxe vždy nastane akýsi problém. Ja som si síce slajdy prešla, ale pri tých, ku ktorým som doma nič povedať nevedela, som si povedala, že v škole pod stresom niečo samozrejme poviem. Budem musieť! Ale čo som akože PREBOHA čakala? Že keď nebudem schopná nič povedať sama pred sebou, že to dokážem pred toľkými ľuďmi?
Na úvod som natrafila na technický problém a to ten, že do môjho notebooku sa projektor nedal zapojiť a preto bolo treba zohnať buď iný notebook alebo redukciu. Ďalší problém nastal, keď som to mala zapojiť a neskôr spustiť prezentáciu. Nemala som ukazovátko ani prepínatko. Keď som sa postavila k stene, kde som to premietala, nedovidela som na to. Pri stole som tiež stáť nemohla, pretože som nevidela na text na notebooku. Musela som si sadnúť. Ach preboha! To čo sa prečítať dalo som prečítala, čo sa nedalo som odignorovala. Zabudla som úplne všetko, čo som mala pripravené, že vysvetlím. Dokonca som mala pocit, že niektoré slajdy som videla prvý krát v živote práve vtedy, keď som na ne na prednáške preklikla. Pár krát som mala pocit, že ma moje druhé vnútorné JA asi psychicky zabije. A ak nie ono, tak minimálne pôvodný prednášajúci tohto predmetu. A fyzicky.
Neviem koľko presne času prešlo, kým som sa preklikala na koniec prezentácie, no na otázku, či normálne končia takto skoro mi bolo odpovedané smiechom a že úplne nie. Nastala však situácia, kedy bola prezentácia na konci, predo mnou síce milión papierov ale nemala som ani šajnu, na ktorom a kde presne je čo napísané a nemalo zmysel sa v tom hrabať a pokúšať sa niečo čítať. Pri jednej otázke študenta som sa však prehrabala a našla aspoň niečo podobné, na čo sa pýtal. Chvíľku sme si pokecali a ja som sľúbila, že nabudúce to bude lepšie. No keď si predstavím, že do ďalšej stredy je to už len 5 dní, chytajú ma závraty.
V záujme zachovania môjho psychického zdravia bude ale vhodné, keď ma už nikdy nikto nepošle prednášať. Viete, to aby prednáška dopadla dobre je závislé od toľkých faktorov a aj keď sú tak nepravdepodobné, že sa vlastne nikomu v živote stať nemôžu, nemôžeme zabúdať, že na svete existuje Kráľovná idiotov, ktorá dokáže aj nemožné. Hlavne nemožné. Toto sa nedá naučiť. Ako kráľovná idiotov sa proste musíte narodiť.



Na záver ešte tri novinky:

1. Máme novú doménu. Ako ste si mohli všimnúť, blog sa nachádza na novej doméne! Kvôli technickým komplikáciám a môjmu zjavnému IT talentu to tu dva dni nefungovalo a potom ďalšie dva síce fungovalo, ale blog bol nedohľadateľný pre tých, ktorí nevedeli o novej doméne. Dnes už ale všetko funguje a stará doména je na novú presmerovaná :)




2. Nový ročník Blogera roka!

Ak radi čítate tieto moje šialenosti a príbehy o absolútne nelogických chvíľkach v mojom blond vesmíre, budem nesmierne vďačná, ak mi v súťaži Bloger roka dáte svoj hlas. Niekto na to finále musí ísť tretí krát po 4.miesto, všakže. A kto by z toho bol šťastnejší než ja :)
Vopred Vám veľmi pekne ĎAKUJEM!

Hlasovať môžete na TOMTO ODKAZE.




3. Fotkyyyy
V poslednej dobe som začala viac fotiť a oveľa viac pridávať fotky a hlavne videá a live príhody do STORIES na INSTAGRAM. Takže ak nesleduješ, ŠUP ŠUP KLIKAJ SEM :)
Viac fotiek bude aj na blogu, ale kedže tu nechcem mať články, kde budú čisto len fotky, to čo nové nafotím budem pridávať k možno nie celkom súvisiacim príhodám a zážitkom. Tak ako dnes :)













Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša



↧
↧

Na deň psychiatrom. Rande s vymyslenou identitou

April 14, 2017, 3:34 am
$
0
0
V Starbuckse sa môžete volať každý deň inak. Dnes Ema, zajtra Šarlota, inokedy Daniela. Na okamih môžete byť niekým úplne iným a pri pití svojej kávy rozmýšľať nad životným poslaním v novej identite. 
Niekedy počas strednej školy som mala kamarátku, ktorú vychovávala jej babička. Bývali sme na rovnakom sídlisku a trávili sme spolu veľa času. Jej babička však našim kamarátstvom nadšená nebola a svojej vnučke stretávanie sa so mnou zakazovala. S Líviou sme ale vymysleli veľkolepý plán a vždy keď som po ňu prišla, predstavovala som sa babičke pod iným menom. Ako Lucia. Pamätám si, ako som sa vždy pri tom cítila vzrušene. Ešte som nemala ani občianský preukaz a už som v istých okamihoch pred svetom vystupovala ako niekto iný. 
A teraz, s občianskym preukazom a s pár rokmi skúseností som sa rozhodla pre ďalší menší sociálny experiment. Rande s vymyslenou identitou. Rande naslepo s niekým, komu sa predstavím ako niekto úplne iný. 
Nájsť vhodný subjekt nebola na prvý pohľad ťažká úloha. Znova som si nainštalovala zábavnú aplikáciu TINDER, o ktorej som tu už raz písala (klikni) a začala som lov na subjekt vhodný pre tento experiment. Ani nie príliš sexy, aby som pravdepodobnosť preskočenia iskry maximalizovala na minimum, ani príliš inteligentný, aby všetkému uveril, ani nie príliš hlúpy, aby som konverzáciu vo vymyslenej identite mohla čo najviac rozviť a ani nie príliš škaredý, aby som vôbec mala motiváciu na dohodnuté miesto stretnutia prísť. Taký ten priemer, ktorému by som srdiečko na Tindri normálne určite nedala.
V tej deň som si v Starbuckse vypýtala svoju kávu na iné meno. Na nacvičenie novej situácie. Cítila som sa, že sa na mňa všetci pozerajú, že mi nikto neverí a navyše to z mojich úst muselo znieť vrcholne neprirodzene. Na stupnici 1 - 10 suverénna 10 v neprirodzenosti. Táto situácia ma tak vyviedla z rovnováhy, že aj napriek tomu, že som si celý čas to meno v hlave opakovala, aby som sa ku svojej káve vôbec dostala, keď pani zahlásila: ,,Sójové kapučíno pre Šarlotu." chvíľku mi trvalo, kým som na výzvu zareagovala. Bolo mi viac než jasné, že zvládnuť tento experiment bude veľkou výzvou.
Otvorila som Tinder a začala sa honba za pokladom. Po niekoľkých hodinách som vyčerpala všetkých chlapov z okolia plus mínus 30 km vo veku od 28 do 30 rokov, ktorý mali zjavné vzhľadové nedokonalosti. Znížila som nároky, rozšírila vekový interval aj vzdialenosť na 200 km a hľadala ďalej. Po niekoľkých hodinách som mala niečo cez 40 zhôd, čo na začiatok úplne stačilo. S niekoľkými som si začala písať a odfiltrovala som tých, ktorí mali v hlave zjavne vyfotošopované. Ostali mi traja, dostatočne šedý priemer, ideálne subjekty na experiment. Aspoň som to z fotiek tak nejako usúdila. 
Tvrdším orieškom bolo vymyslieť moju novú identitu. Možnosti bolo niekoľko, no do finále sa však dostali len dve. Buď zahrám absolútne ideálnu ženu, alebo úplný opak. Niečo, čo by normálny človek neustál. Úplný extrém, ale nie až taký aby taká ženská skutočne nemohla existovať. Ruku hore všetci, ktorí si mysleli, že mi bude prirodzenejšie hrať niekoho úplne mimo reality. Rozhodla som sa pre ženskú, ktorá pracuje ako psychiatrička na súkromnej klinike, špecializuje sa na sexuálne a partnerské problémy a rozhodla sa, že si potrebuje nájsť chlapa, ktorý jej poskytne vhodný genetický materiál pre jej budúceho potomka.
Večer pred dňom D som si z troch finálových subjektov vybrala jedného a dvoch presunula na ďalší týždeň, kedy môžem vyskúšať ďalšiu identitu. Spokojne som išla spať a nemohla sa dočkať ďalšieho dňa, kedy sa to všetko malo odohrať. 
Na rande som prišla pomerne nervózna, so svojou novou identitou vžitá len tak na 50%, no zato dokonalo pripravená. Na internete som si prečítala úplne všetko, čo by som o práci psychiatričky 
 - sexuologičky vedieť mala - od univerzity, na ktorej som študovala, cez absolvované kurzy v rôznych krajinách sveta až po najčastejšie problémy, ktoré so svojimi pacientmi riešim. V kabelke som si niesla dosky s ružovým navoňaným papierom, po zodpovedaní ktorých by si labilnejšia povaha vypýtala nejaké lieky na upokojenie. Ani som nevedela, aký výsledok tohto experimentu som predpokladala, no kamaráti uzavreli stávky, po akej dlhej dobe sa subjekt postaví, ospravedlní s úmyslom navštíviť toaletu a z toho miesta zmizne, zruší mi srdiečko na Tindri, aplikáciu odinštaluje, zablokuje, zakáže a telefón rozdupe a vyhodí von oknom. Pre istotu.
Na dohodnuté miesto som prišla trocha skôr, aby som našla vhodné miesto, odkiaľ uvidím na každého, kto do kaviarne vojde. Cez sklo som pozorovala ľudí na ulici a rozmýšľala, koho z nich by som najradšej videla na stoličke oproti mne a podrobila ho plánovanému krížovému výsluchu. Verila som v šedý priemer, ktorého si na ulici ani nevšimnete. To čo ale prišlo malo od šedého priemeru veľmi ďaleko. Do kaviarne vošiel vysoký, namakaný a absolútne sexy chlap, ktorý sa rozhliadal okolo. Keď sme sa stretli pohľadom usmial sa a nasmeroval si to ku mne. Prvý krát som mala chuť plakať po tom, čo sa na mňa usmial supersexy chlap. Čo ale on PREBOHA robí na Tindri?! A prečo tam má také OBYČAJNÉ fotky, keď v skutočnosti vyzerá takto? Tak ako niekto na fotkách vyzerá ako postava z fashion billboard a v skutočnosti ako strašiak do kapusty, tak to môže byť celkom nečakane aj naopak. Druhá možnosť je ale tak neobvyklá, že ľudia úplne zabúdajú, že môže existovať tiež. 
Na okamih som uvažovala nad presunutím experimentu na nový subjekt, no bolo neskoro. Zúfalo neskoro. Ešte pred pár hodinami som tomuto pánovi písala, že byť psychiatričkou je práca, ktorá ma napĺňa, pretože je nepredstaviteľne oslobodzujúce, môcť sám sebe predpisovať lieky na duševné poruchy. Spoločnú budúcnosť som musela vyradiť. Pretože predstierať orgazmus, to ide každej žene celkom pravidelne dosť dobre, no predstierať celý vzťah, to by bol už oriešok aj pre mňa. Rozhodla som sa dohrať túto hru do konca a byť PROFESIONÁLNA!
Sadol si na stoličku predo mnou a ani nemusel začať hovoriť a ja som o nevhodnom výbere subjektu bola viac než presvedčená. Každým úsmevom akoby mi vesmír hovoril, že za tento neuvážený počin ma potrestajú všetci bohovia.  
Rozhovor prebiehal na moje pomery celkom neštandardne, pýtal sa len on. A v prevažnej miere na moje povolanie. Vymyslela som si profesiu, ktorá zjavne zaujala. Občas ma nejaká otázka zaskočila, no na všetko som odpovedala seriózne, vážne, profesionálne a bez zbytočných emócií. Hotová kráľovná improvizácie. Ktovie, ako by ale situácia dopadla, keby som natrafila na niekoho, kto sa do toho rozumie a vedel by, že trepem úplne, ale úplne z cesty. 
Otázka, čo radím ľuďom, ktorí sú závislí na sexe ma trocha zaskočila, pretože kto by s takým problémom chodil k doktorovi a moja odpoveď: ,,Nech si to užívajú, kým môžu" asi veľmi profesionálna nebola, no bola som rada, že som sa v tom momente nezačala smiať. To by mohlo celý experiment pochovať. 
Po takmer TRIŠTVRTE hodine sme sa dostali k otázkam, ktoré som si pre neho pripravila. Vytiahla som z kabelky dosky s ružovým papierom a nech sa doteraz tváril najviac v pohode, tento počin ho očividne vyviedol trocha z rovnováhy. Opýtal sa, čo to akože je a dodal, že ho u mňa už nič neprekvapí. No to nemal ani poňatia, ako strašne sa mýli. Môj dotazník obsahoval otázky, ktoré mali preveriť subjekt po fyzickej aj psychickej stránke a určiť, či je vhodným poskytovateľom genetického materiálu pre môjho budúceho potomka. 
Jeho ďalšia otázka ale zaskočila mňa. Opýtal sa ma, prečo si jeho odpovede na moje otázky NEZAPISUJEM. Tak ja prídem na rande s DOTAZNÍKOM. S takým dotazníkom a on ani nerieši to, PREČO, ale to, prečo si to NEZAPISUJEM. Vtedy som znova začala pochybovať o vhodnosti subjektu, no tentokrát nie kvôli absolútne odzbrojujúcemu vzhľadu. Vysvetlila som mu, že odpovede si zapisovať nemusím, pretože akonáhle by na niektorú otázku odpovedal neuspokojivo, je koniec. Nie len koniec rande ale koniec akéhokoľvek kontaktu, pretože ako 29 ročná žena, ktorej tikajú biologické hodiny nemôžem strácať čas s neperspektívnym človekom, v rodine ktorého sa vyskytuje závažná choroba, ktorá by mohla ohroziť môjho budúceho potomka. Však to by som si mohla nájsť úplne hocijakého chlapa, s ktorým by som mohla mať dieťa a nemusela strácať čas hľadaním, overovaním, vyberaním, testovaním a dotazníkovaním takého, ktorý nemá žiadnu poruchu, ktorá by sa mohla dediť.
Tu niekedy nastal zlom a subjekt začal chápať, o čo mi ide. Opýtal sa, či hľadám otca, pre moje budúce dieťa. Znova som mu vysvetlila, že nehľadám otca, hľadám len genetický materiál. Potrebujem chlapa, aby som mala dieťa, no potom ho už nepotrebujem. Vhodného kandidáta na vyplnenie okienka na rodnom liste dieťaťa ,,otec neuvedený". A až potom príde čas na hľadanie chlapa pre život. S NOVÝM dotazníkom, ktorý bude zameraný na to, aby mi našiel vhodného životného partnera. Pretože ten nemusí byť vhodný na to, aby mohol mať so mnou dieťa a nezaujíma ma, či má jeho mama vlastný chrup a koľko rokov sa dožil jeho pradedo. Tak ako ten, ktorý bude vhodný na dieťa, nemusí byť vhodným životným partnerom a nezaujíma ma, ako často si mení ponožky a či si dokáže do telefónu nastaviť pripomienku, že jeho drahá má narodeniny. Opýtala som sa ho, či si vie predstaviť ten dotazník, ktorý by mal pokrývať obidve spomenuté role v jednej osobe. Na moje obrovské prekvapenie na to prikývol. Že nájsť to v jednej osobe asi je ťažké. Nastal okamih kedy som si fakt myslela, že ma odhalil a začal hrať moju hru. Sama seba som sa pýtala, čo to je preboha za chlapa a kde nastala chyba??! No do reality ma naspäť vrátil ego rečami o tom, že taký chlap existuje, len ho musím nájsť a urobiť občas nejaký ústupok a kompromis. Vysvetlila som mu, že v mojom slovníku neexistuje nič také ako ústupok a kompromis a ich význam neovládam a odmietam ovládať. Znova prikývol. 
Otázky v dotazníku odsýpali strašne pomaly a veľmi dávno som nemala taký problém zadŕžať smiech než v tejto situácii. Najhorší okamih prišiel vtedy, keď som sa opýtala na to, či majú jeho rodičia vlastný chrup. V tej chvíli nastalo nejaké záhadné ticho a skupinka chlapcov, sediacich vedľa nás sa pozrela naším smerom. Keď sa naše pohľady stretli začali sa pomerne hlasno smiať. Všetci traja. Subjekt nevedel čo má povedať a ja som si stále v hlave hovorila: ,,Nikoleta buď silná, nesmieš, NESMEŠ!". Ustála som to, pretože keby som sa začala smiať, všetko by bolo v háji a celý experiment by som zničila. Ale ten level sebaovládania to bolo niečo, čo som veľmi dávno nezažila.
Ešte som sa ani nedostala k tým podstatným otázkam, keď subjekt oslovil čašníka s tým, že by na mňa potreboval fľašu vína. HURÁ! No po pravde som to čakala už pred hodinou.
Najdlhšie trvala odpoveď na otázku: ,,Prospech v škole." pri ktorej mi porozprával celý príbeh jeho základnej a strednej školy a tiež to, ako neznášal fyziku, pretože fyzika je najväčšie zlo na svete a je úplne, ale úplne zbytočná a nepochopiteľná. Už som sa nadýchla a chcela mu veľmi rýchlo vysvetliť tú podstatnú a nenahraditeľnú úlohu fyziky v tomto svete, no s hlbokým výdychom som sa rýchlo vrátila do role psychiatričky, ktorá o nenahraditeľnosti a dôležitosti fyziky nevie vôbec nič.
Chvíľu som len tak potichu sedela a rozmýšľala, ako mu naznačiť, že bez fyziky by nám nesvietila ani lampa nad hlavou, keď sa zrazu postavil, že ide na toaletu. Najlepšie načasovanie. Nikto nebude hovoriť na fyziku, že je zbytočná. A bolo to tu, tá chvíľka, ktorú som čakala už od desiatej minúty tohto stretnutia. Pozrela som sa na hodinky a zaznamenala čas odchodu. Zbalila som si dotazník a všetky krámy, ktoré som mala okolo seba porozkladané a chystala sa na odchod, keď sa zrazu vedľa mňa zjavil a celkom sa čudoval, kam odchádzam. Vtedy som si všimla, že na jeho stoličke sú jeho veci a on bol naozaj len na záchode. Na jednej strane som sa potešila, mohli sme pokračovať v otázkach, no na druhej bolo jasné, že tento chlap sa len tak nevzdá.
Ďalšia otázka, pri ktorej sme sa zastavili na dlhšiu chvíľku bola úplne posledná a to priemerný vek, akého sa dožili členovia jeho rodiny. Hlboko sa zamyslel a začal prepočítavať. Chvíľku sme v tichosti na seba pozerali, keď zahlásil číslo 73. No dobre, asi môže byť. Radšej som ale nechcela vedieť, ako sa k tomuto číslu dopočítal.
Po dvoch hodinách, ktoré ale prešli strašne rýchlo som mu oznámila, že budem musieť ísť, no URČITE SI EŠTE NAPÍŠEME. Určite!
Rozlúčili sme sa a ja som vedela, že toto naposledy nebolo. Nie s ním, s ním to prevdepodobne naposledy bolo, no na Tindri je toľko vhodných subjektov. V roli psychiatričky som sa cítila zo začiatku zvláštne, no neskôr úplne úžasne a je ešte toľko iných identít, ktoré by som si chcela vyskúšať. Ja som to vždy hovorila, že by som bola úžasná herečka! Nuž, čo sa v mladosti naučíš... 

Celý nasledujúci deň som rozmýšľala nad tým, či je nejaká reálna šanca, aby sa ešte ozval. Či tomu všetkému naozaj uveril a či sa náhodou zhodou náhod nedostal na môj instagram, kde som v instastories včera večer prerozprávala celý príbeh, ktorý mal ohromný úspech! Niekoľkokrát som si klikla na Tindri na jeho účet a kontrolovala, či mi nezrušil srdiečko. Vlastne som dúfala, že nezrušil a že sa ozve. Z úvah o tom, ako ukončiť tento experiment a aký výsledok som vlastne dostala, ma vytrhla správa na Tindri. OD NEHO. Na okamih sa mi zastavilo srdce, kým mi Tinder načítalo a zobrazilo tú jednu krátku vetičku.

,,Musim na tebe stale myslet." 

Kukala som na to 15 minút a jediné na čo som sa zmohla bolo napísať mojim babám, že sa fakt ozval. Správu som si niekoľkokrát prečítala a v hlave mi stále znela len jediná myšlienka. Tohto chlapa si musím vziať. Keď zvládol psychiatričku, ten zvládne aj moju reálnu povahu a zjavne mu psychická bolesť vôbec neprekáža.




Dnes ráno som sa zobudila s pocitom, že to čo sa udialo včera sa musí diať častejšie! Strašne ma to bavilo a už teraz plánujem ďalšiu šialenosť. Podobnú ako túto :)

A aby som nezabudla, stále prebieha nový ročník Blogera roka!
Ak radi čítate tieto moje šialenosti a príbehy o absolútne nelogických chvíľkach v mojom blond vesmíre, budem nesmierne vďačná, ak mi v súťaži Bloger roka dáte svoj hlas. Niekto na to finále musí ísť tretí krát po 4.miesto, všakže. A kto by z toho bol šťastnejší než ja :)
Vopred Vám veľmi pekne ĎAKUJEM!








Majte sa krásne
Vaša




↧

Pravá je tá, ktorou píšete

April 25, 2017, 3:57 am
$
0
0
Počas môjho roka vo Francúzsku sa toho udialo toľko, že len o tom by sa dala napísať celá kniha (a niektoré okamihy odtiaľ v tej mojej knihe samozrejme budú). Pri jednom rozhovore pred pár dňami o tom, aké sú ženy nemožné vo veciach orientácie v čase a priestore, som si spomenula na jednu udalosť, pri ktorej nezlyhala len moja schopnosť orientácie na plnej čiare, ale aj logické a akékoľvek iné uvažovanie. A to celkom závažne. 
Pravdou je, že väčšina žien skutočne nemá orientačný zmysel. Dokážeme sa stratiť aj v nákupnom centre. Ja minimálne určite. Robí nám problém rozoznávať ľavú a pravú, pamätať si cesty a miesta, kde sme už boli a hlavne ako sme sa tam dostali a navigovať niekoho z bodu A do bodu B to je misia vopred odsúdená na neúspech. 
A teraz si predstavte, že ste nie len žena - tragéd orientátor, ale aj žena - ľaváčka. Ľaváčka, ktorej celý život hovoria, že pravá je predsa tá, ktorou píše. No lenže pravá je presne tá opačná. A táto konštelácia nie práve pre život najlepších predpokladov sa u mňa samozrejme stretla. Pri orientovaní v priestore sa často krát riadim nejakou asi intuíciou, alebo niečím podobným. Odbočím tam kde sa mi to páči viac a najviac častá hláška mojej navigácie je: ,,Idete opačným smerom, pri najbližšej možnej príležitosti sa otočte o 180 stupňov. A aj napriek tomu, že som sa dokázala stratiť na každom kontinente, v každom meste, na každom letisku, na ktorom som kedy bola, rozhodla som sa ísť študovať do Francúzska. Nejako tak som dúfala, že sa tam dokážem dostať. A aj dostala, celkom úspešne. Prvý krát. Aj druhý. A aj tretí. A potom som išla naposledy. Vo Francúzsku som mala ale nekonečne veľa vecí a cestovať lietadlom neprichádzalo do úvahy. Tak som si kúpila lístok na autobus. Každá letecká spoločnosť by odmietla prepraviť milión mojich ružových kufrov naspäť domov na Slovensko a ja som odmietala nechať tam čo i len jednu vec. Všetko som potrebovala! Každý spomienkový papierik, všetky poznámky zo školy, niekoľko kníh, ktoré som si kúpila a aj zosušený gaštan, pretože som ho dostala. 
Keby akákoľvek normálna mama na tomto svete mala za dcéru mňa a ja by som jej oznámila, že plánujem cestovať do inej krajiny inak než priamo, bez akéhokoľvek prestupu, zbláznila by sa od strachu. Lietadlo je istota - nastúpiš a vystúpiš v cieľovej destinácii. Nemôžeš vystúpiť inde. V autobuse môžeš. No mamina je už rokmi a skúsenosťami so mnou tak obrnená, že niekedy mám pocit, že ju by už nerozhádzalo ani to, keby som jej poslala správu z vesmírnej lode, že som kdesi mimo planétu a neviem, ako sa dostať naspäť.
Po podrobnom prehľadaní všetkých spojov medzi Slovenskom a Francúzskom sme našli jeden. ktorý mal ísť Bratislava - Clermont- Ferrand priamo. Žiadne prestupy, žiadne komplikácie, žiadne neočakávané neriešiteľné situácie. Ako stvorené pre mňa. Nasadnem v Bratislave, posedím si niečo okolo 26 hodín a vystúpim v Clermonte. Predstava, že mám sedieť na jednom mieste 26 hodín ma síce desila, no nie tak veľmi ako to, že by som mala vo Francúzsku nechať čo i len jeden pár topánok, ktorý som si tam za ten rok zaobstarala. 
Na autobusovú stanicu ma doviezla mamina, ktorá sa pre istotu ešte uistila u šoféra, či skutočne cestujeme priamo. Neviem, kto bol v tomto momente vydesený viac - či šofér, ktorý nechápal, prečo si mamina vôbec myslí, že cestujeme priamo, keď nás čakajú dva prestupy, alebo mamina, ktorej táto informácia takmer spôsobila spontánnu hluchotu. 
V tomto momente ale nebol čas na zmeny plánov. Mala som kúpený spiatočný lístok a bola som pripravená na to, že z Francúzska si odnesiem úplne všetko, čo tam na mňa čaká. Ktovie, či by som nastúpila, keby som vedela, aká dráma ma dnes zase čaká.  
Cesta to bola šialená a ešte sme ani nevyšli z Bratislavy a už sme stáli takmer hodinu v kolóne. Rozhodla som sa čas tráviť čítaním, z čoho mi samozrejme bolo zle a za slovenskými hranicami som mala pocit, že budem zvracať. Na úvod 26 hodín dobré. Nepamätám si presne, čo som tých milión hodín v autobuse robila, no niekedy okolo polnoci som zaspala a dúfala, že prestup ktorý ma čaká ráno nejako zvládnem.  
Prestup v Štrasburgu prebiehal nečakane úplne bez problémov. O piatej ráno nás zobudili, zastavili, vystúpili sme a na zastávke sme prestúpili do ďalšieho autobusu do Lyonu. Sama som bola prekvapená, aké to bolo jednoduché a ďakovala som prepravnej spoločnosti, že mi nedali ani najmenšiu príležitosť na to, aby som to nejako posrala a dostala sa úplne inde, ako som potrebovala. No radovala som sa predčasne. Nie nadarmo sa hovorí - nehovor hop, kým nepreskočíš. Nuž, to je to kúzlo frazeologizmov, ktoré vždy fungujú, no na ich význam si vždy spomenieme až neskoro. Koľko vecí by sa vyriešilo len tým, keby sme nežili v tomto idiotskom posune v porozumení k vlastnému životu.
V Lyone nás autobus plný Poliakov vyložil a inštrukcie boli na prvý pohľad jednoduché. Dostali sme lístok, ktorý sme mali odovzdať vnútri autobusovej stanice, kde nás mali na spoj zacheckinovať. V ďalšom kroku nájsť správne nástupište a počkať na správny autobus. Niečo čo robím pravidelne a pravidelne aj pomerne úspešne. 
Pri okienku mi pani zobrala lístok a vymenila ho za papierik s číslom 400. Nástupište bolo hneď vedľa a keďže na ňom stáli všetci Poliaci, s ktorými som do Lyonu pricestovala, vyhodnotila som to ako správne miesto. (Teraz, keď sa nad tým zamyslím, bol to dosť chybný predpoklad, však oni mohli ďalej pokračovať úplne inde, než ja. Vtedy mi to ale prišlo absolútne logické). Po pár minútach prišiel autobus, do ktorého nastúpili všetci moji pôvodní spolucestujúci. V tom momente mi už vôbec neprišlo divné, že by mohli cestovať aj niekam úplne inam a ja som nenastúpila. Na autobuse nebolo napísané, že ide do Clermontu a nechcela som predsa cestovať niekam inam, všakže. Veď som na druhý deň ráno mala školu. Ostala som teda sedieť na nástupišti a ďalej si čítala knihu. Po nejakej dobe, ktorá sa mi zdala príliš dlhá, som začala rozmýšľať a pozerať sa okolo seba. V jednej ruke kniha, v druhej papierik s číslom 400. Okolo mňa plno zaparkovaných autobusov a na nástupišti plno ľudí s papierikmi s číslom 600. Na tejto situácii niečo nehralo.
Vtedy som si všimla jeden podstatný detail. Každý autobus mal za čelným sklom tabuľku s číslom. 120, 300, 800. Žiadne názvy miest. Akosi mi to začalo dochádzať. Neuróny ožili, posunuli si túto informáciu a časť mozgu, ktorá doteraz vypovedala činnosť sa prebrala k životu. Na zastávke sedeli ešte dvaja páni, ktorí pricestovali so mnou a zjavne tiež nepochopili hru s číslami. Vrátila som sa k okienku, informovať sa, či je možné môj lístok prečekovať a ísť neskorším spojom. Nie len že to možné nebolo, no dnes už žiaden autobus do Clermontu necestoval. 
Vzhľadom na to, že v mojom živote sa podobné extrémne situácie vyskytujú tak pravidelne, ako bežný človek nakupuje v supermarkete, ja som už ani nepotrebovala robiť paniku. Načo. Po tom ako ma pár týždňov dozadu zamkli na celú noc na najväčšej autobusovej stanici v Paríži Gare du Nord, ma nejaké prenocovanie v Lyone nemohlo vôbec vyviesť z miery.  
Vrátila som sa na nástupište a opýtala som sa Poliakov, kam cestujú. Po ultrarýchlom vzhliadnutí mapy som usúdila, že ich mesto je mojim smerom a že by som mohla cestovať s nimi. Prišiel autobus s číslom 600 za čelným sklom. Ľudia si začali odkladať kufre do útrob autobusu a ja som prišla za šoférom, ktorý kufre zrovnával, či cestujú cez Clermont. Odpovedal jasné a stručné nie, ktoré by som pochopila v úplne každom jazyku. No dodal niečo, čo mi ani po trištvrte roku štúdia vo francúžštine jasné nebolo. Z úvah o tom, ako presne by som túto noc v Lyone chcela tráviť a či tam niekoho nepoznám ma vytrhlo to, ako presne ten istý šofér, čo mi oznámil že do Clermontu určite necestujú, vzal moje ružové kufre a naložil ich do autobusu. Situáciu som vyhodnotila tak, že teda asi cestujem. Druhému šoférovi pri dverách som odovzdala moje číslo 400, ktoré si odložil na kôpku so 600vkami a celkom zjavne jeho porovnávací algoritmus pochybil. Fakt neviem, čo som si v tom momente myslela, no ako si tak matne pamätám, dúfala som, že ak by v Clermonte aj náhodou pôvodne stáť nemali, zastanú mi. V živote by mi nenapadlo, že vôbec existuje nejaká reálna šanca, že by do autobusu pustili niekoho, kto má úplne iný lístok a cestuje niekde úplne ale úplne inde. A Poliaci nastúpili tiež a tí predsa inú mojim smerom.  No ibažeby nie. 
Našla som si miestečko v autobuse a začala znova rozmýšľať. Napísala som smsku priateľovi, ktorý v tom momente takmer skolaboval. Nebol to typ, ktorý by zvládal vyhrotené situácie. A to ani tie moje. Na sedačke vedľa mňa boli prospekty autobusovej spoločnosti. Madeira, Coimbra, Serra de Estrela, surfovanie, portské víno, PORTO, LISABON! KRISTE PANE, PORTUGALSKO!
Otvorila som google mapy a pozerala som na modrú guľôčku, ktorý ukazovala moju aktuálnu polohu. Pomaly ale iste sa pohybovala smerom na juh, úplne opačným smerom, ako ležalo moje mestečko. A nech mi to už s navigáciou, kompasmi a buzolami veľmi nejde, sever od juhu dokážem rozoznať. Väčšinou. 
Najviac nad vecou ale bola mamina, ktorej keď som napísala smsku, že som omylom nastúpila na autobus, ktorý ma pomaly ale iste unáša do Portugalska, odpovedala, že to je dobre, že v Portugalsku som ešte nebola. A že musí ísť spať, lebo ráno vstáva. Vďaka Ti mami, za Tvoju absenciu materinského citu. Keby si nejaký mala, už sa liečiš na psychiatrii. 
Upokojila som sa tým, že sa stáva, že autobus obíde dedinu a vlastne si urobí cestu navyše a nakoniec sa vráti naspäť. Samozrejme že existujú také prípady, ale je ich žalostne málo. A štatistika zase hrala proti mne. Keď už to ale na obchádzanie nejakých dedín naozaj nevyzeralo a nepredpokladala som, že by sme išli omrknúť Nice a Montpellier a vrátili sa naspäť hore, rozhodla som sa, že na najbližšej zastávke vystúpim. Výborne Nikoleta. Poprosím potlesk. Ja si doteraz za tento počin tlieskam.  
Na najbližšej zastávke som vystúpila, bez toho aby som vedela, kde presne vôbec som, čo to je za mesto a ako sa odtiaľ dokážem dostať do Clermontu. Nemala som internet, pomaly sa stmievalo a táto dedina mala autobusovú stanicu podobnú ako v Rimavských Zalužanoch. Dve zastávky, jedna plechová búdka a okolo prešlo jedno auto za pol hodinu. Najväčší problém však nastal keď som zistila, že do Clermontu sa z tohto miesta viem dostať až o dva dni. Toto už začínalo byť zaujímavé. 
Sadla som si na kufor a rozmýšľala, čo idem robiť. Začal sa mi vybíjať telefón a na tomto mieste to vôbec nevyzeralo tak, že by tu vôbec mohli mať nejaký hotel. Prišiel nápad, svitla nádej, idem stopovať. Vytiahla som poznámky z jadrovej fyziky na skúšku a na druhú stranu som ružovou fixkou napísala veľkými písmenami Clermont - Ferrand. Postavila som sa na cestu a čakala na to, kedy okolo pôjde nejaké auto. Na tabuľku som svietila telefónom, keďže medzičasom sa celkom solídne zotmelo. Netrvalo to dlho a jedno auto mi zastalo. Niekoľkokrát som im povedala názov mesta, kam chcem ísť a vyzerali, že ma tam skutočne dokážu dostať. Naložili sme kufre a šťastne sme sa viezli domov. Rada by som povedala, že tu niekde to skončilo a šťastne som sa dostala do Clermontu. No veľká dráma bola len predo mnou.
Po polhodine cesty sme zastali na pumpe, pretože posádka auta sa chcela ísť najesť. Ja som medzitým chcela vybaviť telefonát a všetkých doma ubezpečiť, že som v absolútnom poriadku (najlepšie na intráku v posteli - neviem či by niekoho z rodiny informácia o tom, že cestujem v noci v aute s cudzími ľuďmi v cudzom štáte upokojila). Po niekoľkých minútach telefonátu som sa vrátila k autu, resp. k miestu, kde pôvodne auto bolo. No teraz už nie. Až v tomto momente ma fakt chytila panika. Všetky moje veci. Dva ružové kufre. Kabelka. Peňaženka. Doklady. Veci do školy. Ostala som stáť na pumpe kdesi v strede Francúzska, bez veci, len s mobilom s 3% batérie. Nepamätala som si ani aké auto to bolo, len približnú farbu a ľudí v ňom by som tiež nedokázala opísať (v tejto celkom bežnej ľudskej schopnosti tiež celkom tápam). Chvíľku som tam len tak stála a rozmýšľala. Najprv sa mi chcelo plakať, neskôr mi to všetko prišlo celkom vtipné. Rozmýšľala som nad tým, ktorá z mojich podobných tragikomických historiek sa dostala až do takejto vyhrotenej situácie. Usúdila som, že vôbec žiadna. Sadla som si na obrubník a v úplnej zúfalosti sedela asi polhodinu, ktorá mi ale pripadala ako celá večnosť. Niekoľkokrát som si spomenula na situáciu v Lyone, kedy som mala pocit, že to horšie byť nemôže. Ale čoby nie, vždy to môže byť horšie, Nikoleta! A to sa už konečne nauč, že vetu ,,horšie to byť nemôže" nevyslovujeme! 
Neviem, ako dlho som tam sedela a ako vôbec som tú situáciu chcela riešiť, keď som zrazu počula: ,,Nikooool, tu sme, museli sme preparkovať. Ideme?" V tomto momente, v tomto štáte a možno pokojne aj na celom svete nebol šťastnejší človek. Keby mal ten kameň, ktorý mi v tom okamihu padol zo srdca fyzickú hmotnosť, vychýlil by o tri centimetre planétu z obežnej dráhy.  
Šťastný koniec prichádza až tu. Do Clermontu som sa nakoniec úspešne dostala. Až niekedy nad ránom a o veľa hodín neskôr, než som pôvodne plánovala, no dostala. A síce som sa ráno do školy nezobudila ani náhodou, aspoň som do nej o niekoľko hodín neskôr trafila. A to je často krát oveľa dôležitejšie. Nie prísť načas, ale vôbec prísť na správne miesto.



A aby som nezabudlaaa :)

Hlasovanie v Blogerovi roka sa pomaly blíži ku koncu a ja sľubujem, že ak ma posuniete do finále, zase urobím hanbu, bude veľká sranda, napíše o tom nejaký bulvár a navyše na Galavečer môžete ísť tiež a vidieť to z prvej rady !! Ale čo by ste tam robili, keby som tam nebola, všakže. 
A možno ma Milan konečne skutočne požiada o ruku. Nech ten bulvár má o čom písať.

Z každého mailu sa dá hladovať len 1x a hlas treba na maily (zrejme v spame) potvrdiť. 15 sekúnd Tvojho času, milión hodín šťastia môjho. Jednoduché. Zdieľajte a šírte šťastie! :) Budem Vám všetkým veľmi veľmi vďačná! Verím, že tento rok to dokážeme a ak prídete, dovolím Vám odfotiť sa s mojou trofejou 😄😄😄 











Majte sa krásne a nezabúdajte, pravá je tá, ktorou píšete! :)


Vaša




↧

Xena, teší ma!

May 19, 2017, 1:30 am
$
0
0
To, že treba hranice posúvať je vec, ktorou sa riadim celý život. No po poslednom sociálnom experimente mi táto veta znela v hlave oveľa hlasnejšie ako inokedy. A preto som sa niekoľko hodín po rande s vymyslenou identitou rozhodla pre ďalší experiment. Ešte viac šialený a o level vyššie než naposledy. 
V šatni po tréningoch vždy s babami vedieme veľmi zaujímavé debaty a niekoľkokrát sa stalo, že práve v tom stave po cvičení, v tom priestore medzi polonahými ženami, sa v mojej hlave zrodili najlepšie nápady. Baby vedia o všetkých mojich experimentoch a všetko to tam do detailov riešime. Neviem kto a ani prečo začal hovoriť o speed datingu, no v prvom okamihu mi napadlo, že na toto fakt nemám. Príliš veľa chlapov. Doma mi to však v hlave vŕtalo natoľko, že som začala googliť speed datingy v Prahe a rozmýšľať nad tým, či niečo ako slovné spojenie ,,príliš veľa chlapov" vôbec existuje.
Netrvalo dlho a bolo rozhodnuté. Speed dating je ideálna príležitosť na sociálny experiment a absolvovať ho ako niekto iný bude ešte väčšia zábava ako naposledy. A nie len, že si vymyslím identitu ja, vymyslí si ju aj Peťa a budeme dva úplne opačné extrémy jedného problému. A nakoniec porovnáme, kto mal pri chlapoch väčší úspech.
Pár dní som rozmýšľala nad tým, aké identity by boli najlepšie a čo by bolo čo najviac rozporuplné. Dostala som mnoho nápadov, kým byť, no nakoniec som sa rozhodla pre niečo, čo mi napadlo ako úplne prvé. Dve ženy, ktoré si nedokážu nájsť partnerov práve kvôli svojmu extrémnemu spôsobu života.
Sexi umelkyňa - pornoherečka, s raketovo navyšujúcim sa počtom sexuálnych partnerov a na druhej strane čerstvá absolventka teológie, pracujúca v kostole, ktorá hľadá niekoho, kto bude ochotný rešpektovať jej vieru, názory na život a s prvým sexuálnym stykom počkať až do svadby.  
Rozdeliť si role ťažké nebolo. Pre mňa, ako pre niekoho, kto absolútne neverí v Boha a Bibliu držal v ruke len raz a aj to úplnou náhodou, počas párty na jednom hoteli v Ohiu, bola druhá rola obrovskou výzvou. V kostole som bola naposledy niekedy ešte počas strednej školy na omši na Vianoce a ľuďom, ktorí v kostole pracovali sa moja prítomnosť vôbec nepáčila. Že sa tam chodí modliť a ja nesmiem rozprávať. Skutočne nič pre mňa.
Situácia však vzhľadom na okolnosti vyžadovala precíznejšiu prípravu, než prednáška z jadrovej fyziky. O veciach ohľadom viery a náboženstva viem tak žalostne málo, že bez dokonalej prípravy by každý musel vedieť, že som úplne mimo.
Musím ale povedať, že som zo speed datingu s vymyslenou identitou mala o trocha väčšiu obavu, než z už absolvovaného rande z Tindru ako psychiatrička. Predsa len predtým stačilo presvedčiť jedného človeka, no teraz deviatich! Aj keď som na každého mala len pár minút a s chlapom predtým som sedela celé dve hodiny, bála som sa akosi viac. Navyše to bolo celé také nejaké viac zodpovedné. Prísť na akciu, ktorú niekto organizuje, držať sa pokynov a ani na chvíľku nezaváhať, pretože každé zaváhanie by mohlo znamenať zlyhanie.  
Speed dating funguje tak, že sa stretne rovnaký počet žien a mužov, ktorí sa navzájom zoznámia tak, že každá žena má svoje miesto, na ktorom sa po každých 4 minútach vystriedajú všetci chlapi. Na rozhovor. 4 minútový rozhovor. Veľmi málo času, keď každému potrebujete povedať čo najviac z naplánovaných vecí a ukázať čo najviac charakterových čŕt a vlastností novej identity. 
Deň pred akciou som mala ale strašne chaotický a pred speed datingom som mala ešte jedno rande a rýchle foteníčko na blog môjho super nudného outfitu s ružovou mašľou vo vlasoch. Potrebovala som vyzerať čo najviac nudne a čo najroztomilejšie. Nič som nestíhala a nie len že som na miesto dorazila s celkom nepekným meškaním (,,Príďte 20 minút pred začiatkom" Vujisicová dorazila takmer 20 minút po začiatku), na svoju rolu som sa vôbec nestihla pripraviť.
Vošla som do budovy, kde sa akcia konala a z reštaurácie som započula organizátorku, ako hovorila informácie k priebehu akcie a pokyny. Ak je niečo, čo na svete fakt neznášam, je to meškanie. Neznášam, keď niekde meškám a absolútne najhoršia situácia je taká, keď niekde prídem prvý krát a musím vojsť do miestnosti, kde sa už niečo deje. A existuje ešte niečo horšie, ako prísť neskoro na speed dating? A ako bonus som si to načasovala tak dokonalo, že som vošla práve vtedy, keď o mne pani organizátorka práve hovorila. Vošla som do vnútra, pozdravila som sa, pani ma privítala a pozreli sa a mňa úplne, ale úplne všetci. Stredobodom pozornosti som rada, no toto nebol presne ten druh pozornosti, ktorú preferujem. Xena, antická bojovníčka (alebo trpaslíčia planétka z Kuiplerovho pásu?) a jej štýlové entrée. Ako inak.
Pôvodne som bola usadená ku stolíku číslo 11, ale vzhľadom na to, že pri 10 sedela Peťa a nie len že by bolo pomerne nápadné, keby subjekty od pornoherečky prešli rovno ku teologičke, navyše som nemohla riskovať to, že by som počula čo Peťa hovorí, prípadne aby ona počula, čo hovorím ja. A viete ako to chodí, keď sa potrebujete strašne smiať a aj by ste to vydržali, ale akonáhle sa pozriete na niekoho v rovnakej situácii, už to vydržať nedokážete. Akýkoľvek záchvat smiechu by mohol mať deštrukčné dôsledky.
Sadla som si teda ku stolíku číslo 12 a keďže som zmeškala pokyny aj objednávanie nápoja, ani som sa nestihla spamätať a spustiť nahrávanie zvuku (aby som na nič pri písaní nezabudla) a už oproti mne sedel prvý chlap. Morpheus. Vôbec som nevedela, ako by to malo prebiehať a tak som sa toho iniciatívne chytila (ako inak) a začala sa pýtať.
Hneď na úvod nebolo najľahšie dostať sa tam, kam som chcela, pretože konverzácia so subjektom číslom 1 stála čisto na mne. Nie že by to bol problém, no predsa len sa jednalo o trocha špecifickú situáciu a bola som trochu nervózna. On ale omnoho viac.
Na otázky síce odpovedal, no jedným slovom a naspäť sa nepýtal. Dostala som z neho jedine to, že hľadá vážny vzťah a jeden taký si už na podobnej akcii našiel. Rozmýšľam, čo za ženu to muselo byť a ako ich prvé stretnutie prebiehalo vtedy. Buď bola ešte viac iniciatívna ako ja (existuje taká?) a totálne trpezlivá, alebo vlastne úplne hocijaká, ktorej nevadilo, že si nič počas 4 minút a zrejme potom aj počas celého vzťahu nepovedali. Hneď na úvod veľmi dlhé 4 minúty.
Počas výmeny subjektov som zapla nahrávanie zvuku a snažila sa trocha zbaviť mierneho napätia, ktoré som stále pociťovala. Nepramenilo to v tom, že by som sa bála a svoju rolu nevedela zahrať, no skôr v tom, že som prípravu celkom výrazne zanedbala a musela improvizovať. Veľmi výrazne improvizovať.   
Na rad prišiel Wolverine a pri ňom mi chvíľkami bolo smutno, čo za bludy mu musím rozprávať. Veľmi sympatický a milý a po troch minútach rozhovoru som prišla na to, že vlastne rozpráva slovensky. Veľmi dobré. Vlastne som s rizikom toho, že natrafím na životaschopný exemplár musela počítať. Pri podobných typoch sociálnych experimentov je vždy riziko. A akosi mám pocit, že to, že sa to fakt udeje sa stane akýmsi pravidlom. Vesmír ma trestá za to, čo tým chlapom robím.
U ďalšieho subjektu som vyladila všetky muchy z predošlých dvoch prípadov a do mojej novej role som sa pomaly vžívala. Hneď na úvod mi bolo pripomenuté moje meškanie, na čo som reagovala tým, že som rada, že tam vôbec som, lebo keď som zistila, že neprídem načas, chcela som sa na to vykašlať. (Ono tesne predtým, keď viete, že zostáva už možno len 15 minút, príde Vám úplne každý nápad ako sa tomu vyhnúť ako úžasné riešenie. A to aj keď idete načas. Zistila som, že tesne pre začiatkom akéhokoľvek experimentu nie som veľký hrdina a zo všetkých možností by som volila jedinú - ujsť.) Rozhodla za mňa predstava toho, čo by som ako večer povedala tým všetkým ľuďom na instagrame čo v stories sledovali všetky novinky a pomáhali mi vymýšľať identity a kuť plány a čakali na to, ako to všetko dopadne. A tiež som si celkom živo vedela predstaviť, ako Peťa aranžuje moju mŕtvolu kdesi za Prahou v lese do provizórne vykopaného hrobu, ak by som na miesto konania akcie nedorazila.
Najviac komplikované bolo pamätať si, čo som komu hovorila. A keďže som svoju identitu nemala premyslenú do úplných detailov tak ako naposledy, dolaďovala som to za pochodu a boli otázky, ktoré ma fakt zaskočili. No bolo vidieť, že keby o tom niečo vedeli, nepýtali by sa a preto som nemala obavu z toho, že by niekto vedel že trepem úplne, ale úplne z cesty.
Pri prvých troch som nechala rozhovor voľne plynúť, ale kedže som zistila, že za 4 minúty nie je ľahké ho dostať tam, kam ho potrebujem dostať, pri ďalších chlapoch som zobrala iniciatívu do vlastných rúk a pýtala som sa len ja. Mala som 4 minúty na to, aby som sa dostala k môjmu životnému presvedčeniu a k tomu, že hľadám niekoho, s kým budem mať sex až po svadbe a vôbec mu to nebude vadiť. V polovici som začínala otázkou - ,,Aký je Tvoj rebríček hodnôt" a ku koncu som išla rovno na vec a pár rozhovorov začínalo práve otázkou smerujúcou na vieru, vyznanie a jeho vplyv na sexuálny život vo vzťahu.
Občas som dostala nejakú otázku aj ja a zarazila som sa aj pri tom, čo robím vo voľnom čase a smiešne mi prišli odpovede na tie najzákladnejšie otázky, ktoré sa bežný človek opýta počas prvých 4 minút stretnutia s niekým novým. Pri otázke či sa venujem nejakému športu som odpovedala rázne nie a nenápadne som si zložila z ruky náramok Crossfit a hodila ho do kabelky. Celé 4 minúty som sa sústredila na to, aby som držala ruky v pästiach a subjekt si nevšimol mozole a chýbajúce kusy kože na dlaniach a ruky som mala celý čas položené na stole, aby som skryla krvavé šrámy od švihadla.
Boli momenty kedy som si pred tvár dávala červené dosky s textom ,,XENA", aby som medzi mňa a subjekt postavila bariéru a na chvíľku stlmila moje vnútorne záchvaty smiechu.
Jednému pánovi som oznámila, že neznášam seriály, filmy a všetky podobné veci, nemám doma telku ani počítač a som úplne proti moderným technológiám. Počas toho, ako som odsudzovala výdobytky modernej doby, bol jeden položeny medzi nami a nahrával každé slovo, ktoré medzi nami zaznelo. Toto mi ale došlo až pár dní potom, keď som nahrávku prepisovala. Ktovie, kedy jemu.   
Po niekoľkých dlhých 4 minútach prišla prestávka a ja som sa konečne presunula k baru, kde som predpokladala výskyt nápoja, ktorý mi trocha priblíži svet z jednoduchšej stránky. Situácia si zúfalo vyžadovala aspoň pohár vína, no potom som si spomenula, že jednému pánovi som povedala, že moja viera absolútne odmieta čo i len pomyslenie na akýkoľvek alkohol. Smutne som si vypýtala neperlivú minerálku a pobrala sa naspäť ku svojmu stolíku na ďalšiu dávku zdieľaného kresťanstva.
Ďalší subjekt Neo. Konečne hrdina, ktorého som poznala. Matrix. a ako hrdina sa aj od začiatku tváril. Na úvod mi oznámil, že pracuje v nejakej automobilke, čo som okamžite okomentovala tým, že ja o autách viem len to, že sú veľké, nebezpečné, farebné, môžu nás zraziť a komplikovane sa ovládajú, pretože nie je možné sedieť v strede. Neo skonštatoval že som na autá celkom odborník a vyzeral veľmi spokojne, keď som tému okamžite zmenila. U tohto subjektu som dokázala dokonalo zmeniť tému po každej otázke, ktorú mi položil. Otázky to boli buď nedôležité, nevedela som na ne odpovedať, alebo smerovali niekde úplne inde, ako som sa potrebovala dostať. Na záver mi oznámil, že on si robí doktorát na ČVUT, že učí študentov a tváril sa pri tom ako prezident sveta. 
U Nea som bola najviac mimo a keď znova počúvam, čo za bludy som mu dokázala povedať a na čo sa opýtať, neverím, že také niečo skutočne niekedy vyšlo z mojich úst. No teraz keď počúvam čo hovoril,  on úplne mimo nebol a má celkom sexi hlas. Škoda.
Na rad prišiel ďalší superhrdina u ktorého som veľmi rýchlo prišla ku veciam, o ktorých som chcela rozprávať. Neviem či situáciu fakt chápal, alebo len chcel zaujať, no celé 4 minúty sa tváril absolútne chápavo a podporujúco. Začala som s tým, že sa mi nepáči, keď si ľudia užívajú život a popritom hľadajú životného partnera. Ja som veľmi založená na rodinu, chcela by som najprv nájsť životného partnera a rodinu, mať čo najskôr dieťa a potom si začať užívať. Nepáči sa mi keď ľudia spávajú s kýmkoľvek (ja tomu inak hovorím aktívne hľadanie životného partnera) a podobne. Ja chcem počkať. A na slovo počkať som dala veľký dôraz. Veľmi veľký.  (Nechápem, ako som toto vôbec dokázala vysloviť, no pustila som si to práve niekoľkokrát a zniem úplne absolútne presvedčivo!). Celý čas súhlasne prikyvoval. Mám rada, keď ľudia so mnou súhlasia, no v tejto identite som veľa pochopenia neočakávala. 
U jedného pána téma skĺzla k veľmi čudným veciam a okrem toho, že mi rozprával o šťastí a o tom ako naň verí, sme sa bavili o vesmíre, osude a samozrejme viere. Povedal, že vesmír nevznikol len tak sám od seba a že veci sa dejú tak nejako intuitívne. V strede vety som sa ho opýtala, či vie čo je Higgsov bozón a z jeho zdesenia v hlase bolo citeľné, že to počuje prvý krát v živote. Odpovedala som, že to je ďalšia z tých vesmírnych vecí a viac sa nepýtal. Dobre urobil. Po tom ako skončil čas, u mňa ale stále sedel a odišiel až po tom, ako ho pani dvakrát upozornila na to, že nám skončil čas a už mu za chrbtom stál ďalší subjekt. Asi sa mu u mňa páčilo. 
Niekoľkokrát som pri rôznych chlapoch začala hovoriť vetu, pár krát ju rozvila a kým som sa dostala k podstate, zmenila som tému. S tým, že mu to radšej ani nepoviem, pretože mi dá X. Pravda bola ale niekde úplne inde. Vôbec som dopredu nerozmýšľala a často krát začala hovoriť niečo, čo som vôbec nevedela dokončiť, čo mi došlo až keď som povedala ,,napríklad...." a chcela menovať. V akých organizáciach vlastne dobrovoľne pracujem, alebo čo presne som v tom kostole robila. Ale vždy som dokázala zmeniť tému tak krásne, že ich úplne zaujalo to, o čom som začala hovoriť a vôbec si nespomenuli na to, o čom som hovorila predtým. Vďakabohu!
Pyro ma trocha zaskočil otázkou, či študujeme len kresťanstvo, alebo aj iné náboženstvá. To som fakt netušila, ale odvodila som odpoveď z toho, aké to bolo na mojej vysokej. Všetci sme boli na elektrotechnike - kresťanstvo a v treťom ročníku sme sa delili na energetické a fyzikálne odbory - iné náboženstvá. Stále som si nezistila, či som nepovedala blbosť, no snáď si to nezisťoval ani on.
Ďalší subjekt pracoval na potravinárskej inšpekcií a hovoril o ,,špatných potravinách", na čo som slovné spojenie ,,špatné potraviny" s údivom zopakovala a opýtala som sa ho, či vyraďuje z predaja ŠKAREDÉ UHORKY. Prekvapilo ma to, ako to české slovné spojenie znelo z mojich úst roztomilo. Nasledoval môj dlhý monológ o škaredých uhorkách a ich vyraďovaní z predaja a v tom momente by som sa stavila o všetky moje lodičky, že tento chlap ma v živote, ani pod vplyvom všetkých omamných látok sveta nezakrúžkuje.
Predposledný subjekt sa ma pár krát opýtal, či chcem aby mi jeho rebríček hodnôt povedal teraz a či fakt hneď. Nakoniec ale pochopil, že fakt chcem, aby o tom hovoril bez nejakej prípravy a na prvé miesto zaradil všetko, čo všetci ostatní rozdelili do 12 položiek a miest.
Hovorí sa, že najlepšie na záver, no v tomto prípade to teda neplatilo ani náhodou. Ako posledného som dostala pána, ktorý bol z momentálnej situácie znechutený a so zjavným rozčarovaným si sadol k môjmu stolíku. Nepodal mi ani ruku a tváril sa, že mu patrí svet. Bol nepríjemný a odmietol odpovedať na moje otázky. Bolo mu to ,,protivné, nepríjemné, hlúpe a proti srsti."
Opýtala som sa ho, načo vlastne prišiel, na čo odpovedal, že sa chce s niekým zoznámiť. Nahnevane som sa ho opýtala, či si myslí, že keď sa bude správať ako idiot, že sa s ním niekto bude chcieť zoznamovať. Odpovedal, že myslí že nie, na čo som prikývla, že som rada, že sme sa aspoň na niečom zhodli. Povedal, že sa mu tam nepáči, že ho prvé dve ženy úplne zabili, lebo mu nesadli a o slečnách okolo mňa mi porozprával, že sú ostré, prísne, smutné a nepríjemné. Opýtala som sa aj na Peťu a prekvapilo ma to, že mi tento super nepríjemný pán oznámil Petinu naozajstnú prácu a došlo mi, že vôbec nehrala našu dohodnutú rolu. Bez nejakého vysvetlenia som sa na Peťu veľmi nahnevala. Robila som zo seba viac ako dve hodiny úplného idiota a 9 ľudí si to o mne asi najskôr myslí, no sociálny experiment bez pornoherečky nebude kompletný. Peťa mi večer dôvod vysvetlila a mrzí ma, že som na na ňu bez nejakého vysvetlenia hnevala. S novou identitou sa úplne nevžila a keď mala o sebe niečo hovoriť prvému subjektu nedokázala zo seba dostať ani vetu. A to celkom chápem, ono to vôbec nie je také ľahké ako to môže na prvý pohľad vyzerať.
Posledné zatrúbenie bol nebeský zvuk pre moje uši. Znamenalo to, že ten idiot vypadne a že to celé končí a môžem odísť. Bola som na fakt nahnevaná, mohla mi predsa napísať smsku, že pornoherečku hrať nebude, možno by som tiež zmenila taktiku. Vypočula som si záverečné inštrukcie o tom, ako máme agentúru odporučiť kamarátom a známym a že za recenziu na Facebooku dostaneme 50% zľavu na ďalšiu akciu (a čo za celý megadlhý článok na blog?). Čakala ma posledná úloha a to zakrúžkovať tých superhrdinov, s ktorými by som sa chcela znova stretnúť. Pokyny pre nás s Peťou boli jasné - zakrúžkovať všetkých - potrebujeme vedieť, ktorá bude mať viac zhôd. Zakrúžkovala som všetkých chlapov a z miesta som vypadla. Predtým, než som odišla mi ešte posledný subjekt oznámil, že som supervtipná, že sa so mnou zabavil a nakoniec že to bolo vlastne super. Ja som na neho ale názor nezmenila a jeho meno som zakrúžkovala s veľkou dávkou sebazaprenia.
Z miesta konania akcie som odišla medzi prvými a do 15 minút som mailom dostala výsledky. Ani neviem, čo presne som dopredu očakávala, no viac ako jednu zhodu určite nie. Po absolvovaní koliečka maximálne dve. Boli tam dvaja ľudia, ktorí sa javili celkom nadšene po tom, ako som im zdelila moje životné názory a postoje. Mail som otvárala s obrovským vzrušením a dúfala, že to bude aspoň jedna zhoda, aby to mohlo nejako pokračovať. Aké bolo ale moje prekvapenie, keď v maily stálo, že som mala z celkového počtu 9 chlapov, 7 zhôd! SEDEM?!! Fakt SEDEM??? 
Myslela som si, že každý zakrúžkoval každú ženu, aby mal nejaké zhody, no vzhľadom na to, že viem, aký výsledok dosiahla Peťa, nebolo to tak ani náhodou a čo som tak z dvoch mailov vydedukovala, subjekty zakrúžkovali len mňa. 
Jediní dvaja chlapi, ktorí mi krúžok nedali boli - posledný idiot (ktorého som sama zakrúžkovala s veľkým sebazaprením) - vďakabohu! a namachrovaný pán doktorant. Po pravde, ten keby mi srdiečko dal, tak by som sa s ním asi aj chcela znova stretnúť, pretože niekto, kto sa chce znova stretnúť s tak mimo osobou ako som pri ňom bola, je celkom ideálny subjekt na ďalšie sociálne skúmanie. 
Po tom, ako som si šokovane výsledky speed datingu niekoľkokrát prečítala som ale začala rozmýšľať. Prvá vec, ktorá mi napadla keď som videla zoznam tých mailov bola, nájsť si subjekty na nejakej sociálnej sieti a dozvedieť sa viac. No ale počkať?! Neurobia presne toto aj oni?! Registrovala som sa na môj mail. Na môj osobný súkromný mail, s mojim reálnym menom. A skúste si dať do vyhľadávača moje meno, Blog, blog, blog a zase len BLOG. Milióny fotiek, milióny článkov, Instagram, Instastories kde som všetko riešila a v neposlednom rade aj už vydané články o mojich sociálnych experimentoch. Stále však bola akási šanca, že si ma googliť proste nebudú. 
Pravdepodobnosť však padla na úplnú nulu hneď s prvým mailom, ktorý mi na ďalší deň prišiel. K blogu sa preklikal, zaujal ho sociálny experiment s psychiatričkou a dúfa, že skutočne niekoho hľadám a nie len materiál na blog, lebo by bol nerád súčasťou nejakého experimentu. Na situácii je ale najhoršie to, že toto všetko bude zrejme čítať (tak pozdravujem :)). Ale možno to vzdal, pretože napísanie mi trvalo niekoľko dní. Prelúskať sa cez tie nahrávky nebola veľmi sranda. Okrem neho boli ešte dvaja, ktorý blog odhalili. V ďalších mailoch od zvyšných subjektov nič nenasvedčovalo tomu, že by sa niekto k blogu dostal tiež. Možno dostali a rozumne mlčia. 
Dostala som pozvanie na víno, kávu, prechádzku, zmrzlinu, park a pivo (toto všetko v jednom maily od jedného subjektu), v ďalšom večera, prechádzka a Náplavka v nedeľu (to som už zmeškala). Ďalší mail, ktorý som dostala bol veľmi milý a pomerne dlhý. Dostala som pozvanie na večeru, prípadne kávu a subjektu sa veľmi páčili moje názory na život a to, že mám vo všetkom jasno a viem, čo od života chcem. No to keby vedel, ako som v skutočnosti v týchto veciach absolútne ale absolútne mimo. Čo ma ale najviac zarazilo bola posledná veta. ,,PS: budu se těšit i na růžový dotazník, či jinou vychytávku ;) " Takže k blogu sa dostal tiež. Čo ma vlastne udivuje ešte dvojnásobne. Akonáhle by som stretla na podobnej akcií takéto človeka ako ja a zistila, že píše takýto blog, samozrejme by mi bolo jasné, o čo mu ide. No oni mi aj tak napísali a aj tak sa stretnúť chcú. Buď som musela byť fakt úžasná, alebo majú radi bolesť. To ale asi tiež nie je úplne na zahodenie.  Ak by som chcela, ďalšieho polroka sa fakt nebudem nudiť.   
S jedným z pánov sme mali s Peťou obidve zhodu a čakali sme, že obidvom napíše úplne rovnaký mail, no opak bol pravdou. Napísal dva dlhé, úplne odlišné maily a obidve nás pozval na úplne iné miesta. Tak to palec hore. Prekvapil.
Jeden subjekt mi po 4 dňoch od prvého mailu napísal druhý mail s tým, že si myslel, že je Xena viac odvážna, ale že s mlčaním to úplne nepôjde. Tlačí, to nepôjde tiež. 
Nakoniec napísali všetci 7 a len traja prišli na to, že mám nejaký blog a že o nich asi najskôr napíšem. Tak sa tak pýtam, čo ich na mne muselo tak zaujať, keď som ich neodradila ani tak nepríťažlivou a nezaujímavou identitou? Alebo je pre chlapov zaujímavé a príťažlivé niečo iné, ako si myslíme my ženy? :)
S Peťou sme si zajednali ďalšie dva termíny na speed dating, tak dúfam, že sa agentúra, ktorá to organizuje nedostane na toto miesto a nedostaneme celoživotný ban na všetky akcie podobného typu. Prvý je asi o týždeň tak dúfam, že dovtedy naučím Peťu ako prijať novú identitu a ako sa do nej vžiť bez nejakých zbytočných stresov. Veď je to taká zábava. A hlavne, sa zaregistrujeme znova a na mail s vymysleným menom!

Ale registrovať sa na môj reálny mail nebola jediná vec, ktorú som vopred nepremyslela. Čo teraz ako idem robiť s tými chlapmi??










No a aby som nezabudla! V Blogerovi roka sme postúpili do fináleeeeeeee z nádherného druhého miesta! Všetkým by som Vám chcela z celého srdca poďakovať za hlasy a 2.6 držte na Galavečeri palce :)


Majte sa najkrajšie ako viete

S láskou

Vaša









↧
↧

NOVÁ KAPITOLA

June 26, 2016, 11:51 am
$
0
0
Minulý piatok bol pre mňa a môj život veľmi výnimočný deň. A prečo?
Presne rok od mojich inžinierskych štátnic, mesiac od veľkého a zásadného rozhodnutia v mojom živote a hlavne deň, kedy začala nová kapitola môjho života. 
Áno, 17.6.2016. Deň keď som si večer do postele ľahla tak príjemne unavená, ale tak neskutočne šťastná. 

Zase som to dokázala. Dva mesiace odignorovať blog. Toľko sa toho medzitým stálo (áno, o Galavečeri Bloger roka mám už mesiac rozpísaný článok. Bude, bude). Dôležité je spomenúť, že som prekonala zápal mozgových blán a takmer dva mesiace som mala zakázané všetko, čo sa zakázať dá. Fyzickú aktivitu, čítanie, pozeranie telky (aj keď som bojovník proti televíziam a telku nemám), používanie počítača, všetko. Dva týždne som len tak ležala a vzhľadom na to, že mi vôbec nebolo dobre, mi to ani tak nevadilo. Ale po 8 týždňoch doma mi už všetko jedno nebolo. Ešte počas pobytu v nemocnici som Vám písala o tom, ako ,,pekne" sa ku mne správali a dnes musím spomenúť ešte fakt, že to, že nesmiem počítač ani čítať mi povedali až po 10 dňoch, keď ma z nemocnice prepustili. Prešlo to ako voda a to že je už jún je pre mňa takmer neuveriteľné. Veď keď som ochorela bol apríl.
No za tú dobu sa toho stalo skutočne veľa. Keď Vás niekto donúti toľko dlhých týždňov len tak ležať a nič nerobiť, jediná vec, ktorá Vám ostáva je rozmýšľať. Rozmýšľať nad všetkým. Nad celým životom. Vrchol môjho uvažovanie prišiel v jeden utorok, kedy som prišla na to, že toto všetko nie je vôbec to čo chcem. A v tomto živote skutočne šťastná nie som. Že považujem za dôležité veci, na ktorých vôbec nezáleží. Že celkom zbytočne neuváženými činmi ubližujem tým, ktorých najviac milujem. Že život nie je desaťboj, kde treba vyhrať v každej disciplíne. Že musím začať mať rada samu seba a nie len predstavu o sebe. Nie tú Niku, ktorú som prezentovala pred celým svetom. Nie tú, ktorá veci neposudzuje podľa toho, čo je skutočne dobré a kedy bude skutočne šťastná, ale podľa toho, čo by na to povedali iní. Či je fotka na Instagrame dosť úžasná a či bude môj najbližší úspech dostatočne ocenený. 
Neviem kedy sa to stalo a kedy som prestala žiť v tomto reálnom svete. Ale presne viem, kedy som sa rozhodla vrátiť medzi ľudí a byť celkom obyčajným dievčaťom. Aj keď dnes už asi veľmi neobyčajným. Podala som výpoveď v práci a zrušila sociálne siete. Nemôžem povedať, že by som v ten deň bola 100% rozhodnutá, či je moje rozhodnutie správne a pred kanceláriou šéfa som so slzami v očiach prešľapovala asi 15 minút. Teraz ale viem, že to, že som zaklopala bolo jedno z najlepších rozhodnutí. A tak skvelo načasované.
Ktovie či by som si všetko uvedomila aj bez tej choroby. Keby dni plynuli úplne bežne a nad všetkým by som sa ani nemala čas zamyslieť. Možno to všetko môže prísť niekomu unáhlené, pod vplyvom liekov a zlého psychického zdravia po takej dlhej chorobe. Ale ja si za rozhodnutím stojím a som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Nie nadarmo a hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré.
Či som vedela čo chcem robiť? Dúfala som, že ma príjmu na doktorské štúdium na Karlovku, aj keď ani tým som si úplne istá nebola. Ani tým že ma príjmu a ani tým, že tam úplne ísť chcem. Plán B bol jasný, po 31.7, keď mi skončí v práci výpovedná lehota sa vrátim domov na Slovensko. A urobím si doktorát tam.
Vesmír ma ale nenechal dlho čakať a odpoveď poslal do 48 hodín. Forma v akej prišla bola ale tak zvláštna, že som ani nechcela veriť tomu, že to môže byť pravda. Bolo tak nejako tesne pred 7 podvečer, mala som ešte pár minút predtým, než mi skončili vychádzky. Vracala som sa domov a s plnými rukami nejakého ovocia som sa snažila otvoriť schránku. A vtedy ma oslovil sused s otázkou, či nie je som náhodou tá blogerka. Sused. V Prahe. Vo vchode kde som úplne anonymná a nikto ma nepozná. V prvom momente mi prebehlo hlavou to, odkiaľ preboha vie kto som? Na to že som anonymná a v Prahe ma nikto nepozná vedel o mojom živote, škole a budúcich krokoch celkom dosť. No áno, mám na schránke meno. Po tom ako sa ale cudzí človek dostane z môjho mena na schránke až k môjmu instagramu, kde som zdieľala fotku prihlášky na Karlovku, som nepátrala. Nebola to vec, ktorú by som v tom momente dokázala spracovať.
Dôležité bolo, že pán sused (pozdravujem) vedel, že si chcem robiť doktorát na Karlovke. Zaujímalo ho, ako veľmi som o tom presvedčená a či som neuvažovala aj nad inou školou. No po pravde, neuvažovala. Vysvetlil mi kto je, odkiaľ je a že pre ich výskumnú skupinu v CERN - e a Brookhaven National Laboratory hľadajú doktorandov. Viac som nepotrebovala počuť. ÁNO, ÁNO, ÁNO!
Ešte v ten deň o polnoci mi prišiel mail s inštrukciami a linkom na školu a konkrétny výskum. Celý víkend som nad tým premýšľala, ale samozrejme ma sused presvedčil už v prvom okamihu, ako mi začal rozprávať o tom, čo robia.
O niekoľko dní sme sa stretli už v škole, kde mi vysvetlili všetko čo by ma čakalo a dostala som plno kníh, ktoré som sa do prijímačiek mala naučiť. Vzhľadom na to, že som prechádzala z jadrovej fyziky na časticovú, boli veci, ktoré som predtým ani nevidela a nemala tušenia o tom, čo to je a ako to funguje. Tri týždne som bojovala so Štandardným modelom, kvantovou teóriou a hlavne s angličtinou. Čakala ma prezentácia v angličtine o mojej diplomovej práci a kedže som to rok nevidela, chvíľku (týždeň) mi trvalo, kým som si na všetko pospomínala (a pri prezentácii zistila, že na úplne všetko som si vlastne ani nespomenula:)).
Posledné dni pred prijímačkami som si vzala v práci voľno a učila som sa celé dni. Nechodila som cvičiť, jedla čokoládu a pribrala asi cca 949595005 kíl. Asi to nebude znieť úplne normálne, ale bola som fakt šťastná, že sa konečne môžem učiť a koľko nových informácii a fascinujúcich vecí som sa zase dozvedela. Tak mi to chýbalo!
V piatok ráno sa mi klepali ruky tak nejako podobne ako pred štátnicami, ktoré som zhodou okolností mala presne pred rokov, v rovnaký deň. A cítila som sa úplne rovnako. Na jednej strane trocha v strese, lebo dôležitosť situácie som si naplno uvedomovala a na druhej strane rada, že to budem mať za sebou, všetko to zo mňa opadne a tešila som sa na ten pocit. Aby som atmosféru ešte viac zintenzívnila, obliekla som si rovnaké šaty a obula rovnaké lodičky, aké som mala v deň štátnic. Raz mi šťastie priniesli. A áno priniesli znova! Aj keď mi niektoré otázky spôsobili občasný závrat. vrásky na čele a spontánne onemenie, nakoniec som sa ale dočkala vytúženého: Vitajte medzi nami! A nebolo na svete šťastnejšieho človeka. 
Rok mi trvalo kým som dospela do tohto dňa a prišla na to, čo chcem robiť. A trvalo mi ešte dva dni kým som vstrebala dojmy a došlo mi, čo sa vôbec v ten piatok odohralo. A že to vyšlo! 
V ten piatok do seba puzzle dokonale zapadli. Konečne som pochopila, prečo mi tento rok nevyšlo nič, do čoho som sa pustila. Čakalo ma niečo lepšie. Samozrejme. 

No, v tejto Prahe ma asi niekto chce. Tento život ma naozaj nikdy neprestane prekvapovať :)



Majte krásny týždeň a ja sľubujem, že počas neho konečne dokončím a zverejním článok o Galavečeri Bloger roka. 


Vaša


↧

Bloger roka 2017 je .... BREAK THE RULES!

June 6, 2017, 4:25 am
$
0
0
Rok sa s rokom stretol a pred nami bola blogerská udalosť roka. Začal tretí ročník a tretí krát, čo som po mesačnom hlasovaní Vás čitateľov postúpila do finále. BLOGER ROKA bol zase tu!
Po minuloročnom štvrtom mieste som sľúbila, že budem písať viac a lepšie, že zmením všetko, čo sa mi na blogu nepáči a budem to robiť s ešte väčšou láskou. A myslím, že sa mi to tak nejako podarilo.
Na tento ročník som sa strašne tešila. Na všetkých tých ľudí, na to, s akými úžasnými blogermi sa zase zoznámim a na to, ako zaznie meno môjho blogu v celonárodnej súťaži v nomináciami medzi TOP 10 najlepšími blogmi! A ten pocit je skutočne úžasný! TOP 10, to je len 10 blogov z celého veľkého Slovenska. Len 10 ľudí, ktorí píšu o svojom živote, o svojich zážitkoch, emóciách, ktorí sa delia o všetko to, čo sa v ich životoch deje. A ja som bola znova medzi nimi!
Do Bratislavy sme pricestovali celá partia už vo štvrtok a celé sa to nieslo v oslavnom duchu. Petinka urobila štátnice a tak nebola iná možnosť, ako to osláviť. Bola som za ňu tak strašne šťastná a neskutočne som sa tešila na piatok. Pozitívne emócie level milión. Zaspávali sme niekedy nad ráno a rozprávali sme sa o tom, aké by to bolo úžasné, keby sa to podarilo.
Piatok som si užila na 100% a nevedela som sa dočkať večera. Odpočítavala som hodiny a bola stále viac a viac nervózna. Do začiatku ostávali posledné dve hodiny a prípravy boli v plnom prúde. Sedeli sme v kuchyni a ja som riešila to, čo všetko si namaľovať na tvár, keď zrazu z ničoho nič Petinka prehovorila: ,,No tak poďakuj všetkým čo za Teba hlasovali a určite aj porote." Strašne ma to rozosmialo, pretože som na nej videla, že mi fakt verí. A zrazu som si verila o trocha viac!
Otvorili sme si víno, prišla mamina a zistila som, že v topánkach, ktoré som mala k šatám pripravené sa fakt nedá chodiť. Skúšala som to večer, po niekoľkých pohárikoch vína a vtedy mi to išlo oveľa ľahšie. Bol to totiž presne ten typ topánok, ktoré si nikto dobrovoľne nikdy neobuje, pretože majú vražedný sklon, šialene vysoký podpätok a nie len že sa v nich absolútne nedá chodiť, nohy v tom nepredstaviteľne bolia. No vyzerá to dobre a to je často krát to najdôležitejšie. Pani v obchode mi povedala, že to nie sú topánky na chodenie. A veď som ani nejako nepredpokladala, že by som v nich chodila viac než z auta na svoje miesto a z miesta znova do auta.
Polhodinu pre začiatkom sme boli všetci takí krásni, elegantní, uhladení a pripravení vyraziť. Ja som sa dokonca učesala. Však Bloger roka je len raz za rok, treba mať všetko krásne. 
Na miesto bola úplne najväčšia koncentrácia blogerov a nikde nikto nič nefotil a netočil. Normálne by som si pripadala trocha divne, že za tri hodiny urobím 700 fotiek, no na tomto mieste mi vôbec nepripadalo divné fotiť všetko, stále a rozprávať sa s displejom telefónu, aby som mohla všetko live natáčať ľuďom do stories na Instagrame. Všade známi ľudia, obľúbení blogeri, inšpiratívne osobnosti. Toľko obrovskej inšpirácie na jednom mieste. Niektorých blogerov som osobne ešte nepoznala a bolo zaujímavé ich sledovať naživo, ako sa správajú, pohybujú, usmievajú.
Zobrali sme si drinky, našli svoje miesta a Galavečer mohol začať. Trocha ma mrzelo, že Peťa a Kubo sedeli inde než my s Dominikou, ale kedže som mohla mať doprovod len jeden, nedalo sa nič robiť. Celé to ako tradične moderovala Kristína Farkašová, čo zaručovalo, že to bude iste zábavné, veselé a že sa určite nudiť nebudeme. Už som Vám hovorila, že keď budem veľká (alebo menšia?) budem taká super moderátorka ako je ona?
Vyhlasovanie sa začalo a jedna vec oproti minulým ročníkom bola iná. Nevyhlasovali sa prvé tri miesta, ale len víťaz. Samozrejme to bol veľmi logický krok, vyhlasovanie a gratulácie pre tri miesta boli záležitosťou niekoľkých hodín. No na strane druhej mi zrazu bolo strašne smutno. V kútiku duše som dúfala, že nejaká maličká šanca na umiestnenie je a že možno dnes predsa len na to pódiu pôjdem, no po tom, ako som zistila, že na pódium idú len víťazi, sklamane som si vyzula topánky. Nech aspoň trpím menej.
Všetko to prebiehalo pomerne rýchlo, niektorí víťazi ma prekvapili, ale z každého prvého miesta som sa tešila. Počas každej ďakovnej reči som si hovorila, že sú úplne úžasní, že to takto krásne zvládajú a občas mi prebleskla hlavou myšlienka, či by som bola tiež taká dobrá.
Najviac nás s Domi pobavila ďakovná reč chalana, ktorý sa na Galavečer nedostavil a cenu za neho prebral kamarát, ktorý mu na pódiu zatelefonoval. Veľmi milé a tak strašne úprimné a spontánne. Ten blog začnem čítať!
Na rad prišla moja kategória a počas nominácie sme zistili, že ako jediná som nemala na plátne premietanú moju fotku, ale logo blogu. Každý z blogerov okrem mňa, mal na nominácii svoju fotku. Mne sa totiž stala taká vec, že som sa nevedela rozhodnúť, akú fotku pošlem a nechala som si teda pár dní na to, aby som sa rozhodla. No trocha viac dní, než nám na túto záležitosti dali organizátori. Známe ,,Radšej prísť neskoro, ako škaredá" som aplikovala na túto situácie a radšej som poslala neskoro peknú fotku, než načas nejakú neuváženú.
Tesne predtým, než vyhlásili víťaza som začala cítiť miernu nervozitu. V tom okamihu som mala chuť zastaviť čas. Na chvíľku, aby som sa upokojila. Strašne som si priala vyhrať, no keď máte v kategórii Trošku Trosku, rovnakých bláznov ako ja, Motivation – Man s obrovskou fanúšikovskou základňou a Lifereset, ktorý vyhral dva roky po sebe, to by ste boli idiot, keby ste čakali, že vyhráte. A navyše, keď je každý blog o niečom úplne inom, to snáď ani nejde porovnávať.
Keď som si tak v hlave skladala poradia, vždy mi to nejako tak vychádzalo znova na 4. miesto. Hovorila som si, že skončiť na 4.mieste tri roky po sebe bude veľmi tragikomické, no o tom je celý môj blog a teda by to bolo celkom trefné. No na druhej strane som si stále hovorila – do tretice všetko dobré! Minulé roky som rozmýšľala nad tým, čo poviem, ak vyhrám. Predsa len, poďakovanie Blogera roka by malo mať úroveň. No po tom, ako skončíte dva roky po sebe na 4.mieste, nad niečím ako nad poďakovaním ani nerozmýšľate.
Túto situáciu som zažila už dva roky po sebe.  ,,Víťazom sa stáva...." A v hlave som si stále hovorila: ,,Break the Rules, prosím, Break the Rules." A nič. Minulý rok presne to isté. A zase nič. A potom ten smutný pocit.
Minulé roky bolo na vyhlasovaní najhoršie to, že keď vyhlásili tretie, druhé a nakoniec prvé miesto, nádej zhasla. Už som mohla byť najlepšie na mieste štvrtom. Tentokrát som ale po vyhlásení víťaza mohla byť stále ešte druhá alebo tretia a teda po vete: ,,Víťazom sa stáva:....." nádej stále mohla žiť!  A preto som tesne pred vyhlásením nebola až tak veľmi nervózna. A nehovorila som si: ,,Prosím Break the Rules, prosím." A vtedy to povedali. 

Víťazom Blogera roka 2017 sa stáva..... BREAK THE RULES!    

To je ako keď niečo strašne chcete, strašne po tom túžite, ale ani si nedokážete predstaviť, že by sa to skutočne mohlo stať. Ale ono sa to stane, tá vysnená situácia nastane a Vy absolútne neviete, ako reagovať. Ten pocit prekvapenia a šťastia zakryl úplne všetko to ostatné. IDEM NA PÓDIUM! Musím sa obuť!
Ten zvuk mi v ušiach znie doteraz. Break  the Rules. Ja som to vyhrala? Ona povedala Break the Rules? Vnímala som len to, ako Dominika strašne piští a hovorí mi, že mám ísť! Cestou uličkou som sa ešte otočila a uistila sa, či fakt áno. Či to fakt povedali. Viem len, že ľudia stále tlieskali a usmievali sa a ja som vedela, že tlieskajú mne. MNE! Pretože som to skutočne vyhrala!
Krístínka dodala, že mám dávať cestou pozor, aby sa mi nič nestalo a spomenula príhodu z minulého roka, kedy sme sa po vyhlásení počas hľadania auta na parkovisku, zasekli vo výťahu v Kempinskom. A tiež dodala, že sa nemám báť, v Rafinery Gallery nemajú výťah. 
Na pódiu mi podali ruku a pogratulovali a všetci sa krásne usmievali a tešili sa z môjho nekonečného dojatia. Dostala som do ruky mikrofón a v tom momente začala tušiť, že prichádza ten okamih, kedy by som mala niečo povedať. Niečo zmysluplné. Ja som bola ale absolútne stratená. Úplná tma. Ja, čo mám vždy ku všetkému čo povedať som zrazu nevedela zo seba dostať ani jednu súvislú vetu. Do očí mi svietili svetlá a chvalabohu som nevidela milión tých ľudí, ktorí sa na mňa pozerali. A zámerne som pozerala do tých svetiel, pretože vidieť štyri stovky ľudí ako na mňa pozerajú, nedostala by som zo seba ani to, čo som povedala. Vôbec si nepamätám, čo som hovorila, vôbec neviem, čo mi vtedy rotovalo hlave. Niekoľkokrát som si pozrela video môjho poďakovania s najviac roztraseným hlasom na svete a ani nemám pocit, že to hovorím ja. Každý pri poďakovaní povie, že to nečakal. No ja som bola z toho, ako som to nečakala tak mimo, že som zabudla na to, že mám povedať, že som to nečakala. A mimo som bola ešte asi najbližšie dve hodiny, ktoré si pamätám len veľmi zmäteno. Ľudia si ma fotili, robila som rozhovory a jedla makovú štrúdľu. A všetci tí veľkí blogeri, ktorých obdivujem mi gratulovali! Ťažko slovami opísať, ako úžasne som sa v tomto okamihu cítila.  
Keď som pred niekoľkými rokmi zakladala blog nemala som pocit, že potrebujem niečo svetu povedať, niečo s niekým zdieľať, niekoho inšpirovať. Veď ja som skutočne nemala vôbec nič, čím by som pre niekoho mohla byť vzorom. Žiaden špeciálny talent. Ja som len chcela písať, chcela som všetkým mojim kamarátom písať o mojich zážitkoch, aby som nemusela písať každému zvlášť. Vlastne som asi len chcela ušetriť čas. Nevedela som, ako dlho ma to bude baviť, no neverila som, že by to malo nejaké dlhé trvanie. Postupom času som sa do môjho blogu ale úplne zamilovala a už som si bez neho nevedela predstaviť seba. Chcela som písať viac a strašne som chcela, aby sa blog dostal k čo najviac ľuďom. 
A zrazu som stála na pódiu – ja obyčajná Nika, s mojim malým blogom o porušovaní pravidiel ako víťaz. VÍŤAZ! Blogerka roka. Veď ja som si snáď ani nič iné viac nepriala. Pozeralo sa na mňa toľko ľudí a toľko úžasných veľkých blogerov. V ruke mikrofón a ten najšťastnejší pocit, aký som kedy zažila.
A za to všetko ĎAKUJEM VÁM! Z celého celého srdca ĎAKUJEM. Toto všetko som som mala povedať na tom pódiu, len trvalo mi to dva dni kým som sa upokojila a bola schopná vôbec nepísať súvislú vetu.
Chcela by som poďakovať Janke Malage, ktorá stojí za celým týmto projektom a ktorá je maminkou Blogera roka. Práve ona prišla pred troma rokmi s myšlienkou založenia súťaže, ona dokázala spojiť slovenskú blogerskú komunitu a zblížiť ľudí s vášňou pre rovnakú vec. Vďaka Tebe Janka sme si my blogeri bližšie a stali sa z nás kamaráti.
Ďakujem mojim kamarátom - Dominike, Peťke a Kubkovi, ktorí so mnou všetko absolvovali, ktorí pricestovali so mnou do Bratislavy, ktorí ma podporovali a ktorí mi verili. Ale tiež všetkým kamarátom, ktorí môj blog čítajú a vďaka ktorým vôbec vznikol!  
Ďakujem mojej maminke, ktorá ma v písaní vždy podporovala a verila mi. Ale asi len do okamihu, kým som jej nezavolala, že som fakt vyhrala. 
Ale hlavne ĎAKUJEM Vám! Pretože bez Vás by sme tu teraz neboli. Chcela by som Vám všetkým strašne poďakovať. Úplne každému, kto číta tieto slová. Som nesmierne vďačná za obrovskú podporu, za to, že čítate čo napíšem, že sa sem stále vraciate a za Vašu úžasnú podporu a nádherné správy, nad ktorými často plačem od dojatia. Začať blogovať bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote a je to vec, ktorá ma robí najviac šťastnou! VĎAKA VÁM!
A za nádherné šaty ďakujem úžasnému ateliéru PONER, vďaka ktorým som sa cítila ako princezná!

Ak na záver čakáte znova nejakú crazy príhodu, budem Vás musieť pre tentokrát sklamať. Po prežúrovanej noci predtým sme boli všetci tak strašne unavení, že sme pred polnocou boli doma. Ale to tak princezné predsa majú. Ešte by sa mi náhodou koč premenil na tekvicu a čo potom?!
Do postele sme padli znova niekedy nad ránom a posledná vec, ktorú sa ma Peťa pred zaspaním opýtala bolo: ,,A čo urobíš pre to, aby si to o rok obhájila?" No čo som odpovedala, či už nepamätám. Asi sa budeme musieť nechať prekvapiť :)






























Majte sa najkrajšie ako viete a ešte raz Vám všetkým z celého srdca ĎAKUJEM!

Vaša

↧

Neo, si vyvolený!

June 13, 2017, 12:41 pm
$
0
0
Ani som sa nestihla spamätať z toho, čo sa udialo na Blogerovi roka a hneď v pondelok ma čakal ďalší sociálny experiment - ďalší speed dating. Po pravde sa mi veľmi nechcelo, nemala som chuť sa s nikým zoznamovať a už vôbec nie, hrať nejakú rolu. Nič som nemala premyslené a všetko mi to prišlo tak nejako narýchlo.
Celý deň som rozmýšľala nad tým, kým budem tentokrát. Pôvodný plán bol dotiahnuť do konca experiment z minula, kedy som chcela porovnať reakcie opačného pohlavia na dva extrémy jedného problému - teologička - sex až po svadbe a pornoherečka - príliš veľa sexu s príliš veľa chlapmi. No nakoniec som sa rozhodla, že do toho sa už rýpať nejdem a vymyslím niečo nové. 
Na instagrame v stories mi ľudia poradili zopár extrémnych postáv, ako napríklad šialeného umelca alebo premotivovaného zásadového vegána. Na crossfite som sa pýtala chalanov na to, akú negatívnu postavu by mi poradili. Nechcela som hrať nič dobré a pozitívne, ja som nechcela tých chlapov zbaliť, ale práve zistiť, čo ich dokáže odradiť (a zistila som, že asi celkom nič!). Kamarát mi poradil byť sebavedomá, nezávislá žena, že to chlapi radi nemajú. Že mám vlastne hrať seba. Že to bude najhoršie. Trocha zvláštny kompliment, no dala som na túto radu. 
Keďže sme na speed dating išli rovno z tréningu a pobyt v gyme sa vždy oproti plánom natiahne,  navyše sme nevedeli úplne presne ako sa tam dostaneme, cestou sme nabrali menšie meškanie. Tentokrát sme sa na tom ale celkom bavili - meškať spolu nebude taký trapas, ako keď som naposledy meškala sama. Celú cestu sme sa strašne bavili na tom, čo by sa stalo, keby tam bol znova nejaký z chlapov z posledného speed datingu, ktorý ma pozná ako Xenu  - teologičku a najlepšie, keby to bol nejaký z tých, s ktorými som mala zhodu a neskôr mi písal. Vo výťahu na Žižkovskej veži sme stretli pani, ktorej sme sa opýtali, či ide na speed dating tiež, na čo odpovedala, že nie, ale že keď nás vidí, rada by išla. Ja im robím takú dobrú reklamu. Ďalšiu akciu by som mala dostať zadarmo! (Aj keď, skôr sa obávam, že na ne dostanem celoživotný ban).
Po príchode do baru sa na nás pozreli všetci prítomní, dávno usadení, ktorí samozrejme dokázali prísť načas. Na tento typ akcií proste NIKTO nechodí neskoro. Pani sa nás opýtala, čí súhlasíme so zverejnením fotografií z akcie na ich stránkach, čo sme obidve bez rozmýšľania odmietli. Mne by to vlastne až tak nevadilo, však ja to všetko zverejním aj sama, no Peťa nie je práve typ, čo by sa rád fotil a mne tiež zo začiatku denne nadávala, kým si nezvykla. Dostali sme dosky s menami našich superhrdiniek - ja Trinity a Peťa Mystique, keď sme ho zbadali. Asi dva metre od nás sedel Magneto. Magneto z minulej akcie. Magneto, s ktorým som mala zhodu, ktorý mi napísal dva maily, na ktoré som neodpísala. Magneto, ktorému som rozprávala o škaredých uhorkách a za naše 4 minúty som zahrala tú najväčšiu brzdu, ktorá kedy chodila po tejto planéte.  
S Peťou sme sa stretli pohľadom a začali sme sa obidve smiať ako šialené. Určite to poznáte, ten záchvat smiechu, ktorý nejde zastaviť. 
Pani nás usadila, no už zo začiatku sa vôbec netvárila priateľsky. Začali úvodné pokyny, ktoré som naposledy zmeškala, no tentokrát som ich nedokázala počúvať, pretože som všetku svoju energiu musela zosústrediť na to, aby som sa nezačala smiať. Všetci sa tvárili strašne vážne, no vždy keď sme sa s Peťou stretli s pohľadom, chytali nás záchvaty smiechu. Pani nás dvakrát upozornila, že by bolo na mieste, ukľudniť sa. Meškajú. vymýšľajú si identity a ešte aj vyrušujú.
Tentokrát bolo na akcií viac ľudí ako naposledy, čo predpovedalo aj viac zábavy. Plán bol jasný, povedať každému o blogu a o tom, že robím sociálne experimenty, vymýšľam si identity, občas niečo viditeľne odfotiť alebo natočiť, prehodiť, že možno o nich napíšem a potom spomenúť to, že som vlastne jadrový fyzik a inak som celkom seriózny človek.
Pár chlapom som povedala o poslednom experimente, pretože keď som spomenula to, že som už na speed datingu predtým bola, cítila som sa trocha zúfalo. Povedala som im aj o Peti a o plánovanej identite pornoherečky a tiež to, že sedí pri ďalšom stolíku. Peťa sa mi potom sťažovala, že pár chlapov k nej prišlo s tým, či tiež klame a ide si vymýšľať identity. Začala som tušiť, že hovoriť pravdu by mohlo fungovať. Ale hovoriť aj tú pravdu, ktorú by som normálne nepovedala.
Celkom ma prekvapilo, že chlapi reagovali viac vydesene na to, že som blogerka, než naposledy na to, že svoj prvý sexuálny styk plánujem až po svadbe. Predpokladala som, že moja dnešná úspešnosť bude veľmi nízka a rovnako aj Petina, pretože je moja kamarátka a tí chudáci chlapi fakt nemôžu vedieť, čomu vlastne môžu veriť.


Z 13 chlapov, s ktorými som mala tú česť som vybrala zopár zaujímavých, o ktorých stojí zato napísať.
Ako prvý si ku môjmu stolíku sadol FLASH, ktorý mi hneď na úvod porozprával o tom, ako na podobnej akcii priateľku našiel. V deň speed datingu ju síce nezakrúžkoval, no po nejakej dobe sa stretli v bare a nakoniec sa dali dokopy. Slečna sa ale nedokázala preniesť cez to, že ju raz odmietol a tak po polroku vzťahu všetko ukončila. Ja len dúfam, že nebudem mať podobné šťastie a žiadneho z chlapov zo speed datingu v žiadnom bare nikdy nestretnem. Nemuselo by to dopadnúť dobre.
Ďalší na rade bol NEO. Pozdravila som ho s tým, že je vyvolený, no môj vtip na úvod sa ani trocha neujal. Chvíľku sme sa rozprávali, hovoril mi o sebe, keď som sa ho zrazu opýtala, či tiež stále rozmýšľa nad tým, čo by sa stalo, keby si vzal tú modrú tabletku. Oznámila som mu, že ja dnes môžem končiť, pretože láska môjho života práve sedí oproti mne. Bez akéhokoľvek náznaku nejakej emócie odpovedal, že Trinity nakoniec zomrie a láska nebude mať večné trvanie. No tak to zjavne ani tá naša. Dostala som X. Nechápem. Veď sme mohli byť legendárni. 
Za zmienku stojí tiež pán, ktorý mi pri predstavení tak stlačil ruku, že som to musela okomentovať. Povedal, že on to tak rád, ale že vidí, že ja tiež. Následne si všimol moje krvavé šrámy na rukách od švihadla a očividne ho to veľmi zaujalo. Pôvod týchto zranení som utajila, vyzeralo to na dobrý rozhovor. Povedal, že to má radšej jemne, no takýmto praktikám sa nebráni. Pri rozhovore o tvrdom sexe sa tváril, že hovorí o jahôdkach. 
Kým som si zapísala poznámky z posledných absolvovaných 4 minút, oproti mňa si sadol ďalší superhrdina - ICEMAN. Bavili sme sa spolu už cez prestávku pri bare, strašne sme sa nasmiali, pýtal sa na blog a vyzeral, že ho to celkom zaujíma. Naše 4 minúty boli veľmi zábavné, vyzeral milo a smial sa mojim vtipom. A kto by toto nemal rád. Potom sa ale presunul k Peti a všimla som si, že je nejaký nižší. Nevenovala som tomu ďalej pozornosť, až do okamihu, kedy sa ICEMAN aj Peťa počas ďalších 4 minút postavili a začali si porovnávať výšky. Presne to vidím ako mu Peťa hovorí: ,,No Ty vole, Ty si nejaký malý, postav sa prosím Ťa!".
Ďalší superhrdina bol THOR. Programátor, ktorý vyzeral zaujímavo a pôsobil veľmi príjemne. Peťa si vo svojich poznámkach poznačila: ,,Líbil sa Nice." A fakt líbil. Lukostrelec, ktorého som sa opýtala či náhodou nepozná moju kamarátku Babetu, ktorá sa lukostreľbe venuje tiež. Nepoznal, no zaujalo ho jej meno. Porozprávala som mu príbeh jej rodičov o tom, ako na babete cestovali po Európe a niekde vtedy tam vznikla aj naša Babeta. Dúfam, že oni dvaja sa nikdy nestretnú. To ako vniklo jej meno nie je práve najlepšia informácia, ktorú by chlap o žene mal vedieť ako prvú.
Nasledovali 4 minúty, ktorých som sa desila úplne najviac. K môjmu stolíku si sadol Magneto. Magneto z minulej akcie, tentokrát LONGSHOT. Čakala som, že mi vynadá a pošle ma do teplých krajín. No na moje veľké prekvapenie sa smial a vyzeral, že to berie úplne v pohode. Pokecali sme si o blogu a o mojich experimentoch, vysvetlila som mu, že dnes som tu za seba a keďže sa k blogu dostal už po prvom speed datingu, čo to o mne vedel. Najväčšie prekvapenie ale prišlo na konci, keď som zistila, že máme zhodu. On ma zakrúžkoval aj druhý krát a to aj po tom všetkom, čo o mne už vedel. Tento chlap má očividne rád bolesť.
Ďalší chlap, ktorý ma nezakrúžkoval bol ROBIN. Ten bol ale taký vydesený, že sme sa s Peťou zhodli, že ten nezakrúžkoval nikoho. Pretože to by znamenalo, že by mal napísať slečne s ktorou mal zhodu mail a nedajbože sa znova osobne stretnúť. Potichu sedel a ani veľmi neodporoval, keď som mu oznámila, že potrebujem natočiť nejaké video do stories na instagram, pretože ľudia chcú vidieť čo sa tam v reálnom čase deje a ako to vyzerá. Na videu sa omylom objavil aj on a jeho absolútne vydesený výraz. Myslím, že keby som mala zhodu s ním, bolo by to pre mňa najväčšie prekvapenie večera. On je presne ten typ človeka, ktorý by povahu ako ja v živote nezvládol.
Ďalšie 4 minúty vyzerali veľmi sľubne. Po niekoľkých rozhovoroch s právnikmi a ajťákmi, si ku mne sadol fyzik, ktorý fyziku učí na strednej škole. Hneď na úvod vysoká zhoda. Od začiatku sa nevedel prestať smiať a smiešne sa mu zdalo úplne každé slovo, ktoré som vyslovila. Nie že by sa ľudia nesmiali, keď rozprávam, no tento nerobil nič iné. Oznámila som mu, že učí blbosti, pretože stredoškolská fyzika je nudná a nikto je preto nemá rád. Odporoval tým, že on učí aj kvantovú fyziku a častice v potenciálových jamách. Presvedčil ma. Tí študenti musia byť nadšení. Keby ma niekto na strednej učil kvantovú fyziku, asi sa zabijem. Najdlhšie 4 minúty, ktoré sa vliekli nejako extrémne pomaly. Neviem, či by som zvládla ďalšie. Myslíte, že učí aj relativitu?


Po tom, ako som vystriedala všetkých superhrdinov a pani organizátorka zahlásila koniec, si ku mne sadla Peťa a znova Flash, s ktorým som sa stretla úplne na začiatku. Všetci z baru postupne odišli a my traja sme tam stále sedeli a smiali sa. S Peťou sme znova zakrúžkovali všetkých chlapov a dôvod tohto počinu som vysvetlila aj Flashovi. Takto predsa zistí, ktoré ženy zakrúžkovali aj jeho a ďalej ich kontaktovať predsa nemusí. To že by sa ozvala niektorá z nich sama je veľmi nepravdepodobné a keby aj, nemusí odpísať. On si ale nezaznačil do poznámkového papiera s ktorými slečnami sa vôbec rozprával a tak na papieri zakrúžkoval úplne všetky a to aj tie, ktoré na dnešnej akcii vôbec neboli. Pani, ktorá vyhodnocovala výsledky večera si zrejme musela myslieť, že bol asi dosť zúfalý.
Cestou domov sme ho zobrali so sebou a rozprávali sa o tom, že by sme na ďalšiu akciu mohli urobiť team. Vymyslí si identitu tiež a uvidíme to aj z druhej strany a to ako reagujú ženy. Zatiaľ sme sa nekontaktovali, ale ak by som sa rozhodla ísť na speed dating znova, určite mu napíšem.
Tesne po ukončení akcie nám na mail prišli znova výsledky. Zhoda s 10 ľuďmi. To znamená, že traja chlapi mi ,,áno" nedali. Na jednej strane veľmi prekvapivý výsledok, nečakala som že by som blogom, fyzikou alebo tak celkovo vydesila len tak málo ľudí.
Opýtala som sa Flasha či sa slečnám, s ktorými má zhodu vôbec ozve. Odpovedal, že on absolútne netuší, kto je kto a nevedel ani to, aké prezývky sme mali my s Peťou. Niekto na tom bol zrejme ešte viac tragickejšie.
Po niekoľkých hodinách po ukončení akcie som dostala prvú odpoveď od Blada. Na maily by nebolo nič zvláštne, kedy...
Keby mi na druhý deň Peťa nepreposlala úplne rovnaký, ktorý poslal jej. Teda, okrem oslovenia. Plusový bod za správne oslovenie menom. To, že nám poslal rovnaký mail by nebolo AŽ TAK prekvapivé, vlastne som očakávala, že to robia všetci a že niektorí nie, bolo len prekvapením. No on Peti preposlal mail poslaný mne, aj s pôvodným textom.



A teraz tak rozmýšľam - či to unerobil schválne, pretože chcel, aby som o ňom napísala (v tom prípade pozdravujem), ale napísala by som aj tak, neboj.
Ďalšia odpoveď prišla o pár hodín neskôr od Magneta. Písal, že by sme sa mohli stretnúť na dlhšie ako na 4 minúty, ak teda akcia nebola pre mňa len jednorázovým sociálnym experimentom. Oceňujem to, že napísal aj napriek tomu, že vedel o blogu aj o sociálnych experimentoch. Na jeho maily bola ale jedna vec zaujímavá. Preposlal mi mail od organizátorov akcie, kde mu oznamovali, že mal zhodu len so mnou. Čo som mohla vyhodnotiť buď tak, že on zakrúžkoval len mňa a mal zhodu len so mnou (čo asi predpokladal), alebo, že ho iná nechcela a mal zhodu len so mnou (to asi nepredpokladal). Neprišlo mi na tom nič divné, keby mi nepreposlala Peťa mail, ktorý poslal jej. Obsahovo podobný, tiež sa chcel stretnúť na dlhšie ako 4 minúty, no Peti rovnako preposlal mail od organizátorov, kde mal zhodu len s ňou. Takže on upravil ten pôvodný mail, aby sme si mysleli, že sme jediné a on sa s nikým iným stretnúť nechce. Tiež dobré. A s myšlienkou.





Za zmienku stojí ešte jeden mail, ktorý ma nie len prekvapil ale hlavne pobavil. Organizátor so železným harmonogramom je niečo pre mňa. No tento pán má život pravdepodobne ešte lepšie rozplánovaný ako ja. Poslal mi zoznam niekoľkých termínov s konkrétnymi časmi, kedy sa môže stretnúť. Napísal mi, kam presne chodí v utorky a stredy, čo plánuje na najbližšie dni a že sa samozrejme môžem pridať. Na akcie mi poslal odkazy na Facebook, aby som si mohla všetko detailne prezrieť. Čo ma fakt ale dostalo najviac bola pozvánka na ,,SPONTÁNNY TANEC", na ktorom sa rozvíja srdce pomocou tanca a meditácie. Pretože dych, pohyb a  meditácia sú kľúčom k otvoreniu nášho srdca. A tanec a meditácia budú tento proces otvárania - tak ako sa otvára kvet, podporovať. No koľká škoda, že som si túto udalosť nechala ujsť a radšej som víkend strávila na crossfitových závodoch Battle od Prague. Dnes som už mohla mať otvorené srdce a zmeditovanú myseľ, no namiesto toho sa mi po nociach sníva, že meditujem s tými telami, ktoré som videla v sobotu súťažiť.
Nie každý ale zobral sociálne experimenty ako srandu a dostala som aj mail, ktorý nebol práve pozitívny. Písal Longshot - Magneto z minulej akcie. Zase až tak vtipne a s nadhľadom, ako som vyhodnotila po našom druhom stretnutí to nezobral. Napísal mi, že si prečítal článok o prvom speed datingu a že som namyslená bezcitná mrcha, ktorá sa prišla pobaviť a verejne vysmiať osamelým chlapom, ktorí si za túto akciu zaplatili nemalé peniaze. A že na podobné akcie liezť nemám, lebo zvrátené psycho experimenty sa dajú robiť aj inde. Samozrejme má pravdu a mrzí ma, že to zobral takto vážne. Ak to čítaš, ospravedlňujem sa.
Obávam sa ale, že toto bol môj posledný speed dating. Musím vymyslieť niečo nové, kde ma ešte nepoznajú a kde pravdepodobnosť toho, že stretnem Magneta/ Longshota znížim na minimum. Tretie stretnutie by nemuselo dopadnúť dobre.











Majte sa krásne

Vaša


↧
Search

Moje temné tajomstvo

July 27, 2017, 4:22 am
$
0
0
Ani neviem, kedy presne sa to začalo. Často nad tým rozmýšľam, často sa pozerám späť do minulosti a uvažujem nad tým, kedy to začalo. Čo to odštartovalo? Prečo sa to vôbec stalo? Však kedysi som bola úplne normálne dievča.
Pred pár dňami sme po tréningu sedeli na zemi a tréner si pozeral moje fotky na Instagrame, pár mesiacov staré a opýtal sa ma, prečo nevyzerám tak, ako predtým. A ja som nevedela, čo povedať. V tej odpovedi je toľko bolesti, že napísať o tom všetkom od úplného začiatku ma bude stáť veľa síl a sĺz.
Kedysi som bola úplne normálne, obyčajné dievča, z normálnej rodiny. Mala som rada seba, mala som rada jedlo. Neriešila som to, ako vyzerám, neriešila som to, čo zjem. Jedla som to, čo mi chutilo a nemala som v jedle takmer žiadne pravidlá. Bola som vlastne šťastná taká normálna a obyčajná a nepotrebovala som k životu nič viac. Do istého okamihu.
Všetko sa to začalo úplne nevinne tým, že som v 15 začala chodiť do fitka a prestala jesť po 18 hodine. Niekde som sa asi dočítala, že je to tak správne. Schudla som pár kíl, no po nejakej dobe som prestala cvičiť, pretože ma fitko fakt nebavilo a kilá sa vrátili naspäť. A možno trocha viac, než som schudla. Nasledovalo niekoľko podobných neúspešných pokusov a prvé väčšie experimenty s jedlom, ktorých výsledkom bolo jedine to, že som v konečnom dôsledku mala kíl viac, než na začiatku cesty.
Ako som na blogu už neraz písala, celý môj život sa točil okolo súťaže MISS Slovensko. A niekedy v tomto momente prišiel ten prvý impulz, niečo so sebou do 18. narodenín urobiť, trocha schudnúť, vyzerať trocha lepšie. Však chcem byť predsa misska, musím byť krásna. A ono to skutočne nebolo nič strašné, nesplniteľné, až do okamihu, kým sa mi to kompletne nevymklo spod kontroly. 
Začala som viac hľadať na internete a narazila som na rôzne ,,proana" stránky, ktoré podporovali anorexiu a kde dievčatá písali o tom, ako sa do anorexie dostať, ako v nej vydržať, ako sa vyhladovať na smrť, kam skrývať jedlo pred rodičmi a ako zvládať spoločné rodinné nedeľné obedy a večere. A hlavne, ako toto všetko robiť tak, aby si nikto nič nevšimol.  
,,Dajte si vatu s citrónom, prestane Vám škvŕkať v bruchu a citrón má minimum kalórií."
,,Na raňajky voda, na obed polovica jablka, na večeru 1 mrkva." ,,Jedlo skrývajte do igelitky v skrini, ktorú vyhodíte v noci, keď pôjdete na prechádzku so psom." ,,Ľahnite si do klbka a bolesť prejde rýchlejšie."
Takýchto a podobných šialených rád je plný internet. Keď viete, kde máte hľadať. Ja som vtedy ale mala dosť silnú vôľu (alebo slabú?) na to, aby som do toho úplne nikdy nespadla. Asi som nebola dosť silná na to, aby som vydržala. Vydržala nejesť. Vydržala klamať okolie a hlavne samu seba. Možno som si uvedomovala, že to je zlé? Neviem. No teraz s odstupom času môžem povedať, že práve v tomto období som bola úplne najsilnejšia a najrozumnejšia.
Chvalabohu ma v živote minulo to, kvôli čomu do podobných porúch príjmu potravy padnú iné dievčatá. Dostanú sa do dievčenského kolektívu, začnú cítiť tlak okolia, chcú byť krajšie ako spolužiačky, chcú byť také chudé ako dievčatá v časopisoch a v telke. Ja som síce nemala okolo seba reálne ženy, kamarátky, spolužiačky, na ktoré by som sa chcela podobať, no vytrvalo som z časopisov vystrihovala obrázky missiek a chcela byť ako ony. No ktovie, ako by som bola dopadla, keby som k tomu všetkému bola ešte aj v ženskom kolektíve a cítila navyše tlak okolia. 
V 17 rokoch som sa prvý krát bola pozrieť na priamy prenos súťaže MISS Slovensko, absolvovala som afterpárty, celú noc sa fotila s misskami a cítila sa ako vo svojom najdokonalejšom sne. Videla som ako tie nádherné ženy idú po červenom koberci, že majú korunky a že sú také dokonalé. A verila som tomu, že ja budem rovnaká. Po tom, ako som sa o 5 ráno vrátila domov som zaspávala s tým najkrajším pocitom. že som k môjmu snu bola tak blízko a že to skutočne existuje a že na chvíľku som toho bola súčasťou. Na ďalší deň som začala s ďalším neúspešným pokusom o to, aby som schudla. Začala som znova jesť extrémne málo a mučiť sa v posilke, ktorú som tak nemala rada.  Však potrebujem schudnúť len málo a hneď, ako to bude, tak s tým prestanem. Znova som schudla a znova po tom, ako som sa vrátila k normálnej strave som naspäť pribrala. Nekonečný kruh.
Nastúpila som na vysokú školu a ako jediné dievča medzi toľkými chlapmi som sa cítila skvelo. Nikdy som nemala pocit, že by som potrebovala byť krajšia, že by som potrebovala byť chudšia. Vždy som mala pocit, že ma všetci berú takú, aká som a nikdy som necítila žiaden tlak z okolia. Nebyť môjho detského sna s misskou, asi by sa nikdy nebolo stalo to, čo sa stalo. Nikdy by som do toho nespadla. V mojom živote nebol jediný dôvod, jediný impulz, ktorý by ma donútil dostať sa na túto odpornú cestu. Cestu života s poruchou príjmu potravy.
 Niekoľko rokov po sebe sa u mňa opakovala situácia, kedy som niekedy v októbri / novembri začala chudnúť, za dva mesiace dala dole 15 kg, pretože v januári bol kasting MISS Slovensko a v priebehu januára / februára pribrala znova všetko naspäť. A o rok na jeseň znova. Ak sa Vám zdá 15 kg za 2 mesiace veľa, ja som dokázala dať dole aj 10 kg za 3 týždne. A to už bolo skutočne veľa. No moje jedlo pozostávalo z odporného kuracieho mäsa na vode, ktoré som neznášala (čuduj sa svete že od tých dôb odmietam jesť mäso) a kúsku ryže. Kúsok si predstavte ako 100 g ryže na týždeň. Bývalo mi zle, odpadávala som. Denne som cvičila dve hodiny kardia. Ráno aj večer. Nemala som žiadnu svalovú hmotu a tú, ktorú som aj mala som touto šialenou diétou stratila. Váhu som si samozrejme neudržala, pretože akonáhle som začala jesť len o trocha viac, všetko bolo naspäť.
Po tom, ako som ukončila bakalára som odletela študovať do Francúzska, kde som sa snažila jesť zdravo. Aspoň zo začiatku. Plán bol schudnúť približne 10 kg, aby som sa po návrate naspäť na Slovensko mohla prihlásiť na missku. Plán sa nenaplnil ani náhodou a vo Francúzsku som pribrala ešte viac. Vrátila som sa na Slovensko a mamina mala už na letisku narážku na moju váhu. Ale nič som si z toho nerobila, vedela som, že do januára je ešte niekoľko mesiacov času a ja to schudnem dovtedy ako nič. 
A aj som schudla. Začala som s crossfitom a váha išla dole rýchlejšie než som čakala. V decembri som mala pocit, že konečne je všetko tak, ako má byť. Prvý krát v mojom živote som bola spokojná s mojou postavou. Ostával mesiac do kastingu a ja som vedela, že ak to pôjde ďalej tak, ako plánujem a schudnem ešte posledných asi 5 kg, mohlo by to vyjsť. V polovici decembra som si ale natrhla väzy v členku a skončila som s barlami a depresiou ako svet. Kasting som ale aj napriek tomu vyskúšala, aj keď som vedela, že neexistuje reálna šanca aby som postúpila. Kvôli veku to však bola moja posledná možnosť a vedela som, že ak by som to neskúsila, raz by som si to veľmi vyčítala. Síce som nepostúpila, no veci sa udiali tak nejako inak a vlastne som aj napriek neúspechu bola šťastná. Organizátori missky si ma pozvali na sústredenie a ja som absolvovala všetko to, čo ostatné missky a (aj napriek tomu, že som noci preplakala v hotelovej izbe) bola som šťastná, že si to môžem aspoň trocha takto vyskúšať. Ďalší polrok som sa pohybovala medzi misskami stále viac a viac a síce som bola nekonečne šťastná, že som sa do toho sveta dostala, že tie dokonalé ženy sú moje kamarátky, vnútorne som bola úplne zlomená, lebo som cítila, že to nie je to, čo som chcela. Že nie som jednou z nich. V polovici roka 2015 ale svitla nádej, že existuje reálna šanca, že by sa mohla zvýšiť veková hranica na 24 rokov a že by som kasting mohla znova vyskúšať!
Plán bol sústrediť sa celého polroka na to, aby som schudla postupne, pomaly a hlavne udržateľne. Vesmír to ale chcel úplne inak a posledný inžiniersky ročník, dennodenné písanie diplomovky, nezdravé jedlo a absolútna absencia času na cvičenie sa znova podpísali na mojej postave. Po promóciách som na celé leto odletela na Bali, kde som mala v pláne jesť zdravo a chodiť pravidelne behať a vrátiť sa naspäť krásna. Na Bali bolo ale všetko úplne inak ako som plánovala a v tej teplote a vlhkosti som dokázala naplno fungovať len v klimatizovaných priestoroch. S jedlom to bolo tiež strašné a po lete strávenom v Indonézii som sa vrátila s ďalšími 10 kilami navyše. Bola som obrovská, nechutná, tučná, no len málokto ma v tomto stave videl. Hneď po príchode som začala makať na 100%, presťahovala sa do Prahy a za tri mesiace schudla 23 kíl. Veková hranica na missku sa zvýšila na 24 rokov a ja som v januári znova mohla absolvovať kasting. A tentokrát to vyšlo. Postúpila som do semifinále a na svete nebolo šťastnejšieho človeka. Ale tu niekde to šťastie skončilo. Nasledovali tie najhoršie a najbolestivejšie mesiace môjho života, ktoré by som najradšej vymazala a zabudla. Na všetko.       
To, že rok 2016 bol najhorším rokom môjho života, to už všetci viete. Neraz som o tom písala, naposledy v zhrnutí roka niekedy na začiatku januára. Úplnú pravdu a skutočný dôvod toho, prečo to tak bolo a prečo sa veci v mojom živote udiali tak ako sa udiali, vie len veľmi málo ľudí. A nedávno to nevedel vôbec nikto.
O tom, že ma zo semifinále vyrazili už všetci dobre viete. A čiastočne aj to, čo sa dialo potom. Čakalo mi niekoľko skutočne katastrofálnych týždňov. Uvedomila som si, že všetko skončilo. Že si už nikdy nesplním svoj veľký sen. Ten sen, ktorý tak zásadne ovplyvňoval celý môj život doteraz. Bola som z toho taká zlomená. Všetci do mňa tlačili sladké, pozývali ma do cukrárni a ja som žila s depresiou ako svet. Preplakala som niekoľko nocí a dennodenne som hľadala motiváciu na cvičenie. Márne. Bola som taká slabá. Po pár týždňoch som sa dostala naspäť do režimu a začala som znova cvičiť a jesť zdravšie. Našla som v sebe stratenú silu a bola zase aspoň trocha šťastná. Vedela som, že nemôžem poľaviť, že tú vymakanú postavu si udržím, nech sa deje čo sa deje. To bola jediná vec, ktorá ma hnala vpred. No po pár dňoch prišla prvá rana a pri cvičení som si vykĺbila rameno a dostala som stopku na tri týždne s cvičením. Nechápala som, prečo sa mi to deje. Prečo je všetko proti mne, prečo keď som konečne nazbierala dostatok sily na to, aby som sa vrátila k cvičeniu, sa muselo stať toto?  
Pribrala som pár kíl, ale tie som zase po vyliečení zhodila naspať. Takto som fungovala najbližšie dve mesiace. Váha mi stále kolísala ale len +- 5 kg, čo bolo vzhľadom na moje minulé výkyvy úplne v poriadku a náprava bola záležitosťou pár dní. 
Čakala ma cesta na Slovensko a Veľká noc u starých rodičov. Všetky rodinné akcie ma desili a mala som z nich stres týždne dopredu. Za víkend na Slovensku som zjedla asi tonu koláčov, ale stále som sa upokojovala myšlienkou, že o tri dni budem naspäť v Prahe, naspäť v režime a o pár dní som zase tam kde som bola. Na jednej strane som bola rada, že dokážem tak rýchlo schudnúť, no na druhej som si pomaly ale iste začala uvedomovať neudržateľnosť svojej váhy.
Po návrate do Prahy ma ale čakala nemilá správa a to, že v gyme niekto dostal príušnice, ochorelo pár ľudí a že cvičenie je na vlastné riziko. Cvičiť takmer nikto nechodil, no ja som si povedala, že príušnice sú detská choroba a ja potrebujem rýchlo zhodiť kilá z Veľkej noci a teda to risknem, prinajhoršom si týždeň poležím v posteli. Moment, za ktorý si aj s odstupom času zaslúžim niekoľko faciek. 
Ochorela som a okrem príušníc som dostala aj zápal mozgových blán a zápal pankreasu. Skončila som v nemocnici a psychicky som sa úplne zosypala. Po dvoch týždňoch ma pustili domov, no keď mi doktor oznámil, že 3 mesiace nesmiem cvičiť, môj svet sa zosypal znova. 
2 mesiace so zápalom mozgových blán a ďalší mesiac ležania boli príšerné, no na váhe sa nejako zásadne neprejavili. Čo sa ale prejavilo naplno bolo to, že som sa na crossfit vrátila tak strašne slabá, že som mala pocit, že začínam úplne od začiatku. Akákoľvek fyzická aktivita ma stála nekonečne veľa sily, ktorú som nemala. A psychicky som na tom už horšie byť nemohla. Ale zase som sa veľmi mýlila.
Začala som ale zase cvičiť, no stále mi robilo problém to, že som mala neustále chuť na sladké. A tak veľakrát po tréning som si niečo sladké dala. Ale cvičila som veľa a nemala som vôbec výčitky. Naučila som sa prispôsobiť stravu tréningom a keď som cvičila, dala som si aj viac jedla, viac sladkého. Mala som pocit, že som sa konečne dostala do nejakého správneho režimu, do takého, aký by som mala mať stále. Ako by som mala fungovať. A mala som zo seba konečne dobrý pocit. Že by to mohlo ísť, že by som skutočne mohla ostať navždy krásna. Že to je udržateľné. 
Ale potom prišiel ten zlom a kamarát mi povedal o ketóze. O tej zázračnej ,,diéte", ktorá mne URČITE bude vyhovovať. Že vyradil zo stravy všetky sacharidy, nahradil ich tukmi a cíti sa úžasne. Na sladké vôbec nemá chuť a má veľa energie na cvičenie. Vyzeralo to ako ideálne riešenie môjho problému.
Ach ako som sa vtedy neskutočne mýlila. Prvé dni boli príšerné, bolo mi zle, nevládala som ani chodiť, no po týždni som sa dostala do ketózy a všetko bolo presne tak, ako mi o tom Tomáš hovoril. Vydržala som v ketóze niečo cez 6 týždňov. Mala som neskutočne veľa energie na cvičenie, v gyme som trávila dlhé hodiny, po tréningoch som chodila behať a po nociach som nemohla spať, pretože som stále niečo musela robiť. Veľmi rýchlo som sa vrátila na veľkosť S a nebolo na svete šťastnejšieho človeka. Mala som pocit, že som našla nevyčerpateľný zdroj energie, že dokážem úplne všetko, že som úplne nezastaviteľná. V tom období som mala po rozchode a psychicky som sa cítila absolútne príšerne. Energia, ktorú som ale mala mi všetko to psychické trápenie kompenzovala. 
Niekedy vtedy som stretla Davida (Zajtra to bude rok. Sfúkneme sviečku?) a všetko mi to začalo zapadať. Môj život začal byť znova krásny. Pretože som mala pocit, že som krásna ja a že mám vedľa seba človeka, ktorý to oceňuje a myslí si to tiež (panebože ako by som sa dnes za tieto názory nafackala).  
Nastúpila som na doktorát a hneď na začiatku augusta odletela na týždeň na konferenciu do Ameriky. Už v lietadle po prvom chode som pochopila, že toto nebude asi najlepší prechod z ketózy do sacharidového režimu. Jedla som strašne veľa a všetky sacharidy, ktoré som za posledné takmer dve mesiace nemala, som si za týchto pár dní vynahradila. Na hoteli aj v škole sme mali zabezpečené jedlo a americký cukor s cukrom sa na mne podpísal strašným spôsobom. No dúfala som, že ten týždeň nejako prežijem a ak aj priberiem, keď sa vrátim, v ketóze všetko vrátim naspäť. Z Ameriky som sa ale vrátila o 8 kg ťažšia a začala som tušiť menší problém. Čakal ma týždeň v Prahe a ďalšia služobná cesta do Nórska. Za pár dní doma som sa ale nedokázala dostať naspäť do režimu  a navyše som sa na tréningu pri výskokoch na box zranila a nasledujúce dni som mala obrovský problém s chôdzou. Dokázala som chodiť, ale príšerne to bolelo a nohu som mala pekne fialovú (do dnes mám na kosti hrbolček). Odletela som do Nórska s pomyslením na to, že budem každé ráno chodiť behať, jesť veľa zeleniny a všetko bude v poriadku.
Problém ale prišiel hneď prvý deň, kedy som si chcela obliecť teplé oblečenie, ktoré som si so sebou zobrala a nič mi nebolo dobré. Neobliekla som žiadne teplé nohavice, nezapla jesenný kabát. Vonka bolo sychravo, pršalo a ja som chodila v letných šatočkách, pretože nič iné mi nebolo dobré. Bola mi strašná zima a ľudia nechápali, čo to mám na sebe. Každé ráno som sa budila s tým, že pôjdem behať, že dnes zase začnem, no buď počasie, alebo neskutočná bolesť nohy ma presvedčili o opaku. Každé ráno som sa snažila natrepať do nohavíc, aby som nemusela ísť von znova v šatách, no nešlo to. A to ma psychicky ničilo stále viac a viac. Po pár dňoch v Nórsku som sa úplne zosypala a plakala v kúpeľni na zemi. Uvedomila som si, že je všetko preč, že moja krásna postava je preč, že celá snaha je preč. Že som znova škaredá a tučná, nechutná. V tom momente som neznášala samu seba. Doteraz si ten moment zlomu pamätám. A nič si neprajem viac než to, aby som naň zabudla. Aby som sa mohla vrátiť v čase o rok dozadu a všetko urobiť inak. 
Obliekla som si športové oblečenie, obula tenisky a aj napriek obrovskej bolesti nohy som išla behať. Nevládala som, bolela ma noha, nedokázala som dýchať a navyše začalo šialene pršať. Sadla som si na skalu nad útesom a pozerala sa dole. Jediným riešením tejto situácie v tejto chvíli bolo skočiť. Vedela som, že to všetko vyrieši. Že už nikdy nebudem krásna a nikdy si to nedokážem udržať. Že takáto škaredá na tomto svete byť nechcem. Že ak nebudem krásna a chudá, nikdy nebudem šťastná. Ťažko sa mi o tomto momente hovorí. Bola to taká strašne silná chvíľa, že na ňu asi nikdy nezabudnem. Bol to moment absolútneho odpojenia logiky. Taký, ktorých som potom zažila ešte niekoľko. Ja som vôbec nerozmýšľala nad tým, čo by to spôsobilo, aké by to malo následky, ako by to zasiahlo moju rodinu, priateľov. Že mám sny, ktoré si chcem splniť, že mám nejaké poslanie na tomto svete. V tom momente som verila tomu, že jediné moje poslanie na tomto svete bolo byť krásna. Celý život som sa o tom presvedčovala, že musím byť krásna, že inak nikdy nemôžem byť šťastná. A popritom som bola. Vlastne som bola asi vždy šťastnejšia než vtedy, keď som mala 60 kg a pocit, že som krásna. 
Doteraz neviem, prečo som nakoniec z tej skaly odišla, pretože ten pocit presvedčenia, že to musím urobiť bol silnejší, než čokoľvek ostatné. Vrátila som sa naspäť a úplne som sa zosypala. Znova a znova a znova. Preplakala som niekoľko nocí. Celé dni som sa tvárila že sa nič nedeje, že som šťastná, nikto si nič na mne nemohol všimnúť, no celé noci som plakala a aby toho nebolo dosť, všetko som to zajedala nezdravým jedlom. V obchode som si nakúpila všetko, na čo som mala chuť a zjedla som to. Tony jedla, za úplne krátky čas. Však už to bolo jedno. 
Ako bonus ma strašne bolievala hlava, pretože som celé dni pozerala do počítača, ktorý som mala  po chorobe povolený len na hodinu denne a celý ten stav absolútnej beznádeje to len umocňovalo.
Z Nórska sa vrátil niekto úplne iný. Nie len váhovo, ale hlavne psychicky. Tá veselá a vždy šťastná Nika bola preč. Bola som stále podráždená a nemala som náladu absolútne na nikoho. A aj napriek tomu, ako som sa strašne tešila na rodinu a Davida, som bola na nich absolútne protivná a nepríjemná. Jedna z vecí, ktorá ma z toho všetkého mrzí najviac je to, že oni boli tí poslední ľudia na svete, ktorí si takéto správanie odo mňa zaslúžili. A že som prišla o človeka, ktorý pre ma znamenal toľko. Ale niet sa čo čudovať.
Mala som problém vydržať sama so sebou, celé dni som trávila v posteli a odmietala z nej vyjsť. Jediná vec, ktorá ma dokázala z postele dostať bol tréning na ktorý som prišla každý deň, tvárila som sa šťastne, že sa nič nedele, že som úplne v pohode, no večer som sa doma znova zosypala. Tréningy boli pre mňa len prostriedok k cieľu, v tomto období to bola jediná vec, ktorá ma dokázala dostať z postele. A keď videla doktorka, v akom stave som sa vrátila z Nórska, vypísala ma na PNku. Takže som z postele vlastne celé dni vstávať ani nemusela.
Začala som znova s ketózou, v ktorej som ale stále vydržala len pár dní a nasledovalo šialené prejedenie, podobne ako v Nórsku. Tu niekde sa v mojej hlave zrodil ďalší šialený nápad a to ten, že keď už neviem prejedanie zastaviť, vedela by som zmierniť jeho účinky. Hovorila som si, že keď už trpím na jednu poruchu príjmu potravy, je jedno, či nebudú dve. (Prosím ďalšiu facku). Chvalabohu som ale nekonečne vďačná svojmu telu, že ma na túto cestu nepustil, pretože aj s celou rukou v krku sa u mňa nič nedialo. A tak som sa prejedala bez toho, aby som spadla aj do bulímie. To ako fakt neviem, kde by som sa bola až dostala, keby som toto dokázala. Nekonečný kolotoč, z ktorého nešlo nájsť cestu von. 
Čakala ma ďalšia služobka v Ameriky a ja som mala už len z predstavy ďalšej cesty do Ameriky stres ako nikdy predtým. Vedela som, čo presne ma čaká a bála som sa toho, aby som to psychicky zvládla. 
Po pár dňoch som sa vrátila naspäť a netúžila som po ničom inom, než po tom, aby som mohla znova naplno cvičiť, jesť ,,zdravo" a vrátiť sa váhovo tam, kde som bola predtým. Nič nebolo dôležitejšie než to, aby som vyzerala dobre. Keď som mamine prvý krát povedala, že chcem skončiť s doktorátom a že už nikdy nechcem ísť do Ameriky, presne vedela, aký je ten skutočný dôvod.
Stále som bola na tom psychicky strašne, no oproti stavu v Nórsku som sa posunula o obrovský krok, pretože zrazu som mala chuť a silu začať s tým niečo robiť. Nevzdať to.
Ketóza je ale tenký ľad, strašne tenký. Pretože som telu odopierala takmer všetko a ono fungovalo v nejakom krízovom režime, ktorý som považovala za správny, po čase si to všetko vypýtalo. Mala som veľa energie, stačilo mi spať málo hodín, ale to predsa nikdy nemôže fungovať dlhodobo. A ani nefungovalo. Stále som bola chorá, mala som strašnú krv a slabú imunitu. Každý mesiac som ochorela minimálne jedenkrát. A navyše stavy prejedania ma nevyčerpávali len fyzicky, ale psychicky omnoho viac. Myslela som si, že len ja som slaboch, že to len ja nedokážem prejsť z tohto režimu postupne do normálneho, tak ako by sa to správne robiť malo. Že všetko je len preto, že ja nie som schopná vydržať. Počas týchto stavov som ale našla ďalšie dievčatá, ktoré to vytrvalo tajili a mali úplne rovnaký problém ako ja. Začala som o tom hovoriť ja a priznali sa mi tiež. Dievčatá z môjho najbližšieho okolia. Nebola som v tom sama.  
A zrazu prišiel ten deň. Ten deň, kedy som KONEČNE po takej dlhej dobe bola skutočne šťastná. Usmievala som sa a to naozaj úprimne. Bola som s ľuďmi, ktorých som mala tak strašne rada, konečne som mala pocit, že sa dokážem vrátiť tam, kde som bola. Že dokážem to, čo som už raz dokázala. Konečne po tak dlhej dobe som mala pocit, že budem zase šťastná. Že som to nezabudla, že to stále dokážem. Po dokonalom dni som sa vracala domov, v hlave plány ako od zajtra začnem na 100% makať na tom, aby som bola znova krásna, tak ako predtým. Že odmietam akékoľvek stavy prejedania a že už do toho nespadnem. Že budem chodiť pravidelne behať a budem zase krásna! A silná. Že tentokrát vydržím!
Kto čakal, že tento dokonalý deň skončil v sanitke a následne v nemocnici, ruku hore. Natrhnuté väzy v členku a 6 týždňov bez pohybu. Mala som pocit, že sa mi to asi sníva. Že mne je proste predurčené nebyť šťastná. (Alebo si uvedomiť, že šťastie, to neznamená mať 60 kg? Že v živote sú dôležité úplne iné veci?). 
Týždeň doma v posteli som sa držala jedla presne tak, ako som pokladala za správne. Žiadne zakázané potraviny. Nemohla som chodiť a jedla som len to, čo som mala doma, alebo čo mi kúpila spolubývajúca, ktorej som ale rázne zakázala kupovať čokoľvek, čo by nezapadalo do môjho ketóza jedálnička. Po týždni ma ale navštívil kamarát a na otázku, na čo mám chuť som odpovedala, že na všetko sladké. A on to všetko sladké doniesol. Veľmi rýchlo som do toho zase spadla a všetko som to priklincovala tým, že som odišla na Slovensko, kde prejedanie pokračovalo. Celé dva týždne. Posledné mesiace som mala stres z toho chodiť domov, chodiť za rodinou a aj keď som ich mala strašne rada a strašne mi chýbali, tak strašne som sa bála toho jedla, ktoré na mňa doma čakalo, že som radšej ostala v Prahe a za rodinou nešla. Ale teraz to už bolo jedno. 
V tejto dobe som začala so sociálnymi experimentmi a istú dobu som Tindrovala. Na Tindri som narazila na človeka, ktorého dnes, s odstupom času považujem za toho najhoršieho človeka, ktorého som kedy v živote stretla. Človeka, ktorý v sebe nemal ani štipku dobra. A verte mi, že to ja dokážem nájsť úplne u každého. Niekedy vtedy som si povedala, že by som sa v živote s nikým zo zoznamky nestretla, ale po tom ako sme si písali asi tri týždne (a z nejakého nepochopiteľného dôvodu som mala pocit, že si rozumieme), sme sa dohodli na osobnom stretnutí. Od prvého momentu bolo jasné, že jeho jediná požiadavka na ženu je to, aby bola chudá. Povedal mi, že s mojou výškou 178 cm by som mala mať 55 kg a nič iné nie je prijateľné. Bol to presne ten ego idiot, ktorý si o sebe myslí, že je najúžasnejší a najkrajší na svete. Pravidelne mi hovoril veci typu: že na ulici je každá ženská krajšia než ja a on by mohol mať úplne ktorúkoľvek, ale namiesto toho je so mnou. Keď som si v piatok chcela kúpiť ovocie a povedala som, že si dám voľnejší deň mi povedal, že si budem dávať voľnejšie dni vtedy, keď budem vyzerať normálne. Povedal mi, že sa mám prestať tváriť smutne a že to že mi nikto nehovorí, že som tučná je len preto, lebo nikto nie je úprimný. Neviem, prečo som toto vydržala tak dlho. Asi som mala rada tú bolesť, akú mi táto idiotská osoba spôsobovala. 
Bol to človek, ktorý si ma absolútne nevážil, správal sa ku mne ako k úplnému odpadu. Denne mi vyhadzoval na oči to, aká som tučná a nechutná. Popritom on bol typ človeka, ktorý za dve mesiace (fakt dve mesiace?!!) počas ktorých sme sa stretávali, jedol len samé sračky, pil kolu a zajedal ju čipsami. Za celé tie dva mesiace som nevidela ani raz že by zjedol normálne nutrične vyvážené jedlo a napil sa čistej vody. Nedajbože, že by išiel cvičil (o tom stále len hovoril). Počas januára som znova ochorela a so zápalom priedušiek som ležala doma a dala si trocha ovocia. Vyčítal mi, že kvôli chorobe teraz nebudem cvičiť, budem jesť sacharidy a on bude musieť čakať ešte dlhšie, kým budem znova krásna a chudá! Chorobu som nedoliečila, aby som mohla znova cvičiť a bola čo najrýchlejšie znova chudá. Stretávali sme sa ešte niekoľko dní, kým som si povedala dosť. Nikto si nezaslúži, aby sa k nemu niekto správal takto. Nikto. Ani ja. A to aj keď práve nemám 60 kg.
To, čo dokázal tento človek urobiť s mojou už dovtedy na kúsky rozlámanou psychikou je ťažko popísateľné. Zrazu som sa cítila oveľa horšie, než dovtedy. Prvýkrát som v  mojom živote našla človeka, ktorý ma úplne utvrdil v mojich šialených predstavách. V tom, že najdôležitejšie na svete je vyzerať úžasne a že na ničom inom nezáleží. Že ak nebudem mať 55 kg nikdy nebudem krásna a všetky ženy na svete budú krajšie než ja. 
Prišiel február a ja som bola motivovaná ako nikdy predtým. Nie len preto, že som chcela jemu ukázať, že budem znova krásna, ale hlavne preto, že som vedela, že tie ,,nórske" kilá fakt idú dole a vidina toho, že budem zase ako predtým ma vpred hnala neskutočnou silou. Spísala som si ciele, ktoré som na február mala a denne som ich plnila. Celých 28 februárových dní bolo absolútne dokonalých. Cvičila som každý deň, 4x do týždňa dvojfázovo, kedy som chodila ráno behať. Ketóza znova fungovala na jedničku a ja som bola presvedčená, že z akéhokoľvek prejedania som vonka. Zrazu mi bolo dobré všetko oblečenie z obdobia missky a ja som bola skutočne šťastná. Ale to najhoršie ešte len malo prísť.
Posledný deň som sa začala cítiť nie úplne dobre. Začala ma bolieť hlava, cítila som úplnú slabosť, ale bol to posledný deň dokonalého mesiaca a ja som nemienila nejako poľaviť. Chýbal mi posledný bod na zozname, ktorý som potrebovala splniť. Akákoľvek odchýlka od dokonalosti v mojom železnom harmonograme sa nepripúšťala. Akákoľvek odchýlka mohla mať katastrofálne následky. No verila som, že som silnejšia.
Pred tréningom som sa zastavila na kafe v kaviarni pri gyme a kúpila som si banana bread. Mala som naň obrovskú chuť a hlavne som si myslela, že mi dodá trocha sily na cvičenie, pretože som sa cítila fakt slabo. Tréning som mala problém odcvičiť a celý čas som myslela len na jedno. Na to, že som zjedla niečo zo zakázaných potravín, že som zjedla nepovolené sacharidy. Spustil sa znova ten stav odpojenia logiky, ktorý nešlo vypnúť. Po tréningu som išla do obchodu a kúpila som si úplne všetko, na čo som v tom momente mala chuť. Od čokolády, sušienok, cukríkov, keksíkov, cez kilá ovocia, jogurtov, buchtičiek, celú bábovku až po pudingové taštičky a čokoládové croissanty. Nákup, ktorý by mala priemerná rodina na niekoľko dní. Však mohla som banana bread, môžem aj toto.
Prišla som domov a za čas, ktorý sa nerovnal viac než pár desiatkam minút som to dokázala úplne všetko zjesť. Bolo mi tak príšerne zle. Počas toho ako som to jedla som vedela, ako sa potom budem cítiť, vedela som, že to vôbec jesť nechcem, vedela som, že to, čo robím je úplne to najhoršie, čo môžem sama sebe urobiť. Vedela som, že tým úplne zahodím celú tú mesačnú snahu, tie dni, kedy som bola taká šťastná. Vedela som, že budem tak strašne nešťastná, no aj napriek tomu som nedokázala prestať. Tak dobre som už ten pocit poznala. Ráno som sa zobudila a začala som odznova. Celý deň som dávala pozor, stále si opakovala, že toto znova urobiť nemôžem, no prišiel večer a všetko sa opakovalo. Však keď som mohla včera, môžem aj dnes. Vo februári som zažila ten najhorší a najsilnejší záchvat zo všetkých, trval niekoľko dní a ja som sa počas nich nedokázala postaviť z postele. Všetko to umocňovalo to, že som mala zápal pľúc a z postele som sa postaviť ani nemusela.  
Záchvaty prejedania u mňa dokázala spôsobiť akákoľvek odchýlka od toho, čo som považovala za správne. Úplne nepodstatná maličkosť. Potrebovala som mať všetko absolútne naplánované a perfektné. Do detailov, jedlo na gram. Vôňa čokolády, keď som si dala jednu jahodu od kamarátky alebo, keď som myslela na niečo sladké dlhšie ako jeden deň. Tak málo stačilo a znova prišiel ten neovládateľný stav, kedy som ja, vždy tak silná osobnosť, bola slabá a úplne bezmocná. Ja proti tomu všetkému jedlu. Často som si predstavovala, aké musí byť úžasné, keď si sadnem s kamarátkou do kaviarne a dám si len tak koláčik, pretože naň mám chuť. A to bude všetko. Žiaden ďalší koláčik, žiadne šialené stavy potom. Jeden jediný koláčik a dosť. Tak strašne som si priala byť normálne dievča!
Nevedela som, čo mám robiť, bola som z toho tak zúfalá. Záchvaty sa stále stupňovali a stále to bolo horšie a horšie. Vedela som, že z tohto sa sama nedostanem. Že na to nemám dosť sily. Že nech sa snažím akokoľvek, nedokážem to. A tak som sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. 
Ten deň, kedy som prišla prvý krát na psychiatriu si pamätám, ako keby to bolo včera. Obliekla som sa strašne krásne, obula som si lodičky, aby som vyzerala ako úplne normálny človek, o ktorom by ste nikdy nepovedali, že má nejaký psychický problém. No na tomto mieste všetci zastávali rovnaký názor a o nikom, koho som na klinike v ten deň (a potom aj všetky tie ďalšie návštevy) stretla by ste nikdy nepovedali, že by mohol mať nejaký problém. Vyplnila som dotazník a podpísala to, že stále všetko vo svojom mene podpisovať môžem (na úvod pekné privítanie).
Pani doktorke som porozprávala o všetkom o čom teraz Vám, o celom priebehu roku 2016 od missky až po myšlienky na samovraždu v Nórsku. O tom, aké depresie mi jedlo spôsobovalo a tiež o tom, aké euforické stavy mi spôsobovali tie dni, kedy som znova schudla a cítila sa znova krásna.  
Diagnóza znela horšie než som čakala. Bipolárna porucha spojená s poruchami príjmu potravy. Pani doktorka mi povedala, že som v príšernom stave a keby som prišla neskôr, musela by ma hospitalizovať. Takže nebola som slaboch, nebola som tak slabá, ako som si myslela. Zrazu som zistila, že som vážne chorá. Na bipolárnu poruchu som dostala lieky a odchádzala domov s tým, že možno raz konečne budem zase normálne dievča. No už nikdy nie také, o ktorom som písala na začiatku.
Áno, presne ako čítate. To najviac pozitívne dievča, ktoré poznáte z instagramu ako najväčšieho šíriteľa pozitivizmu a dobrej nálady sa liečilo na psychiatrii. Absolvovala som niekoľko sedení u psychiatra, psychoterapií u psychológa, dostala som lieky na bipolaritu a dúfala, že to pomôže. Že v mojom živote znova nájdem stratené hranice, že prestanem všetko hnať do takých neskutočných extrémov, že prestanem brať jedlo ako môjho najväčšieho nepriateľa. Veď som ho vždy tak milovala.  Za mesiace v ketóze som si v sebe vybudovala nekonečný odpor a strach zo sacharidov. Keď som si po tak dlhej dobe urobila na raňajky kašu z vločiek a ovocia, veľmi dlho som sa prehovárala k tomu, aby som ju zjedla. Že skutočne to nie je môj nepriateľ, že ovocie naozaj môžem. A nie len v stavoch s odpojenou logikou. Že ho môžem práve vtedy, keď nad jedlom premýšľam. 
Niekedy okolo februára som sa zoznámila s Kerol (klik na blog!), ktorá robí výživovú poradkyňu a už vtedy mi hovorila, že mám vyskúšať počítanie makier. Že práve jej presne to pomohlo, aby sa zo záchvatového prejedania dostala. Že stále budem mať v tom systém, stále budem mať prehľad o každom grame, ktorý som zjedla, no budem môcť jesť všetko. Žiadne zakázané potraviny. 
Skúsila som to, ale nešlo to. Stále som mala pocit, že robím niečo zle, že to nedokážem. Ešte nebol ten správny čas. Na toto som ešte nebola psychicky pripravená.
Lieky od psychiatričky spôsobili to, že síce som už nemala žiadne výkyvy nálad, no jedla som takmer všetko a bolo mi to jedno. Zrazu som prestala byť taký perfekcionalista, prestala som všetko dokonalo plánovať a môj železný harmonogram bol zrazu preč. Diár, ktorý som predtým nepustila z ruky a v ktorom som musela mať poznačené všetko, som zrazu nevidela niekoľko dní. A tak som sa rozhodla lieky vysadiť. A dobojovať to sama.
Je to už pár mesiacov bez toho, aby som mala extrémne zmeny nálad, pár mesiacov od posledného záchvatu prejedenia. Postupom času som sa sama dopracovala k tomu, že som makrá začala počítať, že som s jedlom prestala bojovať a začala si ho znova užívať. Začala som milovať cvičenie a nerobím to preto, lebo je to prostriedok, ktorý ma posunie k cieľu, ale preto, že ma to skutočne baví. Že tam som skutočne šťastná. Toto miesto ma z tej odpornej choroby dostalo, tu som si pomaly začala uvedomovať to, že to tu vlastne milujem. Že mi to tu tak strašne pomáha. U nás v gyme som spoznala úžasné dievča Lenku (klik na Instagram!), ktorá si tiež v jedle prešla kadečím, no nakoniec začala jedlo milovať, užíva si ho a vyzerá oveľa lepšie, než kedykoľvek predtým. Cez Instagram som spoznala ešte jedno inšpirujúce dievča Lucku (klik na instagram), ktorá si rovnako prešla poruchami príjmu potravy a záchvatovým prejedaním a dnes je nie len mojim vzorom, ale aj vzorom mnohých ďalších dievčat. Ukázala mi nie len to, ako sa z toho dostať, ale tiež to, ako si makrá vypočítať a ako začať konečne žiť naplno! Ona mi denne ukazuje, že jedlo je môj priateľ, že si ho môžem užívať a že ma dokáže posunúť presne tak, kam sa potrebujem dostať. Dievčatá, ďakujem Vám !
Stále bojujem s tým, že musím jesť sacharidy, stále z nich mám strach, no pomaličky to ide. Až teraz si naplno uvedomujem, ako šialene zle a strašne málo som jedla. Ja som chcela od môjho tela tak strašne veľa, ale dávala som mu minimum.
Teraz mám z jedla zase radosť. Užívam si ho, užívam si to, že môžem jesť úplne všetko. Pozerám sa do rúry, ako sa mi pečú zemiaky a usmievam sa na ne. Som šťastná z takej maličkosti, ktorú každú berie ako úplnú samozrejmosť. Teším a z toho, keď si v obchode kúpim ovocie a môžem ho zjesť. Keď si dám po tréningu banán, pretože to moje telo potrebuje. Keď si dám normálnu večeru a nie len proteín, ako to bolo ešte nedávno. Keď ma niekto ponúkne jahôdkou a ja viem, že môžem. Že ma potom nečaká šialený záchvat prejedenia, keď večer prídem domov, ale normálna večera. Že prídem do kaviarne a dám si koláčik. Jeden koláčik!
Už tak dlho som nemala vôbec chuť na čokoládu a viete prečo? Pretože ju zrazu môžem. Pretože mi do makier vojde aj 300 gramová Milka (no dobre, ale potom už nič iné). Zakázané ovocie najlepšie chutí, všakže? Keď dáte telu všetko to, čo potrebuje a čo si vypýta, bude šťastné. A presne také, ako ho chcete mať. Prečo som toto všetko nevedela predtým?
Dnes mám okolo seba tak úžasných ľudí, ktorí mi nedovolia, aby som do toho zase spadla. Mám úžasné kamarátky a skvelú rodinu a aj keď mi trvalo veľmi dlho pochopiť, že to, čo som stratila v lete v Nórsku už naspäť nezískam, viem, že to proste takto malo byť.
Mám úžasného fyzioterapeuta a trénera v jednej osobe, ktorý nie len odstraňuje všetky bolesti zo zranení, ktoré som si za posledné roky spôsobila, ale tiež vie, čím som si prešla (približne a možno už aj detailne) a vie kam sa chcem znova dostať. Síce pomaly, ale udržateľne. A viete ako dôležité to slovo udržateľnosť je? Za posledný rok som zistila že patrí medzi dve najdôležitejšie slová môjho života. A to druhé je rovnováha. Tieto nekonečné mesiace bolesti ma naučili to, že najdôležitejšia vec v živote je rovnováha. 

A viete čo, ja tých 65 kíl zase budem mať! Aj keď viem, že vôbec nepotrebujem. Pretože šťastná som už teraz!



Majte sa krásne a užívajte si život naplno. So všetkým, čo Vám ponúka!

Vaša


↧
↧

Kráľovná výmykov

July 31, 2017, 2:23 pm
$
0
0
Že o tomto raz napíšem, to by mi nikto nebolo ani napadlo. A nie len, že napíšem, ale že sa to skutočne udeje!
Pred pár mesiacmi sme sa boli pozrieť v Brne na crossfitovej súťaži Elite Battle of Brno, o ktorej som Vám vtedy písala TU.  Hovorila som si, ako strašne by som chcela súťažiť tiež, no nemala som odvahu ani len to vysloviť nahlas. Vtedy za mnou prišla kamarátka s tým, že to za rok natrénujeme a prihlásime sa. Prikývla som, ale myslím, že vtedy nikto fakt neveril tomu, že by som na nejakú crossfitovú súťaž niekedy v živote fakt nastúpila.
Prešlo len pár mesiacov a Facebook mi vyhodil upozornenie, že Elite Battle of Brno je späť. V letnej verzií, vonka, na atletickom štadióne. Potešila som sa, že znova pôjdem fandiť, keď ma prekvapila správa od Peti - poďme na Battle. Súťažiť. A moja automatická odpoveď bez premyslenia - tak poďme. Často prikývnem na veci, ktoré sú ešte ďaleko len preto, aby ten človek s tým viac neotravoval a dúfam, že dovtedy na to prinajlepšom zabudne. No tentokrát sa nezabudlo. Bolo treba zohnať dvoch chlapov do tímu a do týždňa natočiť kvalifikáciu.
Moja prvá súťaž začínala mať reálne rozmery a pomaly mi dochádzalo, na čo som sa to preboha dala nahovoriť. Zohnali sme tím, dohodli čas točenia kvalifikácie a nebolo cesty späť. Už počas točenia kvalifikácie a robenia doubleundrov bolo viac než jasné, že nech toto už dopadne akokoľvek, s nami ešte bude veľká sranda. Spustila sa časomiera a hneď v prvých sekundách sme boli všetci zamotaní vo švihadlách, po neúspešnom prvom pokuse o dvojšvihy. Začiatok dobrý. Dúfali sme, že opakovania nikto počítať nebude a ešte viac v tom, že si to video vlastne nikto ani nepozrie. No vzhľadom na to, že sme sa úspešne kvalifikovali, neverím, že to video vôbec niekto pustil. A možno nás chceli vidieť naživo, viete ako, na takých súťažiach normálne veľa zábavy nebýva.
Plán na najbližší mesiac bol jasný. Veľa trénovať a do Brna prísť pripravení. No na toto sa skutočne pripraviť nedá. Medzitým som ale začala trénovať s Jakubom a najväčšou výzvou nebolo to, aby som nacvičila to, čo mi nejde, ale to, povedať môjmu novému trénerovi (ktorý po tých pár tréningoch začal prichádzať na to, že som blond brzda tisícročia), že sa chystám na serióznu súťaž.
Do Brna sme s Peťou odcestovali už v piatok v priebehu dňa. Chalani prišli až večer a keďže Kamil spal s nami v dedinke, kde býva Peťa, boli sme ho vyzdvihnúť v Brne. Cestou sme ale z auta započuli nejaké zvuky, pripomínajúce niečo ako dedinskú zábavu. Dedinskú zábavu sme na tomto mieste zažili nedávno a jej následky som liečila ešte pár týždňov potom. Po poslednej návšteve Brna pred niekoľkými týždňami, kedy sme boli na otváračke diskotéky v susednej dedinke, vypili za polhodinu asi 12 vodiek s energeťákom (každá) a kedy som sa naspäť domov vrátila celá krvavá a od blata, pretože som o tretej ráno preliezala plot, bolo riziko, že by sa na tomto mieste mohlo udiať zase niečo podobné. Tentokrát ale nebolo vhodné žiadne preliezanie plotov a nejaké zbytočné úrazy navyše a preto plán bol - nezdržiavať sa na tomto mieste dlhšie. 
Kedže sme sa nachádzali v Petinej rodnej dedinke, bolo celkom pochopiteľné, že ju všetci poznali. Ja som sa tam nachádzala len druhý krát v živote a tiež ma všetci poznali. Človek by neveril, s kým všetkým sa dokáže počas jednej dedinskej zábavy zoznámiť a nezapamätať si to.
Celý deň som myslela na to, že dnes musím byť zodpovedná, jesť rozumne a rozumne regenerovať a oddychovať a hlavne sa rozumne vyspať. Čakajú ma predsa moje prvé závody a nie len jedlo, ale aj spánok deň pred, sú dve veľmi dôležité premenné, ktoré by nebolo vhodné podceniť. 
Na zodpovednosť a na to, ako som sa dobre pripravila, som ráno myslela znova, keď som po hodine spánku, dvoch kávach a energetickom nápoji sedela na obrovskom štadióne a pozerala sa na to, ako organizátori smerom k nám kotúľajú obrovské pneumatiky. Padala mi hlava od únavy, ledva som dokázala sedieť, svietilo na mňa slniečko a pohľad na to veľké približujúce sa čudo ma desil ešte viac než to, že po obvode štadióna sa nachádzal nekonečný bežecký ovál. Pre niekoho, kto tri mesiace kvôli bolesti lýtka nemohol ani rýchlejšie chodiť, na úvod, na vystrašenie dobré. No upokojovala som sa tým, že možno len nenašli lepšie priestory a to miesta na behanie je tu úplne náhodou a nikto neplánuje nič ani len podobné ako behanie. No alebo aj áno. 
Prišlo vyhlásenie prvého workoutu a akosi som tušila, že po vzore posledného Battlu v novembri nás čaká nejaká pekná dýchačka. Time cap 18 minút, za ktorý je potrebné urobiť 200 angličákov a  zabehnúť čo najviac kôl. ČO NAJVIAC kôl? A navyše sa najprv behá a až potom robia angličáky? Takže je potrebné ODHADNÚŤ, ako dlho budeme robiť angličáky a koľko kôl teda dovtedy stihneme zabehnúť? Kamil ako veľký tréner a vodca nášho tímu (po tom, ako prikývol na to, že s nami bude v tíme som musela sľúbiť, že ho budem na slovo poslúchať) vypočítal, že tých kôl stihneme 9? Nerátal asi ale s tým, že má v tíme invalida, ktorého by ktorýkoľvek z prítomných atlétov predbehol, aj keby bežal tvárou vzad. 
Prvé koliečko som zabehla na prekvapenie celkom obstojne, no to druhé, to bola najväčšia katastrofa môjho života. Som rada, že sa to nijako nedokumentovalo, lebo keby tento bežecký výkon videl môj tréner Jakub, spontánne by oslepol. Ja som kedysi chodila behať pravidelne, ale po tom ako som si pred pár mesiacmi zranila lýtko a behala s tým každý deň ďalej, dostala som sa do takého štádia bolesti, že ma bolela aj chôdza a napríklad schody alebo švihadlo som nezvládala vôbec. 
Človek by si myslel, že som si pár mesiacov oddýchla a zabehnem to na výbornú, no zjavne to tu tak úplne nefungovalo. Počas druhého koliečka, pár metrov pred koncom som sa dostala do ,,slepého bodu" kam na mňa nikto nevidel a priala som si v momente umrieť. Ľahnúť na zem a umrieť.  Následných 200 angličákov na tom ostrom slnku bolo síce pekne odporných, ale radšej by som ich robila dvakrát viac, než by som mala znova bežať.
Odpípnutie 18 minút to bol nebeský zvuk pre moje uši a chvíľku som ešte ležala na zemi a tešila sa z toho, že už nikto nebude chcieť, aby som znova behala. Alebo bude?
Nasledovalo vyhlásenie ďalšieho workoutu a organizátori sľúbili, že budú činky. Odvtedy, ako trénujem s Jakubom mám zakázané vzpieranie. Dostala som ultimátum, ktoré kým nesplním, nemôžem vzpierať. A to je veľmi smutné. (Pred pár dňami sa mi snívalo, že som robila 500 snatchov a bola som najviac šťastná. Dá sa to liečiť?). A zrazu tam boli predo mnou. Tie činky. Láska.  Ja som sa tak strašne tešila! No ale vlastne len do okamihu, kým si jeden z organizátorov nevzal do ruky mikrofón a nezdelil so svetom to, čo nás čaká. 300 Synchro Thrustrov bez položenia činky na zem a maximálny počet výmykov? Chvíľku som len tak nemo sedela a rozmýšľala, čo z toho, čo som práve počula, zasiahlo moje už dosť po prvom behu na časti rozlámané ja viac. Či to, že za každé pustenie činky na zem máme trestné KOLIEČKO BEHU alebo to, že po 300 Thrustroch náš čaká maximálny počet výmykov? Maximálny počet ČOHO? A čo to je kristepane výmyk? Zdalo sa mi, že to slovo som už niekedy počula. Niekedy v časoch strednej školy, kedy som pravidelne na každej preventívnej prehliadke vysvetlila doktorke, že pre môj osobnostný rozvoj naozaj nie je vhodné, aby ma niekto nútil počas vyučovania na telesnej cvičiť a nedajbože behať, alebo robiť nejakú gymnastiku. Doktorka bola kamoška a vždy mi podpísala papier, ktorý ma zaraďoval do 4.skupiny, kam patrili všetci tí postihnutí a chromí, ktorí kvôli vážnym zraneniam a chorobám, hodiny telesnej nemohli absolvovať.
Zadala som do google ,,ako urobiť výmyk" a na chvíľku som sa zamyslela, s akými i/y sa to vôbec píše. To, čo sa zjavilo na videu bolo niečo podobné, ako som očakávala a čoho sa obávala. Moja myseľ absolútne odmietala čo i len predstavu toho, že by som toto niekedy dokázala a fakt som si nevedela ani predstaviť, ako sa asi okolo tej hrazdy otočím tak nezvyčajným spôsobom. Čo ma ale upokojovalo bolo to, že Peťa na tom bude veľmi podobne. No dnes to síce asi nevyhráme, ale aspoň zabavím všetkých naokolo a to je, ako som rokmi zistila, asi moje životná rola. 
Kým prišiel na rad náš heat mali sme asi hodinu času a tak sme s Peťou mali ambície výmyk sa naučiť. Veď viete ako, hodina, to je veľa času, čo všetko sa za hodinu človek odkáže naučiť. Čo sa ale rozhodne za hodinu naučiť nedokáže je výmyk. Ukradli sme lavičku od beach volejbalistov, aby sme to mali k hrazde bližšie a skúšali. Skúšali celú dlhú hodinu. Odchádzala som s niekoľkokrát vykrúteným členkom, krvavou nohou, mozoľmi a pomyslením na to, že adrenalín počas plynutia time capu možno pomôže (no istotne!).
Prišiel na rad náš heat a nebyť toho strašného slniečka, asi by som si to celé užila ešte viac. Úlohou bolo urobiť 300 synchro thrustrov a teda s činkou do drepu a nad hlavu v jednom pohybe. Synchro. A teda sme sa s partnerom museli stretnúť aj v dolnej aj hornej pozícií. Že máme s Davidom problém sa zohrať je už známa vec a tentokrát sme si to znova overili v praxi, v crossfite. Striedali sme sa po 10 opakovaniach a vzhľadom na to, že Kamil je juniorský majster ČR vo vzpieraní a so 40 kg na thrustre sa bežne rozcvičuje, vo dvojici s Peťou dali svoju desiatku tak strašne rýchlo, že sme my s Davidom mali veľmi málo času na odpočinok. Zvládli sme to ale celkom obstojne a činka nám na zem nespadla ani raz. No vďakabohu, pretože po skúsenostiach viem, že neexistuje nič odpornejšie než akékoľvek vzpieranie kombinovať s behom a môj ďalší beh by mohol mať tragické následky.  
Prišli na rad výmyky a keď som videla tú nekonečne vysokú hrazdu a niektoré zúfalé pokusy dievčat, ktoré vyzerali ako z reklamy Reeboku na nové Nano 9, nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Plakať, plakať bude lepšie. No neostávala mi nič iné, než to vyskúšať. David vyzeral, že na zázraky verí, Kamil skôr, že verí na rituálne vraždy. Neviem, či ma viac desila tá dôvera, alebo vidina blížiacej sa smrti. Niekoľkokrát sme to s Peťou zúfalo vyskúšali a usúdili, že dnes asi nie. Že ani adrenalín na toto nie je dosť silný. Na celom tom ma najviac mrzelo to, že nám to judgoval strašne sexy chlap a mojim výmykom som asi veľmi dobrý dojem neurobila. 
Čakala nás asi ďalšia hodina čakania na tretí workout. Strávila som ju masírovaním nôh, ktoré mi ešte ďalšiu polhodinu vibrovali a nevyzerali, že by ešte dnes mali v pláne zvládnuť ďalšiu fyzickú aktivitu. Ale čo nás ďalej čaká? Máme za sebou aj atletiku, aj gymnastiku, aj vzpieranie, ako na začiatku organizátori sľubovali. Kým som sa stihla zamyslieť nad tým, čo by som v tomto stave vlastne ešte zvládla, otázka mi bola zodpovedaná. Kotúľali sa ku nám obrovské pneumatiky, ktoré doteraz oddychovali kdesi vzadu a radšej sme na ne všetci zabudli. 
Synchro mŕtve ťahy s 210 kg pneumatikou a výskoky na ňu? 21-15-9 a 18 minút stále dokola? 
Ale veď mne sa už nedá chodiť! Začala som si nohy valčekovať ešte usilovnejšie a verila, že to pomôže. No keď som videla, ako ženy z reklamy trpia, vedela som, že nepomôže skutočne nič. Pred tým, než sa nám spustil čas sme si to vyskúšali a v praxi som znova overila moju ďalšiu slabú stránku a to rovnováhu. Vyskočiť na tú pneumatiku nebol až taký problém, no udržať sa na nej bolo len o trocha náročnejšie. Kým som to vyladila a dokázala na nej celkom stabilne stáť, som na ňu niekoľkokrát spadla a do posledného workoutu nastúpila celá obitá a boľavá. A síce sa Kamil mojim škrabancom a modrinám smial, viete, že také malé odporné krvavé ranky bolia úplne najviac. A navyše máte v hlave stále to, že ak na to spadnete znova, bude to bolieť fakt. Veľmi.
Synchro znamenalo, že sa všetci vždy stretneme hore, narovnaní a stabilní a žiadne iné pokusy sa počítať nebudú. V prvej 21 sa niekoľkokrát stalo, že kým ostatní členovia tímu stáli hore a čakali, ja som sa namiesto hornej pozície našla kdesi v stredu pneumatiky na zemi, alebo síce stála, ale rozhadzovala rukami a hľadala stabilnú pozíciu. Ľudia sa asi občas museli pýtať, čo za kopyto si to tí celkom schopní chlapi vzdali do tímu. Po niekoľkých komických pokusom som to ale vyladila natoľko, že som dokázala skákať tak, ako ostatní. 
18 minút sa nezdá veľa, ale keď robíte toto, je to nekonečné. Skutočne nekonečné. A na tom 35 stupňovom slnku to bolo utrpenie. Keď som už mala pocit, že musela prejsť aspoň hodina a už určite budeme končiť organizátori zahlásili, že už len 12 minút. No len. No to teda.
Neviem, ako som tých zvyšných 12 minút zvládla, ale fungovala som v akomsi zvláštnom režime, do ktorého ma crossfit naučiť sa dostať. Robím to, čo mám, ale vôbec nič iné nevnímam. Ani teplo, ani hudbu, ani bolesť. A potom až ten zvuk, ktorý oznamuje koniec. Koniec. Padli sme k zemi a ešte asi tak ďalšiu hodinu lapali po dychu. Ale zvládli sme to.
Ak sa pýtate, či ten výkon bol odsúdený na posledné miesto, tak prekvapenie dňa prichádza teraz! Nie, my sme skutočne neskončili poslední (no keby áno, Kamil nás skutočne rituálne zavraždí) a vlastne sme sa umiestnili v porovnaní s očakávaním celkom obstojne. No fakt sa mi nechce veriť, že niekto a to dokonca nie jeden tím dokázal ešte niečo viac tragické. Idem pogoogliť, či o tom náhodou niekde niekto nenapísal.
Najlepšia vec celého dňa bola studená sprcha, ktorá ma znova prebrala k životu. V šatni som si ale všimla jednu znepokojivú vec a to fakt, že som celá kompletne spálená. Ale nie len tak trocha, ale tak úplne! Presne tak, ako keď celý deň strávite na ostrom slnku a ráno predtým hrdinsky odmietnete opaľovací krém, lebo nemáte chuť a silu patlať na seba nejakú lepkavú hmotu. Takže nie len že ma najbližšie dni bolelo celé telo a nedokázala som chodiť, ja som trpela dvojnásobne a to na kompletné popáleniny celého tela. A ako bonus mi slniečko na ruku vypálilo aj číslo 22, ktoré nám ráno napísali na ruky, aby sme poznali s kým sme v tíme, alebo čo.   
Niekedy pred rokom sme sa s Davidom rozprávali o tom, že má v pláne trénovať naplno a na jar vyskúšať nejakú súťaž a neurobiť hanbu. Ja som také ambície rozhodne nemala, no nakoniec to dopadlo tak, že sme sa na našich prvých závodoch stretli v jednom tíme. Rozmýšľam, čo si David asi predstavoval pod  tým ,,neurobiť hanbu".

































Majte sa krásne
Vaša

↧

Milujem Ťa za 3...2...1

August 25, 2017, 12:38 am
$
0
0
Pred niekoľkými mesiacmi som niekde na internete našla článok, v ktorom písali o tom, že nejakí vedci zostavili sadu otázok, po zodpovedaní ktorých sa do seba dokážu zamilovať dvaja úplne náhodní ľudia.
Že sa dá v laboratóriu vyrobiť, namiešať a zostrojiť takmer čokoľvek, to už viem. Ale láska? Tento psychologický experiment mi prišiel tak nereálny, že som ho musela vyskúšať a vyvrátiť to, že by láska patrila medzi tie veci, ktoré si dokážeme sami privolať nejakými otázkami. A že psychológia na poli vedy zlyhá na plnej čiare. 
Základom pre absolvovanie experimentu bolo vybrať si nie úplne stratenú existenciu pre prípad, že by to nedajbože fungovalo. Nechcela som riskovať to, že by som do toho išla s úplne neznámym človekom, aj keď som tomu, že by to mohlo fungovať vôbec neverila. No už len tým, ako hlboko som premýšľala nad voľbou správneho subjektu som vlastne potvrdila, že úplne o nefunkčnosti experimentu presvedčená nie som.  
Ideálne bolo nájsť človeka, ktorého čiastočne poznám, viem, že nie je úplne mimo, že tých pár hodín v jeho spoločnosti prežijem, že bude schopný dôverného rozhovoru a že najbližšieho polroka sa zase neuvidíme. Pre istotu.
Vzhľadom na vyššie uvedené som si vybrala človeka, ktorého stretávam úplne ale úplne každý deň. Zoznámili sme sa na Orlíku, na oslave narodenín nášho gymu, kde prišiel ako nový tréner a zhodou okolností sme sa ocitli ubytovaní na rovnakej izbe. Ruku hore tí, ktorí si myslia, že sme prežili vášnivú noc, ktorú vzhľadom na možný výskyt neplnoletých opisovať nebudem. Ruky dole. Teraz zdvihnú ruku tí, ktorí si myslia, že ma nad ránom prišiel požiadať, či by som sa nemohla vymeniť s nejakou inou slečnou a ísť spať inde. Možnosť B je správna. A nie len to, ako bonus som musela spať na stoličke, pretože miesto slečny, ktorá spala v mojej posteli bolo obsadené. Na úvod dobré.
Ďalšie mesiace sme si tak nejako bez nejakého konkrétneho dôvodu celkom liezli na nervy a aktívne sa ignorovali. Občas som mala pocit, že s ním ani neprežijem hodinu vzpierania a že nikto sa ku mne nespráva tak hnusne ako on. Párkrát ma rozplakal a dokonca sa stalo aj to, že som raz z tréningu odišla, pretože ma štvalo, že je hodina s ním (nafackať prosím). Rok som si myslela, že to je decko, ktoré nikdy nedospeje a že je úplne, ale úplne mimo.  
Posledné dni sme sa ale začali viac baviť a raz, po týždni mimo Prahu zo mňa vypadlo, že sa na neho vlastne teším. Pár krát sme si písali a raz mi povedal niečo, z čoho mi bolo dosť smutno. Ani neviem prečo. Že pre neho absolútne nie som človek na dôverné rozhovory. Rozmýšľala som, aký dôvod toto tvrdenie môže mať a rozhodla som sa ho podrobiť skúške. Jeho aj nás.
Pár dní nato som mu napísala, že by som s ním chcela absolvovať jeden experiment, no utajila som, že sa jedná o experiment, po ktorom by sa mali subjekty do seba zamilovať. A aj to, že to je viac dôverné, než akýkoľvek iný rozhovor, ktorý mohol mať na mysli keď tvrdil, že som na dôverné rozhovory úplne nevhodná. Na druhý deň ma prekvapil otázkou, či náhodou nejde práve o tieto otázky na zamilovanie. Nemalo zmysel zapierať a musela som s pravdou von. Raz by sme k tomu aj tak došli a najskôr by som to musela oznamovať sama. Opýtal sa ma, čo urobím, ak sa do neho zamilujem. Odpovedala som, že sa zabijem a táto odpoveď ho uspokojila natoľko, že prikývol.
Lepšie som si vybrať rozhodne nemohla. Ťažko by som našla ideálnejšieho človeka na podobný experiment. Chvíľku som rozmýšľala, či to nie je ovplyvňovanie experimentu, keďže môj subjekt nie je úplne neznámy, no 36 otázkam som dala dokonalý priestor na to aby mi ukázali, či fakt dokážu zázraky. Lebo toto som za zázrak skutočne považovala. 
Chvíľku som rozmýšľala, čo s ním ako urobím, ak by to nedajbože fungovalo, pretože zo skúsenosti viem, že všeobecne platí, že je len veľmi malá šanca, že sa zamilujete do niekoho, kto by sa ku Vám hodil. A keď všetky kamarátky povedia, že sa k sebe absolútne nehodíte a že si dokážu všetko predstaviť skôr než Vás dvoch spolu, experiment predstavuje isté riziko. Meniť gym, šport a vlastne aj planétu výskytu som neplánovala, no samovražda mohla byť riešením.
Stretli sme sa v sobotu večer u neho doma, otvorili víno a začali s kladením otázok. Experiment je rozdelený do troch častí, ktorých úlohou je vzájomné prehlbujúce sa zdieľanie osobných informácií. A keď hovoríme o osobných, osobné si fakt predstavte ako osobné. Dosť osobné. Ideálne pre niekoho, koho nepovažujete za človeka na dôverné rozhovory. 
Začínajú zľakla otázkou, s kým by ste išli na večeru, keby ste si mohli vybrať kohokoľvek na svete. Kamčo odpovedal, že či môže sám, lebo neznáša ľudí a len by si chcel vychutnať jedlo. Následne sa opýtal, čo bude na večeru a ja som sa utvrdila v tom, že s ním bude dnes ešte sranda.
Keďže som usúdila, že jeho odpovede budú perla za perlou a zapisovanie by bralo strašne veľa času, rozhodla som sa s jeho vedomím rozhovor nahrať. Veď ak by som sa nezamilovala na prvý pokus, môžem si nahrávku pustiť znova a znova a riziko zamilovania podstúpiť opakovane. (Človek by si myslel, že nikto taký hlúpy byť nemôže, ale fakt môže a tú nahrávku som si pustila znova ešte niekoľkokrát. Aby som na nič nezabudla, samozrejme).
Nasledovali otázky ako predstava dokonalého dňa (ktorú sme omylom preskočili a musíme ju dokončiť!), kedy sme si naposledy spievali sami pred sebou a kedy pred ľuďmi, alebo či si pripravujeme čo povieme, keď niekomu chceme telefonovať a môj dlhý preslov o tom, akú fóbiu z telefonovania mám a ako cudzím ľuďom zásadne nevolám.  
V ďalšej otázke sme mali hovoriť o tom, či máme nejakú predtuchu svojej smrti. Jeho odpoveď ma celkom pobavila, lebo povedal, že má predtuchu mojej smrti. Zamilujem sa do neho a zabijem sa. Chvíľkami som mala pocit, že experiment berie na ľahkú váhu!
Za čo sme v živote najviac vďační, čo by sme zmenili na našej výchove alebo 4 minúty na to, aby sme si navzájom porozprávali svoje životné príbehy. Zvýšila som frekvenciu slov asi na dvojnásobok za minútu a prekvapivo som to v skratke stihla. On nie, no stopky som vypla a vypočula si to do konca s obrovským prekvapením. Toľko slov za sebou ako teraz som ho ešte povedať nikdy nepočula.
Posledná otázka prvej časti experimentu sa pýtala na schopnosť alebo zručnosť, ktorú by sme chceli mať. Už presne neviem, čo som povedala, no myslela som na zastavenie času, videnie do budúcnosti alebo schopnosť teleportovať sa. Reálne by som najviac potrebovala byť aspoň trocha normálna, no skôr asi dokážem zastaviť ten čas. Kamil by chcel vedieť čítať myšlienky. Ale v skutočnosti by fakt nechcel. Ľudí dostatočne neznáša už teraz.
Čakala nás druhá skupinka 12 otázok, pri ktorých sa osobná povaha otázok ešte viac prehĺbila. Začali sme tým, či je niečo, o čom dlho snívame, ale stále sme to neurobili a prečo. Kamil odpovedal, že by chcel byť majster sveta vo vzpieraní a neurobil to pretože je (škaredé slovo na K použijeme slušné synonymum) veľmi slabý. Z vecí bližšej budúcnosti vybral to, že by chcel milujúcu partnerku, ale nemá ju, pretože neznáša ľudí. Na tejto planéte fakt existuje človek, ktorý to musí mať v živote ešte ťažšie než ja. Ja som povedala, že si sny postupne plním podľa môjho zoznamu, ktorý mám na blogu. A keď si ich splním všetky, môžem zomrieť. Na čo odpovedal, že to by som rozhodne mala. 
Ďalej sme si mali spomenúť na veci ako najcennejšia alebo naopak najhoršia spomienka. Rozprávali sme sa o tom, čo pre nás znamená láska a náklonnosť a tiež čo si najviac ceníme na priateľstve. Aké máme vzťahy v rodine a ako si rozumieme s matkou. Objasnila som nejasnosť, ktorá vyplynula z rozhovoru v chate pred pár dňami z ktorej vyznelo, že vo vzťahu je pre mňa na prvom mieste sex. Vysvetlila som, že sa o prvé miesto DELÍ aj s inými vecami, no z jeho pohľadu sa dalo vyčítať zjavné znepokojenie nad mojim vzťahovým rebríčkom hodnôt. Na mieste bolo ubrať z úprimnosti. 
Druhá sada otázok obsahovala aj tú, čo vo svojom živote považujeme za najväčší úspech. Porozprávala som o všetkých mojich malých veciach, ktoré považujem za úspechy, na čo juniorský majster Českej republiky vo vzpieraní odpovedal, že nič, z toho, čo v živote dosiahol nepovažuje za úspech. Znova som sa cítila trocha divne.  
Otázky majú preveriť človeka po každej stránke, ukázať jeho zraniteľnosť. Veľa vecí si máme uvedomiť práve tým, že ich vyslovíme nahlas. Musíme človeku, s ktorým experiment podstupujeme povedať veci, ktoré by sme mu normálne nepovedali. Jednou z tých otázok bola aj nasledujúca, v ktorej sme mali striedavo vymenovať 5 pozitívnych partnerových vlastností. Na to, či to je skutočne až 5 sa Kamil opýtal vydesene niekoľkokrát a uzavrel to tým, že 3 budú stačiť. Prekvapivo odpovedal oveľa inteligentnejšie a premyslenejšie ako ja. Ako prvú odpoveď povedal, že som chytrá, ja som povedala, že vyzerá sexy, keď vzpiera (prosím potlesk za level inteligentnej odpovede milión). Ale keď fakt vyzerá?! Niektoré odpovede mi opakovane odmietol uznať a vlastne sa vôbec nemôžem čudovať.
Posledná sada otázok bola určite najviac osobná a najviac úprimná. Začínala troma pravdivými tvrdeniami o nás, ktoré začínajú slovom MY. Zrazu sa nepozeráte na Vás ako na dve osoby, ale ako na celok. A musím povedať, že mi táto otázka urobila dosť veľký problém a mala som problém vymyslieť čo i len jedno pravdivé tvrdenie. Celkom sa čudujem, že mi Kamčo vôbec tie odpovede uznal, ja by som to neuznala. Nasledovala otázka, v ktorej sme mali doplniť vetu: ,,Rád by som mal niekoho, s kým by som mohol zdieľať..." , pri ktorej som si uvedomila, že nech proti vzťahu bojujem akokoľvek, mať v živote niekoho, s kým by som mohla zdieľať úplne každú myšlienku a každý pocit by bolo strašne fajn. Kamčo by chcel niekoho, s kým by mohol zdieľať svoje orgazmy, čo tiež nie je úplne najhoršie. A vlastne sa čudujem, že po mojom vzťahovom rebríčku hodnôt som toto nepovedala ja. 
Nasledovali otázky ako najtrápnejšie momenty v živote, kedy sme naposledy plakali alebo koho smrť v rodine by nás najviac zasiahla. Posledná menovaná bola tak nepríjemná, že zodpovedať ju ma stálo veľa sily. Otázka - ,,Ak by sme mali dnes večer zomrieť bez možnosti s kýmkoľvek komunikovať, čo by sme najviac ľutovali, že sme nikdy nepovedali a prečo sme to zatiaľ neurobili.", ma donútila zamyslieť sa na tým, koľko vecí v živote mám, ktoré som niektorým ľuďom nikdy nepovedala a tak veľmi by som to ľutovala, keby sa nikdy nedozvedeli.   
V ďalšej otázke sme  sa mali partnerovi zveriť s niečím, čo by sme chceli aby vedel, keby sa z nás mali stať dôverní priatelia. Kamil povedal, že to sa nestane a žiadni dôverní priatelia nebudeme. Nakoniec sa ale rozkecal natoľko, že som pre istotu vypla nahrávanie zvuku.  
V poslednej sade otázok boli dve, v ktorých sme mali vymenovať veci, ktoré sa nám na našom partnerovi páčia a ktoré na ňom máme radi už teraz. Kamil povedal, že má na mne rád to, že nezavriem ústa. A že síce to je asi zlé, ale že jemu sa to páči. (Jeho by som si mala vziať, nikoho podobného už nikdy nenájdem!)
Ja som mu povedala, že sa mi na ňom páči to, že je otvorený novým veciam a experimentom, lebo keby som niekomu inému povedala - ,,poď skúsime sa do seba zamilovať", tak ma pošle do teplých krajín. (No veď vlastne tak úplne som to ani nepovedala). Že viem, že keď vymyslím nejakú blbosť a poviem mu o nej, pôjde do toho. A že to môžeme dnes vyskúšať, keď dokončíme otázky. Na čo sa začal strašne smiať a bolo mi jasné, čo si pod blbosťou predstavil on.
Niekedy po tom, ako sme si navzájom položili asi polovicu otázok sme sa začali baviť o tom, či nie je láska naozaj len otázkou rozhodnutia. Rozhodnutia, koho si k sebe pustíme bližšie, koho chceme viac spoznať, koho chceme mať v živote a koho chceme milovať. Ja som tvrdila, že to tak je, on mi oponoval s tým, že keď ho niekto fyzicky nepriťahuje, nezamiluje sa do neho. No prikývol na to, že je to len preto, že nie je ochotný ho viac poznať, pustiť si ho k sebe a vlastne ho milovať nechce.
Ale nie je to skutočne tak, že sa dokážeme zamilovať do kohokoľvek, pre koho sa rozhodneme? Z vlastných skúseností viem, že sila myšlienok je obrovská a keď si niekoho zakážem, nepripustím si ho k sebe dovtedy, kým si to sama vedome v hlave nepovolím.  A som presvedčená o tom, že keby som sa v ten večer rozhodla, že sa zamilovať chcem, tak to dokážem. Ale lepšie je neriskovať to (predsa len, sľúbila som tú samovraždu), pretože nie som úplne presvedčená o tom, že to funguje aj opačne a na odmilovanie tiež stačí len rozhodnutie. 
Keď si predstavím, že by som ostala žiť v dedinke, v ktorej som sa narodila, po vyfiltrovaní ľudí podľa pohlavia a veku by mi ostalo na výber približne 10 chlapov, ktorí by technicky vyhovovali tomu, z čoho by bolo možné v kombinácií so mnou vytvoriť životaschopný celok.
Žijem však v meste, kde mám možností viac, než je obyvateľov rodnej dedinky, no stále viac pozorujem to, že sa akosi stalo trendom povrchné hľadanie a vyberanie partnerov a zabúda sa na to, čo by malo byť skutočne dôležité. Sústredenie sa na jedného človeka, dôkladné spoznanie a vytvorenie skutočne blízkeho vzťahu.  Keď použijeme naše osobné, šialene prehnané filtre na všetky osoby žijúce v rovnakom meste (alebo na rovnakej planéte?) dostaneme žalostne malé číslo (podľa nás) použiteľných kusov. Na prvom rande zistíme, že s jeho neodstrániteľnými systémovými chybami nedokážeme spolužiť a filtrujeme znova.  A znova a znova. Popritom možno práve tie najlepšie polovičky, s ktorými by sme dokázali vytvoriť (možno aj po zodpovedaní týchto otázok) veľmi prijateľné celky, sme vyradili hneď na začiatku.  
Po poslednej otázke nasledovala časť, z ktorej som bola vopred dosť vydesená. 4 minúty sa bez slova pozerať druhému do očí. Vydesilo ma už len pomyslenie na to, že by som toto mala absolvovať. Nie len že budem pozerať do očí ja jemu, ale aj on mne. A za tie 4 minúty bude toľko času na to, aby som si to uvedomila. 
Chvíľku som verila tomu, že by som vydržala 4 minúty nerozprávať, ale v momente, ako sa spustil čas som z toho všetkého bola tak nejako nervózna, že som nedokázala zavrieť klapačku. Na celej situácii bolo najviac znepokojivé to, že on sa tváril absolútne nad vecou. Neviem, či skutočne bol, no ak nie, zahral to naozaj famózne. 4 minúty znejú ako niečo čo prejde tak rýchlo, že si to nestihnete ani uvedomiť. Ale za 4 minúty Vám srdce buchne asi 300 x. A keď sa pri tom niekomu pozeráte do očí, bude to robiť s-k-u-t-o-č-n-e  v-e-ľ-m-i pomaly.
Predstavte si, že 4 minúty nebudete pod vodou dýchať. Pravdepodobne zomriete. Alebo budete 4 minúty počúvať úplne odpornú pesničku. Pravdepodobne Vám vybuchne hlava. Pre mňa je niečo podobné 4 minúty nerozprávať. Alebo 4 minúty držať side plank. Už len predstava je úplne abstraktná. Za 4 minúty dokážete porozprávať celý svoj životný príbeh. Pozerajte sa niekomu 4 minút do očí a možno sa zamilujete. Ono sa za tie 4 minúty toho môže stať skutočne veľa. 
To nie sú obyčajné 4 minúty, sú to celkom čarovné 4 minúty, počas ktorých dokážete rozmýšľať úplne nad všetkým. Ale hlavne nad tým - na čo asi myslí on? Neviete koľko ešte, kedy to skončí, nemôžete uhnúť pohľadom, neviete to urýchliť. Ale možno ani nechcete. Po tom, ako naše 4 minúty skončili a budík začal pípať som ho vypla a pozerali sme sa do očí ďalej. Ani neviem, ako dlho.  
 Domov som prišla niekedy o 2 ráno a zaspávala s pocitom, že to bolo vlastne strašne fajn. Neviem, či ma viac vydesilo to, že som zrazu mala pocit, že mi s nikým dlho nebolo tak dobre ako s ním, alebo to, že prvá vec, na ktorú som si po prebudení spomenula bol práve on. (Ktovie, keby som to vedela dopredu, či by som tie 4 minúty neskúsila radšej pod tou vodou nedýchať).








Majte sa krásne
Vaša





↧

5/10 Hľadaj ďalej!

September 25, 2017, 1:31 am
$
0
0
Pred pár dňami som sa Vás na Instagrame opýtala, čo najhoršie Vám kedy urobil chlap, prípadne chlapom ženská a čo najhoršie ste osobe opačného pohlavia urobili Vy, Vaše najhoršie rande, zážitok, (dnes už) vtipná spomienka. Čakala som kadečo, však tiež už mám za sebou príbehy, ktoré stáli zato, ale to čo ste mi poslali, ma dostalo. 
Pôvodne som len chcela nejaké príbehy na upokojenie, ktoré by ma utvrdili v tom, že nech sa v mojom živote deje čokoľvek, vlastne sa nedeje vôbec nič. Niektoré Vaše príbehy som zverejnila v stories na IG a reakcie ma presvedčili, že toto po 24 hodinách nemôže zmiznúť. Že to treba posunúť ďalej do sveta, možno to pomôže rovnako iným tak, ako to pomohlo mne. Minimálne sa pobavíme a možno INŠPIRUJEME navzájom :) 

Tu je výber toho najlepšieho, čo ste mi poslali a čím ste ma celý deň bavili:

1. 
,,Priateľ mi vo vzťahu navrhol, že by sme si mohli dať na 14 dní pauzu. Že si uvedomíme, či sa skutočne máme radi a uvidíme, či si budeme chýbať. 14 dní využil na to, že odišiel na dovolenku s inou."
Ale chápem. Efektívne a veľmi aktívne uvedomovanie si.  

2.
,,Rok po rozchode s priateľom mi na Facebooku prišla správa, kde sa ma jeho nová priateľka pýtala, že ako to, že žijem. Nechápala som, o čo ide a tak mi všetko vyrozprávala. Môj ex si vymyslel, že som zomrela na leukémiu a že on chudák so mnou bol až do konca, aj keď som už nemala žiadne vlasy."

3.  
,,Priateľ jedného pekného dňa proste neprišiel domov z práce. Nedvíhal telefón, neodpovedal na SMSky, nikto z rodiny ani kamarátov netušil kde je. Celé tri mesiace bol mimo akýkoľvek radar. Keď sa po tejto dlhej dobe našiel, prišiel s vysvetlením. Rozchodom mi nechcel ublížiť."
Keď som tento príbeh hovorila kamarátke začala sa smiať a povedala, že jej ex zmizol nie na 3 mesiace, ale na 5 rokov. 5 rokov o ňom nikto nič nevedel. Po 5 rokoch sa prihlásil na Facebook a napísal jej, ako sa má, že by ju chcel vidieť a že mu chýbala.
Že nám to chlap oznámi je vlastne stále ešte ten lepší prípad.

4.  
,,Na zahraničnom pobyte v Anglicku som si nabalila o 10 rokov staršieho Kolumbijčana. Ten sa chcel prísť zoznámiť s rodičmi a požiadať ma o ruku. Vybavil si víza, kúpil letenky, všetko zariadil, keď som si uvedomila, že sa vlastne ešte vydávať nechcem a tak som si ho všade bez slova vysvetlenia zablokovala. Po nejakej dobe som sa od kamarátov dozvedela, že si aspoň urobil pekný výlet po Európe."
No ja si myslím, že ženy sú aj tak najhoršie! Prišlo mi niekoľko príbehov, kde slečny považovali za najhoršie, čo kedy urobili to, že si chlapa bez slova zablokovali. A to aj po mesiacoch vzťahu.

5.  
,,Boli sme spolu takmer 3/4 roka, schyľovalo sa k spoločnému bývaniu. Aspoň som si to tak nejako myslela. Jedného dňa som u neho mala prespať a počas dňa som niekde zapotrošila telefón. Chcela som si od neho prezvoniť, aby som ho našla, ale v zozname som nevedela nájsť svoje číslo. Vyťukala som ho manuálne a skoro som dostala infarkt. Na displeji sa zjavilo : 5/10 HĽADAJ ĎALEJ!"
Na to, že bola 5/10 je takmer rok vzťahu celkom dobré skóre.

6. 
Kamarátka mi povedala, že všetky tieto príbehy sú strašné a že ona ani nemá čím prispieť. Že jedine si počas sexu s ňou chlap SMSkoval s inou. 
Podľa mňa prispela. Celkom dobre.

7. 
,,Jeho milenka mi poslala screeny ich konverzácií a dokonca aj fotky jeho údu. Ukázala som mu to a on všetko zaprel. Aj svoj vlastný penis."
A to som si vždy myslela, že to je jediná vec, ktorú chlap v živote nezaprie. 

8. 
,,Podvádzal ma s niekoľkými slečnami ale u jednej dokonca býval."
Ako podvádzať, to je celkom bežné, ale mať dlhodobý vzťah a bývať s inou, to je už level expert.

9. 
,,Začali sme spolu bývať a druhú spoločnú noc som ho našla spať na gauči. Keď som sa ho opýtala, prečo odo mňa odišiel povedal, že by som mala prestať jesť tak zdravo, pretože strašne prdím a nedá sa to vydržať."
Tak pozor, či si dáš zajtra na raňajky smútičko.

10.
,,Na moje narodeniny ma pozval do vychytenej super drahej reštaurácie. Sľúbil mi špeciálny darček, aký som ešte nedostala. A to mal skutočne pravdu. Degustačná niekoľko - chodová večera. Keď prišlo k plateniiu niekoľko sto eurového účtu, jeho kartu terminál odmietol. Zahlásil, že skúsi zaplatiť polovicu. To prešlo a oznámil mi, že viac nemá a zvyšok si mám zaplatiť sama."
My ženy milujeme špeciálne darčeky. (O týždeň mám narodky, myslite na to!)

11. 
,,Po troch rokoch čo ma tajne miloval sa priznal, tri mesiace sme boli spolu, vyspali sme sa spolu a potom mi povedal, že ma už nemiluje."
To musel byť veľmi zlý sex.

12. 
,,Ex priateľ kamarátky od nej chcel, aby všetky šperky, ktoré jej daroval osobne odovzdala jeho novej priateľke."
To chceš. Vlastne sa ani neviem rozhodnúť, čo z tejto situácie a pre koho z trojice je najhoršie. 

13.
,,Bývalý priateľ s ktorým som bola 3 roky ma pol roka podvádzal s kamarátkou, s ktorou sa vyspal na chate, na oslave mojich narodenín, keď som vedľa nich na posteli zaspala."
Darček na narodky a Ty ho prespíš? Tvoja chyba. 

14. 
,,Išla som na festival so známym, ktorého som poznala len chvíľku. On mal stan, ja lístky. Festival trval tri dni a po prvom dni, keď sme sa na chvíľku oddelili mi od neho prišla SMSka, že sa rozhodol odísť, pretože stále prší a že moje veci nechal na mieste, kde pôvodne stál náš stan. V daždi."

15. 
,,Môj ex mal zo všetkého najradšej svoje auto. Po rozchode sa dal na FB do vzťahu so svojim autom. Boli sme spolu 3 roky. Tomu autu vytvoril aj Facebook a pomenoval ho: Barunka Octávová."
Potvrdzujem, pán mi sám napísal, že má svoje auto rád a láskavo to mám zo stories zmazať. 
Ak má Tvoj pes alebo mačka Instagram, ste cool. Ale má Tvoje auto Facebook?!

16.
Napísala mi kamarátka príbeh jej kamarátky, ktorá v posledných dňoch prechádzala rozchodom. Svojmu priateľovi našla profil na sexzoznamke (nebudeme sa pýtať, ako sa na sexzoznamku dostala). Keď sa ho na to opýtala povedal, že s ňou má síce sexu dosť, ale on potrebuje sex dobývať! 
Keď som sa o pár dní nato s kamarátkou stretla, profil mi ukázala. Vyplnená každá kolonka profilu, záľuby análny sex, sendvič a swingers. 360° fotky každej časti tela a medzi praktikami zaškrtnuté všetko, čo sexzoznamka ponúkala. 
Tento materiál sa asi len dostal do zlých rúk, kde nebol docenený.

17. 
,,Moja prvá láska skončila v 17, keď som si našla tri brigády aby som mala nejaké peniaze, mohli sme niekam potom ísť a tak. Môj ex mal po maturite, nemal prácu a povedal mi, že hneď ako mi príde výplata mu ju celú pošlem, inak mi nevráti knižky, ktoré mal v knižnici požičané na moje meno, v hodnote niekoľko tisíc."

18.
,,Rozchod po 3 rokoch cez Skype. Sekal mi signál a rozišla som sa s ním niekoľkokrát po sebe, pretože som nevedela, či to počul. Tak som to opakovala stále dokola a keď sa hovor úplne vypol (asi nie úplnou náhodu), tak som mu to pre istotu ešte napísala. Tri dni o ňom nikto nič nevedel a ja som si stále nebola istá, či som už single a či o tom vie."

19.
,,Povedal mi, že ani náhodou nevyzerám tak ako na fotkách. Ale že mu to až tak nevadí, že je rád vo vzťahu ten lepšie vyzerajúci. Po večeri zahlásil, že nečakal, že toho zjem tak veľa."

20.
,,Na naše prvé Vianoce mi kúpil blond farbu na vlasy lebo že budem krajšia ako blondínka."
Kamarátka podarovala svojmu priateľovi kupón do kaderníctva. Cieľ rovnaký, len ženy to vedia urobiť trocha nenápadnejšie. 

21.
,,Môj ex mal doma takú tú malú posteľ pre jedného. Nechával ma vždy spávať na zemi na deke, aby sme sa netlačili." 
Šľachetné.

22.
,,Keď som zistila, že mi bol ex neverný (mimochodom ohol slečnu na akcii, kde sme boli spolu), tak sa nakoniec rozišiel on so mnou, že si vymýšľam veci. Nakoniec ale na úplnom konci vzťahu všetko priznal."

23.
,,Na treťom rande kedy som mala fakt pocit, že by to mohlo vyjsť sa totálne ožral a celý večer ma oslovoval úplne iným menom."
Mne by to napríklad až tak nevadilo, Nikoleta je strašné meno. 

24.
,,Môj otec žije s mojou mamou, s ktorou mal mňa a s inou pani v meste na opačnej strane republiky kam chodil ,,pracovať" mal ďalšie dieťa. Prišlo sa na to vtedy, keď pani otcovi jedného dňa volala (uložená v telefóne ako Pepa z práce) a on bol v sprche, tak to zdvihla mamina."
Všetko pochopím, ale že má niekto súčasne DVE RODINY, ktoré o sebe nevedia a že si dokáže v pohode existovať, to je obdivuhodné. Normálne chlap ledva zvládne jednu. 

25.
,,Môjmu milencovi som na narodky darovala poukaz na to, že si mohol pomenovať hviezdu. Pomenoval ju po mne a certifikát si dal poslať domov, kde mu bežne manželka otvárala poštu. Ešte v ten večer mi napísala na Facebooku správu že som drzá, že som po sebe nechala pomenovať hviezdu a ešte som to poslala ku nim domov."

26.
,,Môj ex priateľ mal súčasne druhý vzťah, kde slečne posielal rovnaké správy ako mne. Rovnaké vyznania lásky, rovnaké priania k peknému dňu a na dobrú noc. Plánovali s nami rovnakú budúcnosť aj rovnaké meno pre dieťa."
Dobre to mal vymyslené. Lepšie než si pamätať, čo ktorej povedal. Chápem. 

27. 
,,Moje najhoršie rande bolo s chlapom, ktorý sa musel pred schôdzkou zhúliť, pretože sa hanbí a nedokáže komunikovať s ľuďmi. Išli sme si sadnúť do drahšej reštaurácie, keďže to bolo rande. V strede večera len tak medzi rečou predniesol, že má u seba len 100 korún a tak som celý účet musela zaplatiť ja."

28.
,,Mala som ženatého chlapa, u ktorého v aute som vždy nechávala akoby náhodou rôzne predmety. Rúž, púder, kľúče. Vždy keď odišiel z auta tankovať, prípadne niekde inde, trhala som si guče blond vlasov a nechávala som ich pod sedadlom ako darček pre čiernovlasú manželku."
Ja to hovorím, ženy sú milión krát horšie!

29.
Dve hodiny sa mu nezavreli ústa a hovoril len a len o sebe. Každý pokus prerušiť ho a na chvíľku umlčať zlyhal. Večer mi napísal správu že sa už neuvidíme, lebo som nudná."

30. 
,,Prvé rande z Tindru. Poznali sme sa hodinu, keď v strede večere zahlásil, že nemá rád kondómy, ale že to dokáže prežiť, ak by SOM MALA tie extra tenké, ktoré takmer simulujú ľudskú kožu. Ale že ak nemám nevadí, že vedľa v Tabaku ich majú."


Včera večer som si písala s kamarátkou a pýtala sa ma, ako to má urobiť keď už ďalej nechce randiť s chlapom s ktorým sa práve stretáva. Poradila som jej zablokovať si ho, to zjavne celkom momentálne fičí. 








Majte sa krásne a napíšte mi Vaše vtipné príhody zo vzťahov a randíčiek a možno napíšem druhý diel :)

Vaša














↧

Veď už sa môžeš vydávať!

October 10, 2017, 1:29 pm
$
0
0
Viete prečo milujem prvý október? Pretože to je môj narodeninový deň, môj najdrahší prvý október! Deň, kedy mám narodky a kedy môžem celý deň nosiť na hlave ružovú korunku, nechať nad sebou poletovať kopu héliových balónikov a nikto mi nemôže povedať ani slovo. A hlavne je to deň, kedy každý rok dúfam, že sa stane zázrak všetkých zázrakov a ja dospejem. Že sa ráno zobudím a budem rozumná. (No kiež by, kieeež by!)
Ani neviem, ako posledný rok prešiel. Mám pocit, že len včera bola nedeľa, deň po mojich posledných narodkách a všade po byte som s fľašou detského šampanského v ruke, zbierala do veľkého vreca farebné konfety. Potom boli Vianoce, leto a zrazu je dnes. A zase som o rok staršia.
A čo sa za rok zmenilo? Rada by som povedala, že som zase o trocha viac rozumná. Že mi dochádzajú súvislosti, že uvažujem dospelácky, že viem, čo od života chcem. Že chápem medziľudským vzťahom, verím na lásku a na to, že na tejto planéte existuje niekto, kto by ma zvládol. 
Problém ale je, že mám pocit, že sa nezmenilo vôbec nič. Možno trocha v tom svete okolo mňa. Všetci akosi dospievajú. Neviem či aj vnútorne, no navonok určite. Každý deň, keď otvorím Facebook a vidím nové zasnúbenie, svadbu a dieťa ľudí v mojom veku a aj omnoho mladších rozmýšľam, kde sa stala chyba. Veď ja som rada, že dokážem udržať na žive seba. Všetky kvetiny mi umreli, kaktus vyschol a kamoška si zoberie so sebou svojho dvojmetrového psa na firemnú poradu radšej, než by ho dala strážiť mne. To že ja stále žijem bude asi nejaký zázrak.
Včera sa ma jeden chlap pýtal, akú jedinú vec by som si zobrala so sebou na opustený ostrov. Povedala som, že baterku, pretože sa bojím tmy. On povedal, že baterka dlho nevydrží. Lenže dlhšie, než ja sama na opustenom ostrove. Mám pocit, že môj blond vesmír je každým dňoch stále viac a viac blonďatejší. Ešte si budem musieť asi na tú mentálnu dospelosť pár rokov počkať.
Pár dôkazov z poslednej doby toho, že to tak skoro nebude:

1. Livestreamovala som.
Urobila som svoj prvý veľký livestream. Veľmi neplánovane, vôbec som nič také robiť nechcela. A absolútne nie s fľašou vína. Ale po tom, ako bol u mňa doma v sobotu večer presne ten typ chlapa, ktorého raz chcete mať vo svojej posteli a na otázku čo ideme robiť, som odpovedala, že si môžeme zahrať napríklad KARTY (KARTY?!!!), na čo prikývol a po dvoch hodinách (DVE HODINY!!) pokru v mojej posteli odchádzal preč s tým, že U MŇA SA AJ TAK NIČ ROBIŤ NEDÁ, by ste tiež potrebovali fľašu vína. Možno aj niečoho tvrdšieho. Ale žiaľ (alebo vďakabohu?), mala som len víno. Čo tejto domácnosti ale chýbalo bol pohár na víno a tak som veľmi uvedomelo a dospelácky pila víno z fľaše slamkou. Darmo mi Peťa napísala, že v tomto stave streamovať je veľmi zlý nápad, mne to prišlol ako úžasný spôsob, ako prísť na iné myšlienky. Veď všetko bude senzácia len dovtedy, kým nepríde niečo väčšie, všakže. 
Víno som v priamom prenose niekoľkokrát povylievala všade okolo, keď som sa snažila naliať ho do pohára cez slamku, rozsypala som ružové papieriky, ktoré nám v pokri slúžili ako žetóny, hovorila som o mojich supervzťahoch ale HLAVNE som radila ľuďom v ich medziľudských vzťahoch. JA! Najväčší tragéd na poli medziľudských vzťahov, aký kedy chodil po tejto planéte. Ktovie, či by niekto odo mňa chcel poradiť, keby vedel, čo sa pár chvíľ predtým stalo. Tento dvojhodinový počin som si veľmi uvedomelo uložila, aby si ho mohol pozrieť každý, kto ho náhodou zmeškal. Kristepane, Nikoleta !

2. Utopila som iPhone.
Vlastne dva iPhony, ktoré som si v jeden piatkový večer niesla vo svojej kabelke, do ktorej som v pokročilejšej hodine dala otvorenú fľašu neznámeho lepkavého alkoholu. Asi nikdy nezabudnem na ten moment, ako som tie telefóny lovila v tej tekutine. A JEHO pohľad, keď to zistil. A jeho pohľad keď zistil, že telefón nefunguje. A jeho pohľad, keď telefón začal blikať, až navždy zhasol. Ja to hovorím, na mňa treba veľkú trpezlivosť. Nekonečnú.

3. Preliezala som plot.
Plot deliaci normálny svet od sveta lunaparku. Asi o druhej ráno. V sukni a takých tých letných topánočkách, vhodných len na prechádzky po asfaltových chodníčkoch. Rozhodne nie na preliezanie akýchkoľvek plotov. Ono ale existujú nejaké topánky vhodné na preliezanie ostnatých plotov? Vrátila som sa celá dobitá a krvavá. Diera na ruke sa hojila asi mesiac. Rana na nohe sa zapálila a po mesiaci nechutne hnisala a bolela. Dnes tam mám krásnu niekoľko centimetrovú jazvu ako pripomienku toho, že milujem kolotoče. Alebo, že som idiot na entú, ktorý potrebuje nonstop dospelý doprovod.

4. Tindrovala som
Odinštalovala som si Tinder. Veľmi dospelo a uvedomelo. Už žiadne experimenty. Nebudem robiť nevinným chlapom zle. Prišla prvá párty a Tinder som mala späť. Niekto (asi ja?) vymyslel, že sa zahráme hru. Za každú zhodu na Tindri - panák. Po polhodine sa počet panákov prehupol cez prvú desiatku a ďalej si to pamätám už len veľmi hmlisto. Ráno som sa zobudila s oknom, opicou a so 160 upozorneniami na Tindri.

5. Predávkovala som sa sirupom proti kašľu
Na to, aby som navštívila doktora musím fakt umierať. Buď v bolestiach, horúčkach, alebo sa musí stať niečo, kvôli čomu nedokážem dostať činku nad hlavu. Tentokrát som sa rozhodla neliečiť sa Googlom a veľmi zodpovedne som navštívila pani doktorku a dala si určiť diagnózu a predpísať lieky. Na zápal priedušiek a strašný kašeľ som dostala úžasný supersladký sirup proti kašľu, ktorý som mala piť 3 x denne, 10 ml. Celú fľaštičku som vypila za jeden deň. Kašľať som prestala, ale 3 dni som zvracala aj vodu.

6. Oslavovala som narodky
A toto je jednoznačne moja najvtipnejšia príhoda leta 2017 a ak ma sledujete na Instagrame, určite ste postrehli video, ktoré malo najväčší úspech zo všetkých videí, ktoré som kedy do stories dala. A musím ho dať aj sem, pretože o to Vás nemôžem pripraviť.
V auguste som organizovala jednu narodeninovú oslavu. Prebiehalo to (rovnako ako moja oslava) u nás v gyme. Chcela som, aby bolo všetko tip-top a akonáhle som bola so všetkým spokojná, požila som viac alkoholických nápojov, než by bolo nutné. Niekedy okolo 11 večer mi volala Domi, že je na ceste a že mám prísť po ňu. Zobrala som do jednej ruky víno, do druhej 12 kg kettlbel, na ktorom boli zaviazané héliové balóniky. Ťažko povedať prečo som sa rozhodla ísť privítať Dominiku aj s balónmi. Ona totiž oslávenec nebola. Vykračovala som si tak po ulici s tým kettlbelom, balónmi a vínom, keď som zrazu zbadala v strede cesty skupinku robotníkov, ktorí tam niečo zvárali. Tak som prišla ku nim, pokecať si. Opýtala som sa, čo tam robia, ako sa majú a prečo pracujú v noci a v strede cesty. Opýtala som sa, či si môžem vyskúšať ich prilbu a pozerať sa na zváranie bezpečne.
Viac ani nemá zmysel písať (a vlastne si viac ani nepamätám), to musíte vidieť.



Čerešničkou na torte celej udalosti bolo to, ako som asi mesiac neskôr bola nakupovať v Žabke na Dělnickej a pán, ktorý tam pracuje sa ma opýtal, či to nie som náhodou ja, čo som vášnivo diskutovala o polnoci v strede cesty so zvarajúcimi robotníkmi s ich prilbou na hlave. Že si odskočil na chvíľku zapáliť na ulicu a nestačil sa čudovať, čo sa tam dialo. Tieto akcie majú jednu nevýhodu. To, že ste Vy boli na šrot neznamená, že boli aj všetci okolo. A ľudia si pamätajú. Verím, že tí robotníci na to tiež rozhodne nikdy nezabudnú.

6. 3, 1415926535897932384626433832 (z pamäti!)
Bola som na High jumpe. Festival plný tých najdokonalejších chlapov. Ako fakt som dlho niečo také nevidela. Nemala som vôbec chuť ani náladu na festival a navyše mám po istých skúsenostiach úplnú hrôzu zo spania v stane, ale keď sme na toto miesto prišli a všetko som to videla, rýchlo som bola naladená festivalovo. A potom sa to stalo. Potrebovala som si reštartovať telefón a ten si vypýtal PIN kód. Ani neviem, kedy naposledy som tento kód zadávala. Každopádne, nech to bolo už kedykoľvek, urobila som to určite úplne automaticky, bez nejakého premýšľania, ako často niektoré veci robím a potom si vôbec nepamätám, že som ich urobila. A teraz som sa zamyslela. PIN kód. 4 číselká, to nemôže byť ťažké. Len 10 na 4 kombinácií a to je síce dosť mizerná pravdepodobnosť, ale na kvantovej fyzike ma naučili, že aj mizerná v prípade že je nenulová je stále reálna. Štatistiku som overila v praxi a veľmi precenila svoje tipovacie schopnosti. Pri 8 miestnom PUK kóde sa počet možných kombinácií zvýšil o pár núl a v tomto prípade som sa vzdala bez boja. Mám príliš krásne číslo na to, aby som ho zablokovala navždy. Asi prvý krát v živote som z festivalu odišla pred polnocou. Hlavne že viem Pí na 400 desatinných miest. Pamätať si ďalšie 4 to by bol nadľudský výkon.

Čo sa týka vecí, ktoré ostali rovnaké a človek by pri nich na chvíľku aj zauvažoval, či som už mala 18 (alebo 15?!) musím spomenúť nasledovné:

1. Stále odmietam ľuďom prezrádzať môj vek.
Často sa ma pýtajú, prečo to robím, no dôvod je jednoduchý. Ľudia si iných podľa veku škatuľkujú. Tiež to robím. Potom ale prichádzajú situácie, ktoré by inak vôbec neprišli, no tým, že ľudia nevedia, koľko mám rokov, tipujú. Skúšajú. Nedávno mi jeden chlap povedal, že po rozhovore so mnou by si myslel že mám dávno po 30, že mám rozumné názory a rozmýšľam inteligentne (a presne pre toto je lepšie, aby nikto nevedel, že mám menej!), ale potom som urobila niečo, čím som si ubrala tak približne 15 rokov (v týchto situáciach by bolo lepšie povedať, že 18 som už mala). Pred narodkami sa ma opýtal môj skvelý kamarát na to, koľko vlastne budem mať rokov. Asi to robím dobre.
Mala som pravidlo, že by som nikdy nemohla randiť s chlapom mladším, než som ja. Preto keď som mala podozrenie, že je niekto mladší, ale páčil sa mi, zakázala som mu prezrádzať mi, koľko má rokov. Niekedy na jar som sa začala viac baviť s jedným človekom, ktorý vyzeral síce mlado, ale správal sa oveľa rozumnejšie a uvedomelejšie než ja. Prezradil mi, že je odo mňa mladší o pár mesiacov, čo v mojom mozgu spustilo blikanie varovnej kontrolky a keďže som mala pocit, že mojim obavám bude rozumieť, všetko som mu to vyklopila. Že nesmie byť mladší ani o deň. Proste nie. Dostala som takú prednášku o mojej psychickej zaostalosti, obmedzenosti a absolútnej nerelevantnosti veku ako číslice, že ma to poznamenalo na najbližšie mesiace. Rozhodla som sa, že mladšiemu človeku dám šancu. Pár krát sme sa stretli a moje psychické JA sa otriaslo v základoch. Prosím, ak niekedy najbližšie prídem s nápadom randiť s mladším, kopnite ma do hlavy.

2. Stále odmietam akúkoľvek debatu na tému ,,Ja a deti". Po poslednej návšteve starých rodičov som si vypočula vety typu: ,,Veď sa už môžeš vydávať" alebo ,,Je najvyšší čas" a ,,Chceme sa dožiť vnúčatiek".
Bavila som sa o tom s jednou pani, ktorá mi povedala, že by bola veľká škoda, keby som svoje gény nešírila do sveta ďalej. Veľmi milé, na chvíľku som dokonca cítila akési rozcítenie, no len dovtedy kým som si predstavila to, že by po tejto planéte mala chodiť moja kópia. A to nechcete. Fakt nie.

3. Stále sa bojím tmy.
Povedala by som, že oveľa viac než akékoľvek malé dieťa. Keď idem večer domov a na schodoch mi zhasne svetlo, nasledujú presne nacvičené bleskové kroky s cieľom zachrániť môj život od potenciálnych príšer a bubákov, ktorí sa môžu skrývať v tme. Vytiahnuť telefón, pustiť svetlo a najrýchlejšie ako to je len možné utekať k najbližšiemu vypínaču svetla. Zasvietiť a v prípade prežitia sa upokojiť.
Keď idem večer spať a zhasnem veľké svetlo, v rovnakom okamihu vyskočím smerom k posteli, pretože je absolútne vylúčené, aby som stála na zemi, keď je úplná tma. Keď idem v noci na záchod zasvietim úplne všade od postele až po záchod, pretože v žiadnom úseku cesty nesmie byť tma. Ale inak som úplne v pohode. Nebojím sa výšok, hadov, pavúkov ani švábov. Vlastne ja sa nebojím ničoho. Len tmy. A toho, čo sa skrýva v tme. 














A aby som nezabudla. Na záver tu mám jednu fotku pre jedného človeka, ktorú som odfotila špeciálne jemu za to, že neprišiel a takmer mi to ani neoznámil. Takto sa inak tvárim celkom často, keď ma niekto štve :)


Majte sa najkrajšie ako viete :)

Vaša
(zase o rok staršia)

↧
↧

Budeme spolu chodiť?

November 1, 2017, 11:23 am
$
0
0
Kedysi bolo všetko také ľahké. Mali sme 13 rokov a všetko sa to začínalo to zázračnou vetou ,,Budeme spolu chodiť?". Hneď na začiatku sme si zadefinovali hranice a počiatočné podmienky tejto spolupráce, vybrali dátum, odkedy sa to bude počítať a až potom to všetko začalo. 
V týchto dobách existovalo niečo ako méty. Pamätám si, že ich bolo 5 a ja som mala na skrini v detskej izbičke 5 dátumov. 5 RÔZNYCH dátumov. Kde medzi prvou a poslednou métou bolo niečo okolo 3 mesiacov rozdiel a tá posledná znamenala okrem sexu aj spoločné tetovanie s menom polovičky, plánovanie svadby a vyberanie mien pre deti.
S vekom sa toto presné zadefinovanie akosi vytratilo a situácia sa skomplikovala natoľko, že často krát nie len že nevieme, aký dátum si poznačiť do diárika ako deň, kedy to začalo, my niekedy nevieme či s niekým vôbec chodíme, v mnohých prípadoch či tých ľudí nebude náhodou aj viac.
Dnes mám pocit, že tie méty idú akosi naopak. Postupom času sme sa začali hrať na niečo ako ,,Až na treťom rande", no dnes sa do tretieho často krát ani neprepracujeme. Tak ako to sexom kedysi končilo, tak to ním teraz začína, ale veľakrát aj končí.
Že méty pochádzajú z baseballovej terminológie som zistila až teraz, keď som to googlila, pretože som si (zdeformovaná poslednými rokmi) tou postupnosťou nebola úplne istá. A tiež som zistila to, že som mala o métu viac. Méta číslo 4 všeobecne znamená sex. Čo u mňa znamenala méta číslo 5 už úplne neviem. Radšej. 
Na internete existuje milión článkov, ktoré rozoberajú túto tému. Milión diskusných fór, kde ľudia radia ľuďom. Názory sa ale rozchádzajú a čo chlap berie ako nevinný flirt, môže ženu navádzať k tomu, aby si ,,skúšala" jeho priezvisko a vyberala čokoládovú fontánu na svadbu. 
Žena (a niektorí chlapi) potrebuje mať v živote poriadok. Určiť časové ohraničenie. Vedieť, kedy sa na chlapa naštvať, pretože zabudol na výročie. Nemať určené časové hranice je ale pre chlapov (a niektoré ženy) obrovskou výhodou. V prípade potreby sú stále single, pretože to zázračné ,,chodíme spolu" vyslovené nebolo, nebolo to dokonca ani na Facebooku a tak ostali zadné dvierka otvorené. A vedieť sa správne rozhodnúť je často krát dôležitejšie než čokoľvek iné. 
Chlap by povedal, že toto môže riešiť len žena. A je to tak. Rieši. Denne. So všetkými kamarátkami. Stále dokola tie isté otázky. Ale bez odpovede. Pretože žiadna žena a pravdepodobne ani chlap na tieto otázky nepozná odpoveď. Kedy končí nezáväzné randenie a nastupuje niečo vážnejšie? Kedy je to už náš partner a nie len randítko (= randíme spolu, nechodíme. Pre potreby tohto textu som vymyslela toto pomenovanie, ktoré sa ale v mojom okolí celkom uchytilo)? Kedy je ešte dovolené len tak prestať komunikovať a nie len sa proste už neozvať? A kedy je už potrebné podobný krok vysvetliť? Kedy to ešte nazývame ukončenou komunikáciou a kedy rozchodom?
Momentálne mi ale príde oznámenie tej oficiálnosti oveľa dôležitejšie ako kedykoľvek predtým v mladosti. Aby sa nestalo, že budete naraz chodiť (aspoň podľa niekoho z dvojice) s viacerými. A nech to znie akokoľvek neuveriteľne, často krát nie je práve žena tá, kto situáciu vyhodnocuje nesprávne. Istú dobu som randila s pánom X. Stretli sme sa trikrát, ale nič nenaznačovalo tomu, že by tieto 3 nevinné dosť nudné stretnutia mali mať nejakú budúcnosť. Pár dní po poslednom ,,rande" som na ulici stretla jedného kamaráta, ktorý sa ma skôr než ma pozdravil, opýtal práve na pána X. Zhodou okolností sa stretli na spoločnej párty, kde pán X hovoril, že má novú priateľku a všetkým naokolo ukazoval môj Instagram. Napočítať správne počet vzťahov, ktoré sme za život mali môže byť obtiažnejšie ako by sa mohlo zdať.
Posledné dni som nad touto témou intenzívne rozmýšľala a pýtala som sa ľudí okolo. Rôznych pohlaví, vekov, povolaní. Každý to chápal a ponímal celkom inak.
Toto by MALI BYŤ ukazovatele toho, že randítko už možno nie je len také obyčajné randítko. Ale ani vôbec nemusia byť. 

1. Jeho kefka v mojej kúpeľni?
Ukazovateľ dobrý, ale treba dávať pozor na to, ako sa táto kefka do Vašej kúpelne dostala. Ak si ju randítko donieslo samo a úmyselne v kúpeľni nechalo aj po svojom odchode, je to najvyšší stupeň toho, čo môže táto malá štetinková záležitosť signalizovať.
Ak kefku dostal od Vás a rovnako ju u Vás aj nechal, nemusí to znamenať vôbec nič. Ak kefku dostal od Vás a zobral si ju so sebou, to znamená iste jedine to, že má pravdepodobne teraz doma novú kefku.
Kamarátka, ktorá udržiavala sexuálny vzťah s jedným chlapom (Neviem, či to je randítko aj v tomto prípade. Šukátko?) si vždy nosila kefku so sebou. Pár krát ju chcela nenápadne v kúpeľni ,,zabudnúť", ale vždy predtým, než odišla, bola na túto skutočnosť šukátkom upozornená. Na štetinky pozor, dokonca aj chlap vie, že by to mohlo niečo znamenať.

2. Prvé oslovenie iné ako menom?
Je potrebné ale dávať pozor na tie typy, ktoré menom zásadne neoslovujú. Pre istotu. Našla som na internete jeden článok, v ktorom sa písalo o tom, čo by mal o Vás vedieť chlap/ prípadne Vy o ňom predtým, než sa spolu vyspíte. Ako bod jedna tam stálo MENO. Túto informáciu som zdieľala do stories na Instagram a dostala som niekoľko reakcií, kde sa ma ľudia vydesene pýtali, či akože aj PRIEZVISKO. Nie vždy je to úplne jasné a preto oslovenie ,,láska" alebo ,,miláčik" nemusí znamenať to, že ste skutočne jeho láska, alebo miláčik. 

3. Sex?
Čo viem s istotou povedať je, že vzťah skutočne nezačína sexom. Teda nie automaticky. Ono stáva sa, že začnete poslednou métou a dostanete sa aj k tým ostatným, ale šanca to veľmi vysoká nie je. 
Napísalo mi jedno dievča, ktoré sa vyspalo so svojim najlepším kamarátom, presvedčila samu seba, že ho vlastne má rada a na druhý deň mu vysvetlila, že budú spolu chodiť, aby sa necítila ako k***a (označenie osoby ženského pohlavia, ktorá nemá úplne jasno v tom, že v sexuálnom živote treba fungovať diskrétne). Tomu ja hovorím žena činu. 

4. Zmazaný účet na Tindri?
Kamarátka mi povedala, že čo skutočne berie ako vážnu vec je fakt, keď si randítko kvôli nej zmaže všetky účty na internetových zoznamkách. Nedávno som na Tindri našla svojho ex. Matchli sme sa a tá naša zhoda mi tam dlho svietila a ja som sa na ňu stále pozerala. Až jedného dňa odtiaľ zmizol. Možnosti boli dve. Buď mi zrušil zhodu - čo by zmysel nemalo, kedže máme na seba ďalších 48939 kontaktov a napísať si môžeme kdekoľvek inde, alebo si niekoho našiel a účet si zmazal. Po čase som zistila, že si skutočne niekoho našiel. Ukazovateľ s vysokou hodnotou.

5. Verejnosť?
Sex na verejnosti určite neznamená, že spolu chodíte. Držanie sa za ruku na verejnosti je ale trocha diskutabilné. (Nie ale počas toho sexu).
Zo všetkých odpovedí na moju otázku sa najčastejšie opakovala tá, že keď Vás chytí za ruku na verejnosti, ste pár. Že keď Vás chytí za ruku pred kamarátmi, ste pár. Keď vás vôbec len tak chytí za ruku, ste pár. Zdá sa, že tento ukazovateľ by fungovať mohol. ALE napísala mi kamarátka, že so svojim randítkom sa za ruku po meste vodila, pretože nemala silu stále proti niečomu protestovať, aj keď spolu rozhodne neboli.

6. Spoločné fotky?
Zmenil si fotku na monitore počítača, prípadne pozadie telefónu z fotky svojho auta/sexi ženskej stiahnutej z internetu na Vašu spoločnú fotku? Toto už SKUTOČNE niečo znamenať môže. Celkovo spoločné fotky nevznikajú len tak. Dokonca ani blogerky, ktoré fotia všetko sa so svojimi randítkami úplne nefotia. 

7. Prespanie do rána?
Čo mohlo byť trocha diskutabilné je prespanie až do rána a dokonca napríklad spoločné raňajky. Povedala by som, že toto bude väčšina žien brať ako niečo viac. Chlapi sú ale často galantní a aj svoje šukátka si nechávajú doma prespať a dokonca im niekedy urobia aj raňajky.
Mám kamaráta, ktorý podobný scenár opakuje pravidelne a pravidelne musí slečnám vysvetľovať, že to, že je gentleman neznamená nič viac. A síce prespí a dostane raňajky, je pravdepodobné, že len raz.

8. Kvety?
Ženy všeobecne berú kytice kvetov ako vyznanie lásky. Isté zdroje tvrdia, že kyticou červených ruží hovorí - milujem Ťa. Keď ju dostanete len tak, za zamyslenie to stojí. Ale kvety k narodkám, promóciam alebo ku Dňu žien sú kvety, k narodkám, promóciam alebo ku Dňu žien. Ukazovateľ ktorý môže,ale aj nemusí znamenať vôbec nič.
Ja som posledný rok dostávala každý mesiac nádherné kytice, ktoré mi kuriér vždy doniesol domov. Bez podpisu, bez odkazu, len tak. Dokopy mi prišlo asi 10 kytíc, ale doteraz neviem, od koho. Táto skúsenosť ma naučila, že chlapi niekedy dávajú kytice len tak. Predpokladám, že keby ma miloval, ozve sa. (Aj keď v tomto prípade asi so mnou len stratil trpezlivosť, že som za rok neprišla na to, kto to je).


9. Zdieľaný Google kalendár?
Dlho ma nič nevydesilo tak, ako tento mail. Google mi oznamoval, že pán X mi zazdieľal svoj osobný kalendár. Rozpísaná každá hodina dňa. Od schôdzky s generálnym riaditeľom firmy, až po to, čo z kozmetiky chýba v jeho kúpeľni a je potrebné to doplniť. Informácie, ktoré nepotrebuješ a nechceš vedieť. Ale môžeš tam nájsť napríklad udalosť ,,1.výmesačie" a všetky otázky sú okamžite zodpovedané. A nie len to, viete dokonca aj DÁTUM, na ktorý je vhodné nezabudnúť!

10. Pozvanie na vzťah na FB?
Facebook upozornenie, ktoré dokáže vydesiť viac než vyššie spomenutý email. Pretože v tomto prípade je to viac než jasné. 
Ešte nedávno sa často stávalo, že sa ľudia dávali do vzťahu zo srandy s kdekým. Všeobecne som tieto FB vzťahy brala vždy dosť na ľahkú váhu. S kamarátom sme si urobili srandu tiež a na FB sme sa zasnúbili. Kedže som už ale bola v ,,TOM VEKU", všetci si mysleli, že sme sa skutočne zasnúbili. Stavím sa, že si to plno ľudí myslí stále a nedočkavo očakáva moju svadbu.

11. Rodinná oslava
Ďalší tiež celkom dobrý ukazovateľ. Celkovo akékoľvek predstavovačky s rodinou /priateľmi sú niečo podobné ako vzťah na Facebooku. Zrazu Vás všetci vidia. A všetci si Vás už budú navždy pamätať, pretože je to rodina a všetci Vás berú ako potenciálneho budúceho člena. Ja som raz bola na rodinnej oslave s kamarátom gayom, ako jeho priateľka, aby si jeho rodina nemyslela, že je gay. Doteraz sa na mňa pýtajú. 

12. Plánovanie budúcnosti?
Možno to je stále randítko, ale je predpoklad, že čoskoro si u Teba nechá kefku, alebo Ťa na ulici chytí za ruku.

13. Toto je moja...?
Vlastne jeden z mála prípadov, kedy je všetko absolútne jasné je to, keď Vás predstaví ako svoju priateľku.  
Napísalo mi jedno dievča, ktoré si kupovalo novú kuchyňu a pracovníkovi firmy predstavila svoje randítko ako známeho. Neskôr jej ,,známy" oznámil, že môže pokojne hovoriť frajer.


Ale ako povedala Carrie ,,Nič pred MILUJEM Ťa sa nepočíta". Tak potom sa už bude. ASI.


Po tom, čo som prečítala desiatky článkov, ktoré rozoberali túto tému, opýtala sa na to všetkých kamarátov a ľudí v mojom okolí a zhrnula všetky poznatky som prišla na to, že vlastne nikto nevie, ako to je. Asi by to malo vyplynúť zo situácie. Mali by sme to nejako cítiť, prísť na to. Alebo sa opýtať. Prípadne oznámiť. Jedna z najlepších rád, akú som dostala bola tá, že keď si fakt nie ste istí, povedzte svojmu randítku, že idete na rande s niekým iným. a počkajte si na jeho reakciu. Radu som dostala od slečny, ktorej jej vtedy ešte randítko, dnes už priateľ urobil scénu, že na aké rande akože chce ísť. 
Pred pár dňami som sa zoznámila s párikom, ktorý by mohol byť ukážkovým príkladom toho, ako to vyzerá, keď už randítko nie je len randítko. Držať sa za ruky v divadle považujem za ukazovateľ s tou najvyššou hodnotou, niekde tesne predtým, než si to skutočne poviete. Držanie sa za ruku v divadle by mohlo mať svoju vlastnú kategóriu vyššie. Bez výnimky. Opýtala som sa, či sú spolu a odpoveď ma zarazila. Že nie. Že sú len kamaráti. No tak dobre. Ale kto sa v tom má potom vyznať?










Majte sa najkrajšie ako viete!
Vaša





↧

Pretrepať, nemiešať!

November 17, 2017, 7:15 am
$
0
0
,,Idem na MISS Slovensko! Do Bratislavy! Uvidím to všetko naživo. Celé finále a všetky MISSky! ÚPLNE NAŽIVO! S mojim najúžasnejším kamarátom Clavom a jeho kolegom z práce. Vo finále majú slečnu z ich vydavateľstva, kde pracujú a ideme jej fandiť. Volá sa Barborka a dúfam, že vyhrá! Po prenose ide Clavov kolega aj na afterpárty urobiť rozhovory pre ich časopis, ale my pôjdeme zatiaľ niekde do mesta, pretože tam pozvánky nemáme. Uvidím Bratislavu! Tak sa teším."
Písal sa rok 2009 a mňa čakal veľký deň. Cesta do Bratislavy na finále MISS Slovensko. Do tohto dňa som videla všetky prenosy MISS Slovensko v telke a teraz som to prvýkrát mala vidieť naživo. Prvý malý krok k tomu, aby som si tento misskovský sen raz splnila. Zistiť, že to skutočne existuje! 
 Celý deň som z toho všetkého bola tak strašne mimo. Bratislava, Národné tenisové centrum, na nohách niečo ako lodičky, všetci takí krásni, samí známi ľudia, priamy prenos MISS Slovensko!
Sadli sme si na miesta a hneď na úvod nás pobavil pán Kraus, ktorý to moderoval a pri úvodnom vstupe spadol do diery v pódiu. Vyliezol odtiaľ so slovami: ,,Toto zvláštne entreé som trénoval niekoľko dní." Všetci to začali riešiť, či schválne, či omylom, nám to bolo s Clavom však úplne jedno. Smiali sme sa tak, ako keby nám niekto nalial niečo do pitia. A to sa ešte počas tohto večera udialo niekoľko krát. A pomedzi to sme úplne strašne pišťali vždy vtedy, keď bola na scéne Barborka. Prišli sme jej predsa fandiť, aj keď ja som ju nepoznala. Ale úplne najviac sme pišťali vtedy, keď ju vyhlásili za novú MISS Slovensko. Moje nadšenie bolo na maximálnej úrovni. Teda aspoň môjho života do tohto okamihu. 
Hneď ako skončil priamy prenos sa novinári, rodina a priatelia víťaziek nahrnuli pod pódium a gratulovali a fotili sa s čerstvo korunovanými misskami. A ja medzi nimi. Bola som priateľ priateľa! A to sa ráta. Pre mňa to bolo v tom momente niečo ako splnený sen. Dotkla som sa MISS pódia. Panebože! Nech táto chvíľka neskončí! 
Keď už ale začali rozoberať stage a z NTC odišli takmer všetci ľudia, začala som si uvedomovať, že je koniec. Že už musíme odísť tiež. Na chvíľku mi bolo smutno, ale stále som myslela na to, že čoskoro už budem mať 18 rokov a tiež môžem byť na tomto pódiu! Zrazu som bola v mojom svete a v tejto bublinke som ako v tranze odišla do auta pripravená vidieť nočnú Bratislavu. Prvý krát.
V aute ale Clavov kamarát povedal, že je unavený a chcel by ísť čo najskôr domov a že len rýchlo urobí na afterpárty rozhovor, niekde ho zatiaľ počkáme a môžeme ísť. Aby sme nemuseli čakať. Plán s prehliadkou nočnej Bratislavy padol a poslušne sme nasadli s ním do auta. Však možno tie missky znova zahliadnem!
Presne si pamätám tú cestu autom. Sedela som tam ako prikovaná, taká natešená a excitovaná. Trvalo to strašne dlho, hotel bol niekde na opačnej strane mesta. Sledovala som z auta všetky tie svetielka veľkej nočnej Bratislavy a zdalo sa mi to ako celá večnosť, kým sme sa tam konečne dostali. 
Pred vstupom do hotela pri veľkej závore sedel v búdke pán ochrankár, ktorý už pri vstupe do areálu kontroloval, či majú všetci pozvánku na recepciu. V aute sme sedeli traja, no pozvánku sme mali len jednu, pre jednu osobu. Zobral si ju, pozrel sa na ňu a bez problémov nás všetkých troch pustil do vnútra. O pár rokov neskôr (keď som už mala vlastnú!) som ale zistila, že pozvánky majú niekoľko variant. Vizuálne vyzerajú na prvý pohľad všetky rovnako, líšia sa však maličkým číselkom, pre koľko osôb platia. Pán ochrankár si pravdepodobne vôbec nevšimol, že na pozvánke nie je číslo 3, ale len osamotená jednotka a naša cesta s Clavom mala skončiť na tomto mieste. Recepcia to bola neverejná a ľudia, ktorí neboli pozvaní ani nemohli vedieť, kde sa vôbec koná. Asi nikto nepredpokladal, že sa na toto miesto vyberie niekto, kto pozvaný vôbec nie je. No ale ibažeby áno.
Prvá prekážka za nami. A celkom ľahko.
Naše nadšenie ale netrvalo dlho a veľmi rýchlo ho vystriedal smútok. Radovali sme sa predčasne. Síce sme sa dostali do areálu, ale skutočná kontrola nás ešte len čakala. Pred hlavným vchodom, pred ktorým bol natiahnutý krásny červený koberec, stáli dvaja aspoň dvojmetroví páni, ktorí nemali vlasy, krk, ani city. Určite poznáte ten hrozivý typ človeka. Ten, cez ktorý sa bez pozvánky dostanete na afterpárty len ak ste neviditeľní.
Tvárili sa tak vážne a tak desivo, že človek by potreboval veľmi veľa odvahy a veľmi málo pudu sebazáchovy na to, aby k nim prišiel bez pozvánky. Tretí člen našej partie bol dávno vnútri, pretože ani náhodou nepredpokladal, že by sme do vnútra nejako chceli ísť tiež. A teda vyskúšať to na jednu pozvánku nešlo, aj keby sme niekde tú odvahu nazbierali.
Ale čo po tom. V tom momente mi úplne stačilo to, čo som mala. Boli sme tam, pred tým krásnym hotelom. Prechádzala som sa po červenom koberci a moje nadšenie sa nedalo slovami ani vyjadriť. Clavo sa ale so súčasnou situáciou odmietal uspokojiť a stále sa tváril tak, že vymýšľa plán. 
Vtedy sa ale stalo niečo, čo moju radosť vystupňovalo. Blízko nás zastavila limuzína a z nej vystúpili práve čerstvo korunované missky. Pozerala som sa na ne, ako keby to boli nejaké zjavenia. Ako keby ani neboli z tejto planéty. Pre mňa to doteraz boli len tie princezné z časopisov, ktoré som tak obdivovala a usilovne si ich vystrihovala a odkladala a to, že reálne existujú a sú to rovnakí ľudia ako napríklad ja som si uvedomila prvý krát až teraz a celkom nečakane ma to zjavne vyviedlo z rovnováhy. Prešli okolo tak veľkolepo a stratili sa kdesi v útrobách hotela, kam sme kvôli dvom pánom ochrankárom už nedovideli. 
Hneď potom ako som predýchala prvotný šok a to čo sa práve udialo a prestalo ma baviť fotenie sa na červenom koberci, som sa pripojila nadšene ku Clavovi s vymýšľaním plánu, ako sa dostať dovnútra. Stavím sa, že vtedy na tejto planéte neexistoval nikto, kto by sa chcel dostať do vnútra viac než práve ja. Po zhodnotení našich šancí sme ale prišli na to, že by sme potrebovali najskôr nejaký zázrak. A síce ja v existenciu zázrakov verím, už si presne nepamätám, či som verila aj v tejto chvíli. 
Ale vtedy Clavo povedal tú legendárnu vetu. Tú, ktorú som odvtedy použila už toľkokrát, keď som sa chcela dostať tam, kde sa nesmelo a toľkokrát po nej nasledoval vzrušujúci zážitok. Alebo problémy. 
,,V každej bondovke sú nejaké zadné dvere otvorené!" Povedal a pozeral na mňa tak nadšene. Tak radostne. Tak, ako keby práve prišiel na niečo tak prevratné, že  svet už nikdy nebude taký, ako predtým.
Pamätám si, že ma chvíľku musel prehovárať. Asi som vtedy nebola tak 100% spontánna a odvážna ako teraz.  Neverila som tomu, že by sa také niečo mohlo stať. Chcela som vymyslieť lepší plán. No lepšie by už bolo len ukradnúť helikoptéru, pristať na streche a spustiť sa komínom do vnútra. Tak nejako to na Vianoce v amerických filmoch funguje v každej budove. Prečo by tu nie? Hlavne by na streche neboli žiadni desiví chlapi bez citov, ako tu. A to nie len pred dverami, ale aj v areáli hotela. 
Usúdila som, že Clavov plán neznie až tak beznádejne a teda sme sa vkradli dozadu za hotel a snažili sme sa tváriť najviac nenápadne, ako sme dokázali. Okolo chodil stále ďalší ochrankár a tak sme sa postavili ku stene a tvárli sa, že sme milenci a len sme si odbehli na súkromnú chvíľku dozadu. 
Zozadu hotela bolo niekoľko obrovských sklenených dverí, pred ktorými ale boli obrovské závesy cez ktoré sme dovnútra nevideli. Clavo k nim suverénne nakráčal, počkali sme, kým ochrankár zašiel za stromy a otvoril. 
Dvere sa otvorili ! Neboli zamknuté! NEBOLI ZAMKNUTÉ. Síce narazili na stôl s jedlom, ktorý pred nimi zvnútra stál a záves sa vplyvom prievanu nadvihol a vyletel na to naaranžované jedlo, ale otvorili sa dostatočne na to, aby sme sa dokázali dostať dovnútra. Začali sme sa nadšene obijímať a tešiť sa a to bol moment, kedy sa pán ochrankár znova zjavil, ale videli sme ho naposledy. Asi sme tých milencov zahrali dobre a on nechcel byť svedkom toho aktu, ku ktorému sa vyzeralo že, schyľuje. Pamätám si presne ten šialene šťastný pocit! ÁNO DOSTANEME SA TAM!
Bolo ale treba vymyslieť plán. Po celej dĺžke zadnej steny, na ktorej boli dvere zo závesmi boli stoly s jedlom a alkoholom. Načo by tie dvere zamykali, však boli všetky kompletne založené stolmi s občerstvením. A ako by sa vlastne niekto k tým dverám dostal, keď bez pozvánky by neprešiel ani do areálu hotela?
A všade okolo stolov bolo milión ľudí. Pretože kde je jedlo a alkohol, tam sú ľudia. Nešlo len tak otvoriť dvere, odtiahnuť záves, podliezť stôl a wualaaa - tu ma máte. To chcelo premyslenejší plán. Zistili sme, že medzi dverami a závesom je miesto presne pre jedno ľudské telo, ktoré keď tam už bude, môže čakať na vhodnú príležitosť, kedy podliezť. Plánom sa to nazvať ani nedalo, no malo to myšlienku. Nenechať sa chytiť. 
Prvý išiel Clavo. Otvoril, vošiel medzi dvere a záves, nenápadne to podliezol a bol tam. Celé to trvalo pár sekúnd. Vhodná príležitosť prišla zjavne hneď. Bola som na rade ja. Otvorila som dvere a vošla som medzi ne a záves. A čakala. Čakala. A čakala. Bála som sa a zdalo sa mi, že žiadna príležitosť nebola dosť dobrá. Ono to znie ako ľahko prekonateľná prekážka, no v momente, keď stojíte medzi dverami a závesom, cez ktorý nevidíte, či je vhodná príležitosť, všetko je zrazu akési komplikovanejšie. Občas som sa snažila záves odtiahnuť a vykuknúť, ale neviem ako by to dopadlo, keby si niekto všimol človeka, ktorý stojí za závesom, pred ním stôl s jedlom a nenápadne nakukuje dovnútra. Asi by ma vyviedli tí páni bez citov pri vchode. A ja som si to v tej situácii samozrejme uvedomovala. Ani neviem, ako dlho som tam stála, ale zdalo sa to ako celá večnosť. Nebolo cesty späť. Idem!
Vybrala som si ale vskutku dobré dvere. Nie len že pred nimi bol stôl, ktorý zasahoval asi do polovice mojej predpokladanej trajektórie, bol tam aj veľký kvetináč a hasiaci prístroj, o ktorých existencií som netušila. Stále som si hovorila: ,,Hlavne nenápadne, NENÁPADNE. Tvár sa, že sem patríš. Nikto nepredpokladá, že si prišla zo záhrady, zadnými dverami poza záves."
Asi nemá zmysel hovoriť, že to, čo nasledovalo, bol z definície presný opak toho, čomu hovoríme nenápadné. Veľkolepo som odhrnula záves, narazila na ohromný kvet v kvetináči aj hasiaci prístroj a zosypala sa k zemi. 
Neverím, že si toto veľkolepé entreé nikto nevšimol. Nabudúce by som mala ešte prítomným oznámiť, že by mali vytiahnuť červený koberec, princezná totiž prichádza. PANEBOŽE, NIKOLETA!!
Kým som sa pozbierala zo zeme sa ma stihol nejaký pán opýtať či som v poriadku a či mi pomôže. Pár metrov odo mňa som už videla natešeného Clava so záchvatom smiechu s pohárom šampanského v ruke. FAKT SME TU?!
Rýchlo sme našli pána, s ktorým sme na miesto dorazili, aby sme mu oznámili, že sa až tak veľmi neponáhľame. Ten na nás pozeral tak vydesene, ako keby sme boli mimozemšťania, ktorí pred chvíľkou zaparkovali svoju vesmírnu loď vzadu za hotelom na záhrade. 
Od tohto momentu si všetko pamätám len tak zmätene, ale celkom presne viem, že úplne všetci riešili pána Krausa a jeho štýlové entreé. Zistili sme, že to samozrejme absolútne plánované nebolo a sám pán Kraus bol prekvapený, prečo mu do cesty pripravili tú škaredú dieru v pódiu. No kto by to bol čakal, všakže. 
Ani neviem ako, ale ocitli sme sa pri stole s rodinou Barborky a veselo som konverzovala s jej maminkou. Maminkou našej novej missky! S Barborkou som sa zoznámila, pofotila a držala jej džús v pohári, kým robila rozhovory s novinármi. Všetko som to sledovala s takým nekonečným nadšením. Asi som mala aj otvorené ústa. Stále mám, keď si to predstavujem, ako to prebiehalo. Odfotila som sa s každou misskou, ktorú som spoznala a myslím, že som spoznala všetky, ktoré tam vtedy boli. Aj tie, ktoré boli korunované niekoľko ročníkov dozadu. S každou mám fotku! 
Ani neviem, ako tá noc prešla, ale zrazu bolo asi 5 ráno a väčšina missiek už dávno spala kdesi na hotelovej izbe.
Domov som sa vrátila niekedy na druhý deň a presne si pamätám na ten pocit, keď auto zastalo pred mojim domom a ja som ako v tranze vystúpila a stále sa sama seba pýtala: ,,Fakt sa to stalo?"


PS: Pamätáte sa, ako som v poslednom článku napísala, že Pán Záhadný, ktorý mi takmer rok posiela kytice stratil trpezlivosť (lebo, no bodaj by nie)? Nestratil, kytica prišla pár dní (asi 2) po vydaní článku znova. Rovnako nádherná a rovnako bez podpisu. Nevzdal to. Alebo tu máme niekoho iného. Každopádne prajem pevné nervy, ja v živote neprídem na to, kto si :) Každopádne ich Vám ukážem :)





Majte sa najkrajšie ako viete!
Vaša


↧
Search

Ahoj, popíšeme?

November 26, 2017, 1:49 am
$
0
0
Vy o nich milujete čítať a ja ich milujem realizovať! Sociálne experimenty! A je tu ďalší.
Tento nápad vznikol v mojej hlave raz večer, keď sme sa s kamarátom bavili o tom, že by si založil Tinder a zháňal tam ženy na sex (no lebo povedzme si úprimne, čo iné by ste od internetovej zoznamky čakali?). Zamyslel sa a hovorí mi, že vlastne vôbec nevie, čo by tým dievčatám písal. Zaujato pozrel na mňa a opýtal sa, čo vlastne chlapi píšu ženám na internetových zoznamkách.
Čo chlapi píšu nám ženám na internetových zoznamkách? Táto otázka mi znela v hlave, keď som si večer ľahla do postele a zaspávala som s tým, že to zistím. A kde inde, ako na internetovej zoznamke. A ako inak, než na vlastnej koži. A to doslovne.
Už po niekoľkýkrát som si stiahla moju obľúbenú, zábavnú aplikáciu Tinder, do profilu som si dala zopár svojich reálnych fotiek z Instagramu, z bežného života, nejaké selfie, ale tiež fotku s činkou, aby sa tí chlapi mali čoho chytiť. (Po pár týždňoch na zoznamke som ale začala uvažovať nad tým, či je dobrý nápad mať tam svoje skutočné fotky a či by nebolo lepšie podobné experimenty realizovať ako vymyslená osoba a či by sa náhodou nemohlo stať, že mi kdesi na ulici niekto zo subjektov rozbije hubu. Zatiaľ bez incidentu, ale nezarieknime to.)
Problém s prijímaním prvých správ na Tindri ale prišiel rýchlejšie, než som čakala. Na to, aby mi niekto správu vôbec mohol napísať, sme potrebovali vzájomnú zhodu. Čo znamenalo tráviť čas na tomto mieste a posielať subjekty, ktoré mi Tinder ponúkol doprava. Trocha komplikovaný a čas vyžadujúci spôsob realizácie experimentu. 
Na doporučenie kamarátky som si ale stiahla zoznamku Badoo, pretože na tomto mieste nemusím byť nijako aktívna a chlapi mi môžu písať aj bez toho, aby sme mali vzájomnú zhodu. A zoznamiek a prvých správ nie je nikdy dosť, všakže. To, čo ale bola pre tento experiment výhoda, je pre reálny život absolútne najhoršia vec na svete. A tak, ako som kedysi o Tindri písala, že to nie je až také zúfalé ako som čakala, pretože Vás môžu kontaktovať len tí chlapi, ktorých ste si vopred ,,predvybrali", na Badoo to tragédia je. A fakt skutočná. Denne mi chodili desiatky správ a to od ľudí, od ktorých nikdy žiadnu správu dostať nechcete. A verte mi, že fakt nie.
Po týždni mojej ,,aktivity" na spomínaných zoznamkách, kedy mi denne prišlo niekoľko desiatok správ s textom: ,,Ahoj.", alebo ,,Ahoj, ako sa máš?", alebo ,,Ahoj .....(doplň stupídne oslovenie)", som si do profilu napísala: ,,Prvý dojem neurobíš na druhý krát. Daj si záležať na prvej správe." a dúfala, že to prinesie želané ovocie. A že tí chlapi pochopia, čo je na podobnom mieste najdôležitejšie. A to - odlíšiť sa od ostatných. Žiaden chlap predsa nemôže čakať, že niekto čaká na jeho ,,ahoj". Smutné je, že skutočne čakal.
No pomohlo to. Čiastočne. Síce stále chodili podobné správy, no pribudli aj také, kde sa dotyčný skutočne zamyslel nad tým, čo napísať. Veľa krát síce nenapísal len ahoj, ale ahoj a aspoň 10 riadkové zamyslenie nad tým, že skutočne nevie, akú prvú správu napísať, aby zaujal a v konečnom dôsledku napísal ,,Ahoj, ako sa máš?", ale kvetnatejšie. Tým začneme. Zľahka. Zamysleniami nad tým, ako je ťažké, urobiť prvý dojem. Tak prečo sa vôbec pokúšať, všakže.

,,Urobiť prvý dojem na chate nie je vôbec ľahké, začať lichôtkou alebo vtipom? Určite do toho bude patriť pozdrav, takže ahoj Peter, teší ma."
 ,,Tak si hovorím, ako začať, aby som nepokazil ten prvý dojem."
,,Urobiť dojem prvou správou, to je najväčší mýtus!" No to, ako ho neurobiť si celkom zvládol.
,,Ako len urobiť dojem na prvý krát? Ahoj, jednoducho ahoj. Lebo v jednoduchosti je krása." A hlavne na Tindri alebo Badoo. Jedna fotka. Prázdny profil. A ahoj. Jednoducho ahoj.
,,Nemyslíš si, že je neuveriteľne obtiažne urobiť na prvý krát dobrý dojem?" Nemyslím, nepostupujete.
,,Ahoj. Pokladám si otázku, ako najlepšie začať, lebo odbiť Ťa jednoduchým pozdravom sa mi moc nechcelo, dokážem si predstaviť, ako by vyzerala Tvoja odpoveď a ocitám sa v situácií, kedy už asi 5 minút kukám do telefónu a nemôžem vymyslieť nič duchaplné a tak budem dúfať, že moja neschopnosť čokoľvek normálne napísať Ťa neodradí a odpíšeš. Ahoj Niki." Na jeden nádych. Odradila. A pri ahoj aj tak začal, aj skončil. Len celkom zbytočne dodal, že je ešte aj neschopný.

No našli sa však aj takí, ktorí boli skutočne originálni a to najlepšie z najlepšieho som vybrala a spísala. Pár týždňov som pravidelne čítala všetky správy, ktoré mi prišli a všetky zaujímavé, ktoré stáli za zmienku som screenshotovala. V telefóne som si vytvorila album, kde som ich ukladala a za mesiac a pár dní som ich nazbierala takmer 400. Takmer 400 správ, ktoré boli niečím zaujímavé. Všetko to prečítať, prebrať, zosumarizovať, zoskupiť do kategórií a vyhodnotiť trvalo niekoľko dlhých, predlhých nocí. Najviac neuveriteľné ale bolo to, že niektorí poslali až tak originálne správy, že ani nebolo možné, ich kategorizovať.

Úplne najčastejšie padala otázka: ,,Čo hľadáš na zoznamke?"
A jej obmeny: ,,Niekedy som až udivený, aké typy žien sa tu ocitnú. Na jednej strane to poteší, ale na druhej som trocha zmätený."
Alebo:,, Vysvetlíš mi, čo tu robíš? To Ťa mužské plemeno neotravuje dosť?"
Alebo rovno s možnosťami. Skutočná Sofiina voľba.
,,Vyber prosím z nižšie uvedených možností:
A) Pekné rande. V reštaurácií alebo v kine?
B) Bezbrehá inteligentná konverzácia?
C) Mnohonásobný orgazmus" 

Väčšina správ začínala nejakým oslovením. Napríklad ,,Ahoj....":
Fitnesska, sedmokráska, sen žena (sen žena?!), princezná (plusové body!), bitch, SUPERFAJN (SUPERFAJN?!), Nikolinka (tak mi na moju žiadosť hovorí aj Siri), sex? (to asi oslovenie nebolo), hot body, dievčatko, žena, holka (+ bod za správne určenie pohlavia), Ty sexy. Alebo ,,Zdárek, párek"?

Okrem zaujímavých oslovení som dostala nespočetne veľa skutočne zaujímavých ponúk. Napríklad PONUKA NA:

  • SVADBU.  A nie jedna. ,,Ahoj, nechcem na Teba tlačiť, ale myslím, že by sme sa mali vziať." Alebo: ,,Milujem Tvoje nechty a zbožňujem Tvoj úsmev! #alwayshappy. Vezmi si ma, Niki! #marriedatfirstsight." Hashtagy? HASHTAGY?!
  • FOTENIE SO ZĽAVOU. Svadba alebo stužková. Ak v predmete mailu uvediem tajné heslo TINDER.
  • HRANIE VO FILME. Sci-fi alebo krátka dráma. Žeby konečne začala moja herecká kariéra?
  • PART TIME JOB. 1-2 x do týždňa by chcel tráviť noc u mňa doma a pozerať sa, ako spím. Nazval to night part time job. Myslela som si, že o psychických poruchách viem všetko, ale táto mojej pozornosti patrne unikla.
  • UTEŠENIE. Napísal, že na každej fotke som strašne šťastná a usmievavá a opýtal sa, či niekedy aj smútim, pretože by sa chcel zahrať na chlapáka a utešiť ma. Neviem ale, či by utešenie u nejakého psychiatra nepotreboval on, keby zažil nejakú moju zlú náladu.
  • SUPERWILD SEX ktorý bude zahŕňať LEGS OVER SHOULDERS. S oslovením Nikolaka!
  • LEKCIE VARENIA. A nie len také hocijaké. Niečo ako pre vegetariánov stvorené. ,,Potrpíš si na kvalitný steak z vyzretého mäsa, po jeho rozkrojení a napichnutí na vidličku nastáva ten božský okamih, kedy sa ti doslova rozpadá na jazyku?"
  • KURZ VIAZANIA VENCOV.  No to je tak, keď si pri pozvaní na lekcie varenia steakov povieš, že Ťa v živote nikto nepozval na viac absurdné rande. Ale potom môžeš dekorovať hroby. Tinder hranice originality sú neobmedzené.

 Niektorí páni ma hneď v prvej správe prekvapili otázkami. Niektorými celkom bizarnými, alebo zaujímavými. Napríklad:

,,Máš rada pandy?"
,,Chceš vidieť, ako si sám vyfajčím penis?" Ponuka, ktorá sa už nemusí opakovať.
,,Are you my appendix?"
,,Mám dôležitý dotaz. Prehĺtaš?"
,,Ahoj, nadržaná?"
,,Ahoj, musím sa opýtať. Čo Ťa okúzlilo viac? Moje dokonalé vyšportované telo, alebo moje kulinárske schopnosti?"
,,A tie ružové šaty čo máš na fotke, to si si šila sama?" Naposledy som niečo ,,šila" keď som mala 15 a mali sme na tanečnej vyšiť pre svojho tanečného partnera nejaký ,,koberček". V ten deň som nešla ani do školy, aby som to vôbec stihla urobiť. Vyšiť jedno meno do handričky. Popichala som si prsty, vymenovala som všetky nadávky, ktoré slovná zásoby 15 ročnej Niky obsahovala, niekoľkokrát to zahodila do kúta a preklínala človeka, ktorý túto idiotskú činnosť vymyslel robiť.
,,Šunka alebo saláma?" Ten to trafil.
,,Máš rada kyslé rybičky, želé bonbóny, Čierneho Princa a čokoládu? A ešte šport, cestovanie a plávanie?" Veľmi zvláštna kombinácia vecí, ktoré ho v prvej správe zaujímali. Hlavne tie rybičky.
,,Máš radšej pomarančový alebo jablkový džús?"
,,Nie je Tvoj otec policajt?"
,,Myslíš si že zvládneš, veľkého amerického chlapa?"
,,Ahoj. Nechceš dotiahnuť tú Tvoju lenivú zadnicu do Kolína? Viem fakt dobré Cuba Libre."
,,You know the difference between a boner and a Lamborghini?"Ruku hore tí, ktorí si tiež googlili, čo je to boner. A teraz. keď už viete, čo je boner, viete aj to, aký je rozdiel medzi ním a Lamborghini?
,,Vyzeráš príliš dobre na to, aby si bola reálna. Nie si robot?"
,,Ahoj, čo si mala dnes na obed?"
,,Večeriaš po šiestej?"
,,Ťuk ťuk, je niekto doma?"
,,Ahoj Niki. Si na Tindri kvôli sexu, alebo má zmysel Ťa pozvať na výstavu? Rád by som Ťa poznal. Vyzeráš moc fajn. Vlastne asi viac než ,,fajn"!" A čo takto SUPERFAJN?

Alebo aj rôznymi (čudnými) oznámeniami:

,,Dúfam, že pod svojou kúzelnou roztomilosťou neskrývaš nejakú ťažšiu formu šialenosti." Odpísala som, že lieky od psychiatričky už neberiem. O čo, že to pochopil ako vtip?
,,Keby si bola Skittle, bola by si červená?" Keby som bola červená a bola by som Bertina fazuľka každej chuti, bola by som s príchuťou dážďovky. Lepšie. 
,,Pizza, hamburgery, zmrzlina, čokoláda. Dúfam, že som prvý dojem nepokazil tým, že som dal čokoládu až na štvrté miesto." Pokazil. Čokoláda je prvá!
,,Múdro. Ten popis znie celkom v štýle - píšte len Vy mne."
,,Doprial by som si zoznámenie s Tebou."
,,Podľa Badoo sme si padli do oka. Mali by sme zistiť, čo je na tom pravdy."
,,Som zvedavý, akú prvú správu napíšeš Ty." No najskôr asi žiadnu.
,,Dnes mám narodeniny a ako darček by som chcel dostať Teba!" Nie, fakt nechcel, to mi ver.
,,Slečna vyzeráte, že by som Vám mohol zveriť na starosť korunovačné klenoty."Ľudia, čo ma poznajú osobne by mi nezverili na starosť ani gumovú kačku.
,,Ahoj, vyzeráš byť celkom milé a zlaté žieňa, ale niečo mi hovorí, že v Tebe drieme riadne čertica." Ha a že muži nemajú intuíciu!
,,Ahoj Niki, svojho muža tiež nenájdeš na prvý pokus." Na žiadny pokus pravdepodobne. Ale múdro.
,,Ahoj, ak hľadáš niekoho, kto odpíše bez gramatických chýb, niekoho kto Ti nebude núkať sex za peniaze, niekoho, kto Ťa vypočuje a poradí, niekto kto Ťa rozosmeje ale zároveň vie viesť konverzáciu na úrovni, tak taký tu nie je. Nie, naopak, práve si ho našla." 
,,Máme rovnoprávnosť, pokojne môžeš napísať ako prvá." Niečo podobné ma trocha desí odvtedy, ako mi Peťa hovorila skúsenosť z jedného jej rande. Pri platení jej randítko oznámilo, že máme rovnoprávnosť a má zaplatiť celý účet za večeru. Ako nie že by som mala problém niečo zaplatiť, ale preboha toto zahlásiť na prvom rande?!
,,Niki, môj aktuálny životný cieľ je urobiť Ťa tak šťastnou, ako to zatiaľ dokázal len nafukovací jednorožec." Najprv som sa zamyslela nad tým, či je nafukovací jednorožec nejaká METAFORA. Nebola. V profile som mala fotku z narodenín, na ktorej som bola superšťastná s balónom jednorožca.

Zvyšných pánov som roztriedila do kategórii, ktorých prvé správy mali isté rysy spoločné:


1. SEX

Asi by každý čakal, že na podobných miestach každý hľadá len sex. Tiež som to predpokladala. Však vďaka tomu, že niekto išiel na zoznamku práve s týmto cieľom, sme sa tu dnes zišli. Nech to bolo akokoľvek neuveriteľné a mňa osobne to skutočne prekvapilo, ponúk na sex prišlo omnoho menej, než by som čakala. V rádoch desiatok menej, než oznámení, že dotyčný nehľadá žiaden typ vzťahu ani nič podobné, alebo práve naopak, že vážny vzťah hľadá. Vysvetlení môže byť viac. Buď som len natrafila na ,,nesprávne" typy, alebo po všetkých tých správach: ,,Ahoj, ako sa máš?", mala nasledovať ponuka na sex, alebo so mnou len nikto z nich spať nechcel (treba počítať so všetkým, všakže, nech už je to akokoľvek nepravdepodobné).
Keďže som vôbec nečítala profily chlapov, ktorých som posielala doprava, občas sa stalo, že som mala zhodu s ,,párom", ktorý hľadal korenie do svojho vzťahu. Od týchto profilov som potom dostala už len presné súradnice miesta a čas kam a kedy sa mám dostaviť.
Takto som sa omylom matchla s párom gayov, ktorí chceli, aby som sa na nich prišla pozerať. Lákavé, ale akosi som v tom termíne nemala čas. Ani v žiadnom ďalšom termíne v tomto živote.

Medzi ponukami na sex sa našli aj:

  • Skutoční romantici: ,,Ahoj, dnes v 22:00, niekde v Prahe v kroví, na WC v mekáči, alebo u Teba doma?"
  • Šetriči času: ,,Ahoj, sex?"
  • Tí, ohľaduplný: ,,Bez zbytočných rečí. Zdieľam ale izbu s kamošom, ktorý nemá rád hluk, čo u Teba?". Alebo úplná perla: ,,Ahoj, Niki. Myslíš, že by bol sex možný u Teba, manželka je väčšinou doma."
  • Tí, čo nič nepredstierajú: ,,Ahoj, nebudem nič predstierať. Ide mi o sex. Nevidím na tom nič zlé a ak si budeme rozumieť, neváhal by som to opakovať aj častejšie a možno z toho bude aj niečo krásne a vážne!"
  • Gurmáni: ,,Ahoj, Nechcela by si skúsiť niečo nové? Rád by som spoznal niekoho, komu nevadia BDSM praktiky. Jednoducho by stačilo, keby si ma napríklad spútala a nakopala do gulí. Aj keď to možno znie divne, BDSM sa páči mnoho ľuďom. Pokojne poviem viac. Ďakujem za odpoveď."
  • Ale aj bezkontaktní: ,,Ahoj, nehnevaj sa na mňa, že sa na Teba obraciam s takouto neobvyklou ponukou, ale prijala by si za pozeranie sa na mňa, ako sa pred Tebou intímne hrám, 6 tisíc (Kč)?"
  • Tí, ktorí mysleli na potreby dámy: ,,Nevadil by Ti sex na prvom rande?", alebo ,,Bežne so ženami z Tindru nespávam, to aby si si nemyslela, že som tu kvôli sexu, no pre Tvoje dobro by som urobil výnimku."
  • A nakoniec aj takí, ktorým by stačilo aj pokecanie: ,,Ahoj kočka. Si nehorázne rajcovná slečna. Normálne to nerobím, ale musel som Ti napísať. Ja som Karol a mám 27 rokov. Som celkom trošičku perverzný, permanentne pri chuti a nikdy nemám dosť. Mám to rád poriadne tvrdé a najradšej, keď môžem so ženou jednať ako s kur**čkou a poriadne do padnutia jej naložiť, kým nemá dosť. Nezoznámime sa? Rád Ťa poznám! Napíš ale aj keby si chcela len pokecať!"


2. VZŤAH NA ŽIVOT A NA SMRŤ

Z extrému do extrému. Na druhom konci to boli zase páni, ktorí napísali napríklad: ,,Ahoj. Čo tu hľadáš? Ja partnerku. Nič iné." Zaujímalo by ma, či mu na toto niekedy niekto odpísal.

..Ahoj Niki, som už dlho sám a hľadám niekoho, kto by mi rozumel a zdieľal so mnou všelijaké spoločenské akcie, výlety, alebo sa len tak pozrel na film v pohodlí domova."

,,Ahoj, volám sa Stano a určite tu nehľadám sex na jednu noc, alebo niečo podobne tradičné. Možno to bude znieť trocha naivne, ale rád by som vzťah, ktorý by mal zmysel do budúcna. Ak to vidíš podobne, tak daj vedieť, snáď niečo vymyslíme."

,,Ahoj Niki, moje meno je Honza a mám skoro 24 rokov. Som z Prahy, neštudujem, pracujem a hľadám si nejaké dievča na vážny vzťah, s ktorou by som si rozumel a chodil na rôzne akcie a ktorú by som dokázal pobaviť. Preto píšem práve Tebe. Čítal som, že prvý dojem dvakrát neurobím a preto skúšam to, čo mi ide najlepšie a to rozprávať, v tomto prípade písať. Ak budeš chcieť odpíš, aby dlhá správa nebola k ničomu." A preto píšem PRÁVE Tebe? Ajajajaaaj.


3. LEN KAMARÁTI

Po len sexe a len vzťahu tu máme kategóriu tretiu. Tých, ktorí hľadali niečo, čo som skutočne na tomto mieste nečakala. KAMARÁTOV! A dokonca viac, ako sex.

,,Ahoj Niki, ako si si užila predĺžený víkend? Predpokladám, že si bola vo fitku. Ten, kto Ťa fotí, musí byť minimálne poloprofík, fotky máš fakt bezchybné. Rovno asi spomeniem, že tu hľadám len kamarátov. Aby si neskôr nebola sklamaná. Kamošov na prechádzky, kávu, čaj, prípadne nejakú kultúrnu akciu. Mám po dlhom vzťahu a chcem byť nejaký čas sám. Ale nie zase sedieť sám doma na zadku. Snáď mi rozumieš."

,,Milá Niki. Podľa Tvojho profilu vyzeráš, že to tu myslíš vážne. Že skutočne hľadáš niekoho výnimočného. Vopred Ti preto oznamujem, že ja nikoho na nič vážne nehľadám. Len kamarátov. S pozdravom. Peter" Milý Peter. Už dlho mi nikto nepovedal, že vyzerám, že niečo myslím vážne. S pozdravom Nika.


4. TÍ, ČO TO MALI TROCHA OTOČENÉ

,,Ahoj. Je síce fajn, že sme si padli do oka tu, na Badoo, ale neraduj sa predčasne. Všetko sa rozhodne pri osobnom stretnutí." Stalo sa to niekoľkokrát a vždy ma podobná nová správa nanovo prekvapila nepripravenú.
Napríklad mi prišla správa, kde mi dotyčný vysvetľoval, že ma bohužiaľ musí sklamať, ale on vzťah skutočne nehľadá. Alebo, že už nejaký má. Alebo že môžeme byť kamaráti, ale skutočne pochopí to, keď nebudem chcieť, pretože potrebujem viac. 
Ďalší mi napísal, že zatiaľ by si chcel len písať a potom sa ROZHODNE, či sa so mnou stretne, takže ak sa chcem stretnúť hneď, bude mi musieť na moju správu neodpísať.
Tiež ma pobavil aj pán, ktorý mi napísal, že ho zaujal môj profil, že mám krásne oči aj úsmev, ale písať si so mnou nebude, pretože zajtra pracuje a už ide spať. Myslel to vážne, už nenapísal. 
Ďalší mi oznámil, že na fotkách síce vyzerám celkom sympaticky a milo, ALE kým sa s ním nestretnem nič nebude vedieť naisto, pretože to sú len fotky a tie môžu klamať. A preto má zajtra o 19tej čas a môžem mu dokázať, že to čo vidí na fotkách je skutočnosť. Inak už nenapíše. Koľká strata.


5. POŠLEŠ MI FOTKY?

Prišla mi správa, kde dotyčný napísal, že podľa toho, čo mu ženy píšu, chce každý na Tindri len sex alebo im posiela fotky svojho prirodzenia. Ja som také ,,šťastie" teda nemala. Jeden pokus bol, kde mi dotyčný poslal nejaké svoje ľahšie odeté fotky, za čo si vypýtal moje. Lebo však poslal aj on, musím aj ja! Panebože!
Ďalší mi napísal, že mi rád pošle heslo do tajného albumu a aj ak som doteraz nemala v pláne osobné stretnutie, rýchlo si to rozmyslím. Istotne. ISTOTNE.
Kamarátke sa v tomto ,,darilo" viac. Pravidelne jej chlapi posielali fotky, ktoré ona a ani nikto nikdy vidieť nechcel. Raz v noci, keď sme išli z párty mi ich v taxíku ukazovala a myslím, že na tú konverzáciu bude pán taxikár dlho spomínať.


6. PARLEZ-VOUS FRANÇAIS?

Správa po nemecky na 10 riadkov? ,,Wer nicht trinkt, kann nicht schwitzen.", odpísala som jedinú vetu, ktorú viem po nemecky. Kto nepije, nemôže sa potiť. Múdro dňa neocenil, už nenapísal.
Ďalší mi napísal, že o niekoľko týždňov plánuje cestu do Prahy a okrem známeho mostu, námestia a hradu by chcel vidieť aj mňa. O tri týždne napísal znova. Že má posledný deň v Prahe, navyše má narodky a bez toho, aby ma videl nebude jeho pobyt kompletný. 
Ďalší napísal niekoľko riadkov francúzsky, kde sa pýtal také tie bežné veci na náladu a záľuby. Po pár dňoch anglicky: ,,Ahoj hovoríš anglicky?" a týždeň na to česky: ,,Dobrý deň, ako sa máte?!" Plusové body za vytrvalosť a pokus o riešenie jazykovej otázky.
Od cudzincov som dostala dotazy na to, či je v Prahe zima, či im ukážem dobré miesta (Tripadvisor totiž klame), múzeum sexu alebo voľajaké hodiny (Orloj?). Na oplátku mi ponúkli to, že mi uvaria tradičné španielske jedlo, alebo ma budú učiť arabsky.


7. PRVÁ SPRÁVA SÍCE ORIGINÁLNA, ALE ROVNAKÁ KAŽDEJ

,,Si prvá žena, ktorej na Badoo píšem." Oceňujem, že sa snažil vyvolať vo mne pocit výnimočnosti. No jeho čaro zmizlo hneď po tom, ako mi rovnakú správu poslal aj na Tindri. Na účet, kde som mala úplne rovnaké meno aj fotky.
Pamätáte sa, keď som o Tindri napísala prvý krát? Napísal mi istý pán, že sa asi zamiloval a či si ho vezmem. Zapamätala som si ho, pretože mal v profile napísané ,,crossfit addicted". Zhodli sme sa po roku počas môjho ďalšieho experimentu znova. Znova napísal. Doslovne presne tú istú správu, ako rok dozadu. Len jeden smajlík navyše.
,,Ahoj, ako to tu funguje? Znamená to, že sme odteraz manželia?" Prišlo mi v angličtine, češtine aj slovenčine. Od rôznych chlapov.


8. ROMANTICI

Nasledujúce správy neprekladám, stratili by svoje ,,čaro".

,,Moc líbiš se mi, tak písni něco, když bude se Ti chtít." O pár dní napísal, že romantika nezaujala a ako sa teda mám.
,,Ač nejsem princ na bílem koni, hlavou se mi právě honí. Rád bych poznal právě Tebe, nad hlavou mám modré (tu mu to akosi uniklo, nebe?). Zajít třeba do divadla, v dnešní době věc nesnadná. Vyměnit pár milých řádků, stačilo by na počátku."
,,Give me a brush and say, paint your dream woman, I would paint exactly a woman looks like you
but somehow you´re here already alive and matched with me. MARRY ME BABY!"
,,Správu by som napísal francúzsky, ako správny diplomat a milenec, ale potom som si uvedomil, že neviem ani slovo, sacrebleu. Radšej sa predstavím, volám sa Tomáš, mám 24 rokov a som taký podivný chemik vyštudovaný, ktorý radšej hrá a skladá na klavír. A tak sa pýtam, či máš rada hudbu, mohol by som Ti napríklad zahrať na Hlavnom nádraží, ak by sa Ti to páčilo."


9. CVIČÍŠ?

Ako som správne predpokladala, na fotku s činkou sa chytilo veľa subjektov. Komentovali váhu na činke, prevedenie cviku, outfit, alebo vôbec to, že tam nejaká činka je. Jeden subjekt urobil gramatickú chybu v slove vzpieranie a dodal, že to ešte neskúšal. Dobrý začiatok. Nie že by mi vadilo, že niekto necvičí (no a nie že by nie), ale kristepane napísať VSPIERANIE?

,,Ahoj, kam chodíš cvičiť?" Odpísala som. Že urobím aspoň reklamu gymu. O chvíľku napísal znova. Či akože robím ďalší pošahaný, na hlavu padnutý sociálny experiment, alebo sa chcem skutočne zoznámiť. Že by ocenil, keby to bola možnosť B. Ajajajaaaj, takže cez Crossfit Meat Factory sa dá dostať k môjmu blogu!

,,Ahoooj, Niki. Na fotkách pôsobíš ako sympatická žena, obzvlášť v tej ružovej. A to bola vypotená lichôtka na začiatok. Si športovo založený človek? Na profile som videl niečo ako činku." NIEČO AKO ČINKU?

,,Chodí vôbec crossfiterka s mužmi na víno."
,,Máš naložené viac ako ja."
,,Drepuješ? Keď sa pozerám na Tvoj zadok, zdá sa, že hej."
,,Deadlifty som nikdy neskúšal, ale asi to musí byť drina."
,,Takú váhu som nikdy na činke ani nemal."
,,Ahoj, Niki. To s tou váhou na tej vzpieračskej činke to myslíš vážne?"
,,A to je príprava na mŕtvy ťah?"


10. ,,AHOJ, JA ŤA POZNÁM."

Veta, ktorá počas realizácie podobného experimentu môže pekne vydesiť. Navyše, keď príde na Tindri - čo znamená, že ste mu museli prejaviť náklonnosť a posunúť ho doprava a to tam väčšina chlapov pokladá takmer ako ,,áno" po otázke ,,Vezmeš si ma?". A to navyše od človeka, ktorého by ste doprava neposunuli ani pod vplyvom všetkých omamných látok sveta. A v najhoršom prípade, ak to je niekto, koho skutočne poznáte a spĺňa všetko vyššie spomenuté.
Na Tindri som tiež našla spolužiaka z výšky, ktorého som nevidela, odkedy sme odpromovali. Napísal, že som sa pokojne mohla ozvať aj na Facebooku.
Jedna z celkom alarmujúcich správ na Tindri bola: ,,Čo robí Blogerka roka takto piatok večer na Badoo?" To je niečo podobné, ako keď Ťa niekto na dark webe vo fóre osloví menom. Tiež sa chvíľku bojíš o svoj život a pár dní odmietaš akékoľvek pripojenie na internet.


11. Ahoj. Ahoj. Ahoj??? Ahoj??!!!!

Kategória chlapov, kde po prvej správe nasledovala ďalšia, ďalšia a ďalšia. Buď mi napísal, že asi nebol dostatočne originálny (no prvou správou ,,ahoj"úplne nie), vtipný, pre mňa dosť dobrý prípadne dosť pekný a dosť bohatý. Alebo poslal tú istú správu niekoľko krát. Však čo keď náhodou neprišla?

,,Ahoj, ako sa máš? (po 10 dňoch) ,,To Ti nie som dosť dobrý?"
,,Ahoj Niky, moc sluší." (3 dni neskôr) ,,Nedal som si záležať, viem?" (1 deň neskôr) ,,??????"
Nedal, no.

Ďalšia správa, ktorá mi prišla dvakrát.
,,Ahoj, mohol by som Ťa pozvať napríklad do reštaurácie? Alebo by sme mohli zájsť do nákupného centra a ja by som Ti kúpil darček." Správu som preposlala mojim dievčatkám do spoločného chatu a rovnaká neprišla len mne. 
,,Ahoj. Pre mňa by bolo najlepšie, keby si mi poslala na seba číslo a telefonovali sme si." Správu poslal v priebehu týždňa 4 x. Tú istú. Pri poslednej dodal, že má pocit, že sa správa nedoručila. Ale doručila, neboj.

(pondelok) ,,Ahoj Niki, rád Ťa poznávam."
(streda) ,,Ale ja Ťa naozaj rád poznávam!"
(štvrtok) ,,Niki VEĽMI RÁD ŤA POZNÁVAM!!!!!!!!!!!!!!!!!"
Keby som to neodinštalovala, v nedeľu by mi asi letel virtuálny tanier do hlavy.

(10:30) ,,Ahoj, dúfam, že odpíšeš..."
(15:21) ,,Si tu?"
(17:30) ,,Halóóóó?!"

Nasledujúci pán pri otravovaní aspoň prejavil trocha originality: 
(piatok): ,,Ahoj, si spontánna?"
(pondelok): ,,Milý denníček. Roztomilá slečna zmizla. Mám vyslať pátraciu výpravu?"
(nedeľa): ,,Mám pocit, že sa začíname odcudzovať."


12. NEPRÍJEMNÍ, DRZÍ ODPORŇÁCI

Tí, ktorí si mysleli, že nerobím nič iné, len celé dni čakám na to, kedy mi napíšu. A že do pár minút opíšem. Najlepšie nadšenú správu, že na neho som čakala celý život. Na jeho super originálne ,,ahoj".
Ich základnou črtou bola drzosť, plno otáznikov a výkričníkov a nedočkavé opakované správy. Každou podobnou správou mi zvyšovali tlak. Vo väčšine prípadov sa jednalo o fakt na prvý pohľad nesympatické typy. S predošlou kategóriou sa to celkom prelínalo. Posielam bombu medzi oči (Ale veľmi pravdepodobne aj oni mne).

Napríklad:
(12:50) ,,Ahoj"
(14:42) ,,Kukám, že si sa nenaučila odpisovať!!!!"

(ráno) ,,Ahoj Nika"
(večer) ,,Jasné, pretože niekomu ako Ty asi píše každý. Tak prečo by si odpisovala, však?"

Prišla mi tiež správa v ktorej boli len tri opice. O pár dní otázka, či akože nebudem komunikovať. Ďalší mi poslal bodku. BODKU. Niekoľko dní potom otázku, či keď mi niekto nenapíše aká som super krásna a úžasná, či neodpíšem.

Ale víťazom medzi odporňákmi sa stáva: 
,,Ahoj, ako sa máš? Na fotkách vyzeráš veľmi krásne. Zaujal ma Tvoj profil a tak som nemohol odolať Ti napísať. Napíšem niečo málo o sebe. Zatiaľ bývam na Morave u rodičov, ale 1.1.2018 už zo mňa bude Pražák, sťahujem sa tam za prácou a tiež i skrz priateľov, čo sa venujú hudbe (DJ). Rád by som si touto cestou našiel buď nových kamarátov, alebo aj slečnu časom na stály a vážny vzťah. Ak ma budeš chcieť poznať a máš nejaké otázky, tak napíš. Napríklad mi môžeš ukázať Prahu, alebo môžeme zájsť na pohár dobrého vína. Budem sa tešiť na odpoveď."

(o HODINU!!!! neskôr):
,,Keď chlap napíše len - ahoj, ako sa máš? tak je to u ženy neoriginálne. Keď som toho napísal veľa a stručne, tak nemám odpoveď. Tak kde je chyba, že slečna ako Ty zo slušnosti neodpíše? Okrem toho, že ma mohlo napadnúť, že si napríklad v práci a nemáš čas alebo si mala v pláne odpísať neskôr, som názoru, že kto má čas si prehliadnuť fotky a prečítať správ, tak ma čas aj odpísať. Ale ani toho som sa nedočkal, keďže na fotkách nie som svalnatý, nemám blond vlasy a nie som ani futbalista alebo kulturista. Ale som normálny chlap. Tým pádom, sa na nič nehrám. A tento normálny chlap Ťa chcel pozvať na pohárik dobrého vína a urobiť peknú prechádzku po Prahe. Tak kde je zádrhel, že neodpíšeš? A to sa hovorí, že ženy sú slušne vychované, niekedy mám ale pocit, že keď sa takto zachovajú, majú od slušnosti ďaleko. ....Takže?!"

Odpísala som mu. Ale takú hnusnú správu by ste nikdy dostať nechceli. Človek by čakal, že odinštaluje zoznamku a telefón vyhodí von oknom. Ale opak bol pravdou. Opýtal sa, či mu dám druhú šancu. Neodpísala som. O ďalšiu polhodinu ma čakalo: ,,Haloooooooo???!!!"


13. MILIÓN OTÁZOK

Buď v jednej správe, alebo ich poslal za sebou pokojne aj 10. Viac ako dve otázky v jednej správe sú zlé. DESIVÉ!

,,Ahoj, rád Ťa poznávam, Niki. Povedz mi niečo o sebe prosím. Napríklad, kam sa vraciaš po víkende? Do školy, alebo do práce? Mala si cez víkend, nejaký program? Alebo si mala lepšiu predstavu o svojom voľnom čase? Čo robíš cez víkendy inak? A cez týždeň?"

,,Ahoj, čo hovoríš na to zájsť niekam a poznať sa? Šport? Bowling? Beerpong (fakt?!), paintball, golf? Potom večera? Alebo víno? Prechádzka po Prahe? Alebo západ slnka? Film?"

Alebo správa, ktorá ma vydesila tak, že som Badoo najbližšie dni odmietala znova zapnúť: ,,Ahoj Niki. Ako sa dnes máš? A aký si mala víkend? Tiež tak nenávidíš pondelky ako ja? A čo vlastne robíš v Prahe? Ešte študuješ? Alebo už pracuješ? Baví Ťa práca? Je to to, čo si vždy chcela robiť? A čo si študovala? Máš plány na tento týždeň? A čo robíš, keď prídeš domov? Aké máš koníčky? Tak mi prosím odpíš, kým prídem domov a potom Ti napíšem na všetko odpoveď tiež." Dobre, po ničom inom netúžim.

,,Ahojky, tak ako sa máš? Síce je to otrepaná fráza, ale prečo sa neopýtať? A aký si mala víkend? A čo to, že tak pekné dievča zo Slovenska je u nás v Prahe? Slovensko sa nepáči?"


14. MILIÓN INFORMÁCII O SEBE

Tieto správy fakt nepotrebujete vidieť. Tiež ma mrzí, že som ich musela vidieť. A to ich bolo toľko!
Kedysi chodila v telke taká ,,relácia". Zoznamka v priamom prenose. Pamätám si, ako sa postavil chlap a povedal o sebe približne 30 informácií štýlom: ,,Volám sa Ján, mám rád dlhé prechádzky v prírode, lúštenie krížoviek, počúvanie rádia Slovensko, čítanie encyklopédií, ...a chcel by som sa s Tebou zoznámiť." Tak presne to sa deje stále. Len to už nedávajú v telke. Vďakabohu. 


15. OTÁZKA, KTORÁ MALA VZBUDIŤ ZÁUJEM

Ako prvého spomeniem pána, ktorý mi ako prvú správu poslal niečo, čo sa podobalo počítačovému kódu. Nebola to otázka, aj keď ktovie. Ťažko povedať, čo tým chcel povedať. Asi chcel, aby som sa opýtala ja.
Tí ostatní, použili slová. Slová, ktoré mali zrejme vzbudiť záujem.

,,Stavím sa o vansky, že neodpíšeš." Odpísala. Poslal aj fotku. Nepáčili sa mi.
,,Vieš čo je na Tebe dnes neuveriteľné?" A ktorá žena by toto nechcela vedieť?
,,Ahoj. Mohol by som sa Ťa niečo opýtať?" 
,,Dobrý večer. Mohol by som sa zveriť, čo tu hľadám? Sex atď, to nie je. Možno máme rovnaké záujmy."
,,Ahoj slečna, to len z veľkej nudy si sem prišla? Či občas niekomu aj niečo napíšeš? Lebo Ty máš isto s každým zhodu, koho označíš, že ok, však?"Ďalšia otázka, ktorá skrýva kompliment. A chlapi vedia, že to ženy majú rady.
,,Ahoj Niki, pozerám, že si tu veľmi obľúbená. Hádam správne, že tu nehľadáš nikoho do života?" Veľmi správne.
,,Popravde nechápem, čo tu tak nádherná žena hľadá. Ako to, že nie si zadaná? Teda, ak nie si."


16. MISIA VOPRED ODSÚDENÁ NA NEÚSPECH

Do tejto kategórie som zaradila všetkých tých, ktorí dopredu vedeli, že to nemá zmysel. A ktorí boli pri prvej správe skutočne kreatívni. A znova pripomínam, že to čo vidíte sú skutočne tie úplne prvé správy, ktoré poslali. Takže ak niekde nevidíte pozdrav, ani nič podobné, on tam skutočne nebol.

,,Ahoj. Som si nebol istý, čo mám napísať."
,,No. A ja neviem čo poriadne vymyslieť."
,,Rozmýšľam, či má zmysel Ti napísať."
,,Písanie mi nikdy nešlo."
,,Ahoj. Takto ráno veľmi kreatívny asi nie som."
,,Nie som úplne preborník v zahájení chatu."
,,Ahoj, moc som si na prvej správe záležať nedal. Asi neodpíšeš."
,,Ahoj, no áno, určite si povieš, že ďalší blbec a bla bla bla, ale proste neviem, ako začať konverzáciu, keď Ťa nepoznám." Tak to si si vybral skutočne vhodné miesto na sebarealizáciu.

A jedna perla tejto kategórie:
,,Ahoj, páči sa mi, čo tu máš napísané. Urobiť dobrý dojem na prvý krát. Chvíľku som nad tým premýšľal. Podľa toho, čo si tu ženy píšu, tak ich chce každý druhý buď klátiť, alebo im posielajú fotky svojho prirodzenia. To by som ja neposlal, pretože sa nemám čím chváliť.(Dobré spomenúť, najlepšie v prvej vete) A teraz, prečo by si mala odpísať. Noo. Ja viem, že nie som pekný, nemám peniaze ani nič iné, čo by som Ti mohol ponúknuť. Ale myslím, že som vtipný a inteligentný. Čo som sa na Teba pozeral, tak si fakt krásna ženská a úprimne...ÚPLNE mimo moju ligu. Keby som Ťa niekde stretol, tak by som si vôbec nedovolil Ťa ani osloviť, pretože na to nemám sebavedomie. Aj keď včera som bol v Prahe na párty a keď som videl, akí moulové (to neviem preložiť) to skúšajú na pekné ženské, bolo mi fakt trápne, keď vidím, ako sa snažia. Noo. Keď mi nenapíšeš, úplne to pochopím, ale aj tak som sa s Tebou chcel zoznámiť. Rozmysli si, či Ti za to stojím. A ak áno, budem rád ak napíšeš. Aj keď, asi nenapíšeš. Maj sa pekne."
Čo viac k tomu. Úvod, jadro, aj záver. Alebo len jeden veľký záver od začiatku až do konca.


17. KOMPLIMENTY. PREKOMPLIMENTOVANÉ

Toto potrebovalo vlastné podkategórie!

  • Podkategória prvá. Úsmev:

,,Ježiš, ten Tvoj úsmev, niečo absolútne TOP."
,,Tvoj neutíchajúci úsmev je čarovný."
,,Toto je deň, kedy som našiel najroztomilejší úsmev na Tindri."
,,Od Teba by sa mali iné ženy učiť, ako sa smiať."
,,Ahoj. Nikdy som nevidel nič krajšie, ako Tvoj úsmev."
,,Učia to niekde? Takto sa smiať?"
,,Ty si mi nejaká usmievavá."
,,Ahoj, Niki. Zaujímalo by ma, koľko mužov si už lapila na ten Tvoj anjelský úsmev."

  • Podkategória druhá. Oči:

,,Ahoj Niki, teraz neviem, či Ti nepíše každý, ale aj to to risknem. Máš moc pekné oči." Trefa. Tak presne toto mi každý píše.
,,Ahoj, máš strašne krásne zelené oči." ZELENÉ?!
,,Vieš, že oči sú okná do duše? Povedia o človeku viac, než slová. A Tvoje hovoria, že si anjel na Zemi." To ale asi klamú.
,,Našiel som si Ťa na Instagrame, aby som videl, či sú tie oči skutočné. A tisíc fotiek hovorí, že áno."
AKO? AKO MA NAŠIEL NA INSTAGRAME?!

  • Podkategória tretia. Slovenčina:

,,Druhá nejlepší věc, která může vyjít ženě z úst je slovenština. Všichni čeští kluci mají slabost pro Slovenky."
,,Som si hovoril, že to nie je možné, že takéto ženské v Česku nemáme a ona to je Slovenka." Správu som ukázala kamarátke Češke a povedala, že je debil.
,,Si skutočne Slovenka, alebo svoje BIO si napísala po slovensky, pretože my českí chlapi milujeme Slovenky?" 

  • Podkategória štvrtá: Pozitivizmus:

,,Ahoj Niki, Ty si taký smieško predpokladám, ide z Teba neskutočná pozitívna energia!"
,,Ahoj, celý čas rozmýšľam, čo Ti napísať, aby som si na tom dal záležať. Tak idem na to. Jedna veta: Nedá sa Ti nenapísať. Prečo? Lebo mám pocit, že ak by si sem dala akúkoľvek svoju fotku, tak to nič nezmení. Jednoducho z každej fotky čo tu máš vyžaruje niečo pozitívne, čomu sa nedá odolať."
,,Ako to robíš, že si na každej fotke tak úžasne pozitívna?"
,,Ahoj Niki, myslím, že na úvod nič nepokazím tým, keď poviem, že z Tvojho profilu vyžaruje čistá pozitívna energia. Čo je niekedy ťažké nájsť. Aký máš recept?"
,,Keď len Tvoje fotky zlepšili moju náladu o 100%, čo urobí Tvoja prítomnosť na našom prvom rande?"

  • Podkategória piata. VŠETKO:

,,Keby Tvoja krása zabíjala, bol by som na mieste mŕtvy."
,,Ahoj ospravedlňujem sa, že píšem ale nešlo odolať napísať tak krásnej slečne s krásnymi očami, vlasmi aj úsmevom."
,,Niki, veľmi sa mi páčiš. Je super, že športuješ, má to skvelé výsledky. Vlasy tiež dobré a hlavne, si aj dosť vysoká."
,,Páči sa mi Tvoj úsmev. A žltý kabát. A zdvihnutá noha. A vlasy."
,,Ahoj, si veľmi pekná. Vypadáš ako fajn, milá slečna a máš nádherné oči a úsmev. Odpíš prosím, vyzeráš ako sympatická slečna."
,,Ahoj Niki. Nikdy som nič krajšie nevidel."
,,Nerozmýšľala si účinkovať v nejakej reklame na šampón alebo zubnú pastu?"
,,Ahojky, vyzeráš veľmi pekne. Strašne rád by som sa s Tebou zoznámil, lebo si fakt pekná. Vypadáš ako milá a sympatická slečna. Ako sa máš? Budem rád, keď mi odpíšeš, lebo máš fakt pekné vlasy."
,,To nie si Ty.", alebo: ,,Odkiaľ si stiahla tie fotky?" Veľký kompliment.

Občas som si tak hovorila, či by predsa len nebolo lepšie písať len AHOJ. Ale nie, našli sa aj tí, ktorí testom prešli. A zaujali! Kategória posledná.


18. TÍ, KTORÍ ZAUJALI

Správy, na ktoré by som normálne asi aj odpísala. Napríklad otázka, aké tri vlastnosti by mal mať chlap aby zaujal, akú jednu vec by som si vzala na opustený ostrov, čo ma naposledy urobilo šťastnou, ako by som si predstavovala gentlemana, či to, na aké prvé rande by ma vzal chlap mojich snov. 
Alebo: ,,Keby nezáležalo na peniazoch, aktuálnej situácii, ostatných, rodine a ďalších ovplyvňujúcich faktoroch, čo by si robila? Koníčky, sny, vášne, priania."
Alebo táto: ,,Až sa prehrabeš všetkými tými nudnými, úchylnými a neoriginálnymi blbosťami v kľude mi odpíš. Schválne, koľko takých si dnes dostala?" Tento presne vedel, aké správy píšu chlapi na zoznamkách.

Tak, a ani to nebolelo, či?

A na úplný záver ešte jedna bonusová informácia. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, zo všetkých miliónov správ, ktoré mi prišli, som si nejakým nepochopiteľným spôsobom vybrala dvoch ľudí, s ktorými som si začala aktívnejšie písať. S obidvoma som sa po niekoľkých týždňoch písania stretla osobne!
 Výsledkom bolo jedno z najlepších rande, aké som v poslednej dobe zažila a naopak aj to najhoršie (a nie poslednej doby, ale môjho života). Pozdravujem. Obidvoch. Viac nemôžem napísať, pretože ma prvý menovaný zabije. A to nechceme, všakže. A druhý by bol rád. To nechceme tiež.








Tak sa majte najkrajšie ako viete a ak máte nejaké perly z internetových zoznamiek, určite sa podeľte!
Vaša







↧

Neinstantná krása

December 19, 2017, 3:04 pm
$
0
0
O poruchách príjmu potravy sa vôbec nehovorí, aj keď sú všade okolo nás. Ty, Tvoja kamarátka, sestra, priateľka. Každá chceme vyzerať presne tak krásne, ako všetky tie dokonalé ženy na Instagrame. Sme ochotné urobiť pre to všetko. Našimi najlepšími kamarátkami sa stávajú anorexia, bulímia a záchvatové prejedanie. A ten, kto do toho raz spadne, len veľmi ťažko hľadá cestu späť. Trvá to dlhé roky a my sa v tomto začarovanom kruhu strácame stále viac a viac. Ale neprichádzame práve vtedy o svoju skutočnú krásu?
Pár mesiacov dozadu som Vám napísala môj veľký životný príbeh. Alebo aspoň jeho podstatnú a bolestivú časť plnú sĺz a utrpenia. Dlho som sa prehovárala a zbierala odvahu na to, aby som sa celému svetu priznala s takou vecou, ale presvedčilo ma to, že môj príbeh by mohol niekomu pomôcť. Otvoriť oči. Ukázať cestu k šťastnému životu. A keby som mala pomôcť čo i len jednému človeku, malo by to zmysel. 
Vtedy som ani len netušila, aký dosah a vplyv na môj ďalší život toto priznanie bude mať. Na život môj, ale aj na desiatky a dovolím si tvrdiť, že na stovky životov iných. V najbližších hodinách po zverejnení som dostala šialený počet správ od dievčat, ktoré si v živote buď prešli, alebo prechádzajú presne tým istým čo ja. Úplne sa našli v tom všetkom, čím som si prešla ja a rovnako, ako som si to myslela ja si mysleli, že sú v tom úplne samé. Báli sa o tom komukoľvek vo svojom živote povedať. Báli sa, že by ich nikto nepochopil. Všetko to vytrvalo tajili pred svetom rovnako, ako som to robila ja. A prvý človek, ktorému sa zverili som bola práve ja. Zrazu som bola všetkým tým dievčatám tak strašne blízka. Ukázala som svoje najzraniteľnejšie ja a už sa nebáli ani ony. Tie príbehy boli plné bolesti a sĺz. Napísali mi veci, s ktorými sa v živote nikomu nezverili. Pretože sa báli. Báli sa priznať, že sú choré, báli sa vyhľadať odbornú pomoc, pretože ten, kto chodí na psychiatriu, alebo má vlastného psychológa je mimo. Blázon. Tak ako je ten, kto má 55 kg krásny, všakže...
Boli to príbehy, z ktorých som mala zimomriavky a slzy v očiach. Tak strašne silné a smutné. Plné bolesti a utrpenia. Každý úplne iný, ale všetky s úplne rovnakým základom. Každé dievča, ktoré kedy spadlo do tohto začarovaného kruhu bolo ochotné obetovať svoje zdravie - to najcennejšie čo máme,  len preto, aby bolo ,,skutočne krásne". Tak krásne, ako si krásu definujeme vo svojich hlavách podľa toho, čo je nám denne vyhadzované na oči v televízii, časopisoch a na sociálnych sieťach. Pri čítaní som sa stále pýtala sama seba. Preboha dievčatá, prečo sme na seba tak strašne zlé? Ako sa môžeme ku sebe správať takto? Prečo si spôsobujeme takú bolesť?
Písali mi slečny, že som im pomohla, že som im ukázala tú cestu, ktorú samé nevedeli nájsť. Že vďaka mne nemusia ísť na psychiatriu. Niekoľkokrát som dostala správu v ktorej stálo, že som niekomu zachránila život. Napísala mi maminka slečny, ktorá prečítala môj článok a zrazu po 2 rokoch večerala spolu s rodinou. Ja som bola tak neskutočne šťastná! Vízia, že pomoc čo i len jednému človeku by mala zmysel, sa naplnila.  
Vždy som mala o svojom živote takú predstavu, že raz budem pomáhať iným. V ideálnom scenári môjho života som človek, ktorý svojou pomocou zanecháva stopy v životoch iných ľudí. Nevedela som akým spôsobom, nevedela som v čom, často som nad tým rozmýšľala. Mala som pocit, že existujú organizácie a združenie, ktoré zastrešujú úplne každého, kto by potreboval nejakú pomoc. 
Paradoxom všetkého je to, že som chcela byť MISS Slovensko, aby som (mala korunku) a mohla pomáhať iným. Aby som mohla všetko čo viem posunúť ďalej, aby som bola pre iných človek, ktorý ich niečo naučí, ktorý obohatí ich životy. Ktorý zanechá stopu. Dlho som svoju cestu hľadala a strácala sa vo víziách toho všetkého, čo by som v živote chcela. Až teraz do seba všetko dokonalo zapadlo. Ako puzzle s miliónom dielikov s motívom niečoho čo nepoznáte, bez nejakej predlohy na krabici, ktoré skladáte roky. A zrazu máte ten motív pred očami. A dielik po dieliku do seba zapadá. S takou ľahkosťou, ako keby ste vždy vedeli, ako to celé zložiť dokopy.  
Znova som si potvrdila to, že na niektoré veci treba dozrieť. Počkať si. Možno aj roky. A ak Vám má skutočne niečo patriť, ono bude. A platí to pri úplne všetkom. A s ľuďmi niekoľkonásobne. Toľkokrát som veci silila, tlačila na ne. Pretože som chcela všetko najneskôr hneď. Ale tak to nefunguje. V živote treba byť trpezlivý. A ak nás má niečo urobiť skutočne šťastným, príde to samo. Vtedy, keď to skutočne budeme vedieť využiť naplno. Naplno si to užiť. Naplno to zúročiť.
Chcela som byť MISS, aby som mohla pomáhať iným. Nevedela som ako, no vedela som, že to príde a tú svoju cestu si nájdem. Celý život som robila všetko preto, aby som si svoj veľký sen o misske splnila. Všetko som smerovala k tomu, celý môj život sa formoval podľa toho. Tam, kde momentálne som som sa dostala kvôli detskému snu. Kvôli miss som spadla do toho celého začarovaného kruhu, no práve kvôli tomu som tú svoju cestu pomoci našla. 
Po pár mesiacoch premýšľania nad všetkým som sa s maličkou dušičkou na Instagrame zmienila o tom, že by som chcela zorganizovať niečo, čo by sa venovalo pomoci dievčatám s poruchami príjmu potravy. Nemala som presnú predstavu. Pôvodne som plánovala len malé stretnutie pár vyliečených dievčat, ktoré by sa chceli podeliť o svoje príbehy s dievčatami, ktoré touto poruchou stále trpia. Pretože tak ako mne pomohli príbehy iných a ako ten môj pomohol mnohým, tak by príbehy ďalších vyliečených dievčat mohli pomôcť ďalším chorým. Celé mi to prišlo tak strašne logické, tak do seba zapadajúce, tak úžasné, že som nechápala, že niečo podobné nevymyslel nikto predo mnou. 
Zasypali ma desiatky nadšených správ, kde mi dievčatá ďakovali za to, že niečo také urobiť chcem, že chcú prísť, že chcú povedať svoj príbeh, že sa chcú podeliť a pomôcť. Že chcú prísť a len počúvať. Tak ako som mala celý život pocit, že ženy proti sebe stále bojujú, intrigujú, ohovárajú sa a nedokážu spolu držať, zrazu som mala pocit, že sa kvôli tak krásnej veci dokážu spojiť a pomôcť. Pretože každý, kto si raz prešiel životom s poruchou príjmu potravy vie, že je to tak odporná a nechutná cesta, že by ju v živote nikomu neprial. A tiež to, že nájsť cestu z tohto začarovaného kruhu je beh na veľmi dlhú trať. 
Na jednej strane som bola tak strašne šťastná, že o môj projekt je taký obrovský záujem, ale na druhej viac ako vydesená z toho, koľko dievčat v skutočnosti trpí poruchou príjmu potravy. Vedela som, že je to obrovské číslo, ale skutočnosť ma veľmi nemilo prekvapila. Toľko dievčat balancuje na hranici medzi životom a smrťou, toľko z nich bude mať doživotné následky, toľko dievčat už nikdy nebude môcť mať deti. Séria pár zlých rozhodnutí po sebe a Váš život je v troskách. Je to ako hrad z piesku, ktorý vietor stále rozfukuje na všetky strany.  
A preto som sa rozhodla pre veľkú vec. Z malého stretnutia pre pár ľudí urobiť veľký projekt. S cieľom zasiahnuť čo najviac ľudí. A nepomôcť len jednému človeku, tak, ako som to plánovala vtedy, keď som s touto myšlienkou prišla prvý krát pred ľudí. Ale urobiť to tak, ako som to plánovala na úplnom, úplnom začiatku. Pomôcť všetkým. Viem, že nezachránim celý svet, ale ja by som sa o to chcela pokúsiť.  

Projekt som nazvala Neinstantná krása. 
Pretože tá je skutočne dôležitá. 
Tá vnútorná.
Tá trvalá.
Tá neinstantná.


Neinstantná krása je určená pre dievčatá, ktoré trpia akoukoľvek formou poruchy príjmu potravy, je určená pre tých, ktorí sa vyliečili, je určená pre všetkých tých, ktorý sa o túto problematiku zaujímajú. Ale aj pre tých, ktorí majú v okolí niekoho, kto poruchou príjmu potravy trpí a chcú mu pomôcť. 
Na Neinstantnej kráse sa so svojimi príbehmi podelia dievčatá a ženy, ktoré si prešli svojim často krát nepredstaviteľným osobným peklom a pošlú ďalej svoje recepty na to, ako vyliečiť. V každom prípade ide o veľmi inšpiratívne osobnosti, ktoré nie len že nad touto mrchou vyhrali, ale svoj život začali žiť presne tak šťastne, ako vždy chceli.
Cieľom Neinstantnej krásy je ukázať dievčatám to, v čom sa skrýva skutočná krása. To, čo je v živote skutočne dôležité. Že za chyby sa platí a v tomto prípade veľmi vysokou cenou. Že nič nie je dôležitejšie než to, ako tú chorobu poraziť. Vyliečiť sa. Naučiť sa, ako mať rád seba, svoje telo, ako milovať zdravé jedlo. Ako žiť šťastne a plnohodnotne, presne tak, ako si to predstavujeme, pretože život máme len jeden a je tak strašne krátky! Tak urobme všetko preto aby bol krásny!
1. diel Neinstantnej krásy sa bude konať 21. januára v Prahe v tanečnom štúdiu SECTOR v mojej najobľúbenejšej kaviarni Vnitroblock. Som nesmierne šťastná a vďačná, že miesto, ktoré mám tak rada a kde trávim toľko času a kde vzniklo toľko mojich článkov bude miestom, kde sa stretnutia Neistantnej krásy budú konať. Áno budú. Pravidelne. A áno, nie len v Prahe. 
1. Neinstantná krása má svoju udalosť na Facebooku, kde budem postupne pridávať informácie a preto sa určite pridajte SEM. O všetkých novinkách a nápadoch pravidelne hovorím v mojich INSTASTORIES a preto ich určite sledujte :)

A aby som nezabudla - stále hľadám dievčatá, ktoré by sa radi podelili o svoj príbeh a pomohli tak iným. Napíšte mi na môj mail - nvujisicova@gmail.com alebo na môj Instagram @nikavujisic. A to aj v prípade, že nechcete hovoriť verejne pred ľuďmi. Plánujem tiež niečo, pre dievčatá, ktoré sa boja prísť na stretnutie osobne, ktoré chcú byť anonymné, pretože nechcú aby o tom niekto vedel. Ale to si zatiaľ nechám pre seba. Čo Vám ale prezradím je, že nie len že tým strašne zvýšim možnosť ako pomôcť čo najviac ľuďom, súčasne si tým splním jeden OBROVSKÝ sen z môjho zoznamu. 

Plánujem ešte veľké veci a už teraz Vám sľubujem, že to bude úžasné. Neviem sa dočkať! A Vy mi urobíte najväčšiu radosť ak budete o Neinstantnej kráse hovoriť ďalej. Zdieľajte prosím ďalej túto myšlienku, tento projekt, udalosť. Nech sa dostane medzi čo najviac ľudí a nech skutočne zachránime všetkých! 

 Robíte mi obrovskú radosť! ĎAKUJEM!



Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša
↧
↧

Z jesenného denníčka

December 30, 2017, 8:36 am
$
0
0
V poslednej dobe (plus mínus 5 rokov) mám akýsi talent na to, ocitnúť sa na úplne nepochopiteľných miestach, v nepochopiteľných kombináciách ľudí, nepochopiteľných situáciach a správať sa úplne nelogicky. To ale asi nie je úplne talent. Každopádne to je niečo, čo ma vždy nanovo prekvapí, aj keď sa to deje so železnou pravidelnosťou.



Toto sú udalosti posledný týždňov, ktoré stále za zaznamenanie:

1. Budem prezident sveta?
Kedysi som v jednom rozhovore povedala, že by som chcela byť prezident sveta. Na toto prehlásenie som si spomenula, keď som dostala pozvánku na diskusiu o aktívnych ženách našej spoločnosti od novo vznikajúcej politickej strany Progresívne Slovensko. Najprv som z toho bola akási zmätená, pretože politika išla vždy tak trocha mimo mňa, no nakoniec som si povedala, že podobná príležitosť sa nemusí opakovať a musím ísť konečne všetkým ukázať, že budem najlepší prezident sveta na svete!
A niekde treba začať, všakže. A tak som pozvánku na diskusiu prijala. Vôbec som netušila, ako to bude prebiehať a čo sa ma budú pýtať, no dúfala som, že nič ohľadom politiky, tam by som mohla trocha tápať.   
Čo som ale vedela bolo, že sa to bude točiť a livestreamovať! A preto bolo najdôležitejšie nehovoriť veľa a v žiadnom prípade nepiť žiaden alkohol. A ani náhodou sa nikde v mojom online svete nezmieniť o tom, že existuje možnosť, ako túto diskusiu live sledovať. Vďakabohu som dodržala aspoň posledný bod, pretože v momente, keď sa predo mnou objavil pohár vína a dostala som otázku, ako som sa zo sna o tom byť misskou, dostala až k tomu, že som sa rozhodla organizovať podujatia pre dievčatá trpiace poruchami potravy, vôbec nikto nemohol predpokladať, čo všetko poviem a či nebudem až príliš úprimná. A či vôbec dokážem prestať rozprávať.
Po 20 minútovom monológu, niekde vtedy, keď som minula čas na celú diskusiu a za mnou nasledovala ešte jedna slečna a po otázke, či som nerozmýšľala nad tým, byť potápačom, pretože vôbec nepotrebujem dýchať a 20 minút som dala na jeden nádych mi došlo, že v akýchkoľvek definíciách neurčitých časových údajov ako napríklad koľko je ,,nehovoriť veľa" alebo ,,ešte chvíľku" som stratená možno ešte viac, ako v politike.
Politickú diskusiu sme ukončili v podniku, v ktorom som sa pravidelne ako študentka strednej školy chodila každý piatok a soboty resetovať. Viete ako, problémy stredoškoláka sú niečo, na čo potrebuješ každý piatok pollitra tequily. Problémy staršej Niky by už ale stáli za zváženie. A tak som sa ocitla na rovnakom mieste a v rovnakej spoločnosti ľudí znova. Síce o pár rokov staršia, no zjavne ani o chlp rozumnejšia.
Ráno som sa zobudila úplne sama v cudzom dome. Na stene mapa vesmíru, vedľa postele detské plienky a krabica s hračkami. Spoza dverí tejto zjavne detskej izby som počula hlasy malého človeka. DIEŤA! To sú možnosti dve. Buď človek s ktorým som prišla je otec a niekde v priestore tohto domu sa bude nachádzať aj jeho matka. Takže manželka, priateľka, alebo čokoľvek podobné, komu by sa moja prítomnosť nemusela úplne páčiť. Alebo je to dieťa - súrodenec a teda som doma u nejakej rodinky a na chodbe cestou do kúpeľne môžem stretnúť napríklad maminku. Čo sa v týchto prípadoch robí? Predstaviť sa? Kristepane, Nikoleta!
V záhadnom dome som si ráno v stave najväčšieho zúfalstva, kedy som nevedela ako sa z tohto miesta dostanem a ako sa vôbec dostanem do Prahy, preklikala video z diskusie a na každom mieste, na ktoré som klikla som hovorila ja. A keď som nehovorila, mala som v ruke pohár vína. OK, toto asi neznamená nehovoriť veľa. A nepiť. Moja politická kariéra začala veľmi sľubne.



2. Hanba na polroka
Vianočné večierky boli pre mňa vždy veľmi rizikovou udalosťou roka. Nevedno prečo, ale o mojom vianočnom počínaní sa väčšinou hovorilo ešte polroka potom. (Ako nie že by sa to nedialo aj po ostatných akciách, ale predsa len vianočné večierky to sú udalosti, na ktorých je väčšina ľudí, s ktorými sa bežne denne stretávate a vtedy je viac ako vhodné neurobiť hanbu).
Pamätáte sa na ten crossfitový ešte v Bratislave (klikni), keď mi niekto povedal, že punč je nealkoholický a ja som ho vypila toľko, že som sa na druhý deň zobudila bosá v gyme, na boxe, medzi kettlbelmi, prikrytá nejakou cudzou mikinou? Alebo ten spred dvoch rokov (o ktorom som ani nenapísala a teda si ho pamätať môžu len prítomní), kedy som sa akosi po večierku ocitla na polnočnej premiére najnovšieho dielu Star Wars v kine, kde sa stretli všetci filmoví nadšenci v oblekoch a maskách a ja v červených čipkovaných šatách, na filme, ktorý som predtým nikdy v živote nevidela? 
Na tohtoročný firemný vianočný večierok som sa tešila od toho momentu, ako som sa o tom, že nejaký bude dozvedela. Ľudia, s ktorými pracujem sú absolútne úžasní a bolo viac než jasné, že toto bude stáť zato. Navyše časťou večierka bola bojová hra a tie je úplne milujem. Keďže náš večierok niesol podnázov ,,Nesmírne Vesmírne Vánoce", náš tím s názvom ,,Problémy horizontu udalostí" prišiel veľmi tématicky. Prezlečený za vesmírne telesá. A kedže som od prírody tvor romantický, moja nová identita bola - čierna diera. V tíme sme mali tiež mesiac, planétu, kométu a hviezdokopu, ktorá zo svojej novej identity nebola vôbec nadšená. Po tom, ako sme na seba natiahli naše nové identity a ja som na Instagram nahrala video, v ktorom som nás predstavila, som dostala otázku, či si fakt myslím, že po tomto mi  ešte niekedy niekto uverí, že nefetujem. Ale jedno video ako čierna diera hore-dole. Aj tak mi to už nik neverí.
A keďže na svete neexistuje viac súťaživý tvor ako ja, bola som ochotná nechať si do úst striekať rozprašovacou vodnou pištoľou RUM, pretože bez toho sme nedostali prvú indíciu! Niekedy v týchto momentoch sa aj hviezdokopa s hviezdnou čelenkou na hlave a svetielkami okolo krku začala tváriť, že je všetko v poriadku a byť vesmírnym telesom je vlastne fajn. Akosi som začala tušiť, že toto bude presne ten vianočný večierok, na ktorý budem o rok spomínať a dúfať, že nedopadnem rovnako.
V podniku kam sme sa presunuli prišla na rad tequilla, moje najobľúbenejšie párty pitie. Mala som príhovor o tom, aká som šťastná, že som na tomto mieste a v tejto firme, ale nie som si úplne istá, či to z toho, čo som splietala vôbec vyznelo. Ale pamätám sa, že mi zatlieskali. Tak buď preto, že vyznelo, alebo preto, že som prestala rozprávať. 
Z tohto podniku sme sa nejako rôzne presúvali po Prahe a jedna z dvoch častí mozaiky čo si pamätám je to, ako tancujem na mieste, ktoré som z minula poznala. V tej ďalšej stojím s kolegom pod Žižkovskou vežou (a ono to je od seba vzdialené pekných pár kilometrov). Tento moment som si vybavila ale až potom, čo som si ráno preklikala moje Instastories a našla som tam fotku veže, označeného kolegu a tiež časový údaj. Tri ráno. Asi som tušila, že táto informácia mi na ďalší deň výrazne dopomôže ku skladaniu mozaiky uplynulej noci.
Ráno som v telefóne našla asi 20 rôznych videí, ktoré som počas noci nahrala pre účely Instastories, ale z nejakého dôvodu som ich (VĎAKAPÁNUBOHU!) nepostla. Všade v izbe som našla tiež sklo, po zdroji ktorého som radšej nepátrala. A ani vonkajšej sile, ktorá ho uviedla do pohybu. Ale asi tuším.

3. Život blogerky roka
V jeden pekný pracovný deň mi v mailovej schránke pristál mail od organizátorov veľtrhu pracovných príležitosti jobspoTT, v ktorom ma pozývali na túto udalosť ako spíkra. 30 minút (z ktorých nakoniec bola hodina) na hlavnom pódiu znelo úplne úžasne. Ja úplne milujem rozprávanie do mikrofónu. Úplne najradšej moderovanie (a ak by ste niekedy potrebovali niečo moderovať, idem!). Na strednej som odmoderovala všetky akcie, ktoré naša trieda organizovala. Ale je to vec, pri ktorej vždy dobrovoľne vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Pretože rozprávanie pred veľkým publikom je mimo akúkoľvek komfortnú zónu. A nech to je pred kýmkoľvek a na akúkoľvek tému a nech som akokoľvek dokonalo pripravená, vždy som tesne predtým v strese. Klepú sa mi ruky, občas sa mi trasie aj hlas! Všetko musím mať dokonalé a to sa nikdy nedá dopredu predpokladať. Občas mám tesne predtým pocit, že by som sa radšej prepadla pod čiernu zem, než by som sa mala postaviť na pódiu a rozprávať. Tento pocit ale po tom, ako začnem hovoriť v momente mizne a ten, aký mám potom je milión krát lepší a silnejší, než akýkoľvek strach predtým. A to je tak mimo komfortnú zónu vždy. Bez nejakého rozmýšľanie som s nadšením súhlasila.
Mala som trocha obavy, pretože moja prezentácia mala byť na tému práca a kariéra. A ja teda s reálnou prácou veľa skúseností nemám a žiadne životné rady asi ľuďom úplne nedám. Pretože ako nedávno niekto prehlásil, ja som kariéru postavila na tom, že som debil. A to pre podobnú udalosť nie je úplne najlepšia štartovacia pozícia.
Podľa názvov prezentácii ostatných spírkov bolo jasné, že to je celé nejaké veľmi seriózne a vtedy ma začala chytať panika. Však ja nedokážem byť seriózna! Rozhodla som sa to ale zobrať z opačného konca a ako vždy byť iná. Urobím si prezentáciu, ktorá bude super vtipná a ľuďom vysvetlím nie to, ako na to, ale to, ako sa to nerobí. S malou dušičkou som napísala mail organizátorom, že ak očakávajú že budem seriózna, tak ich asi sklamem. Neočakávali. Však ako by aj mohli, ak na toto miesto niekedy zavítali.
Po príchode na miesto mi pani organizátorka povedala, že som presne taká, ako si ma predstavovala a že má pre mňa jeden návrh. Naši olympijskí kladivári Marcel a Libor mali na programe basketbalový zápas na vysokozdvižných vozíkoch. A či by som nechcela súťažiť tiež. Vysokozdvižný vozík? Netušila som, čo to je, ale keďže prikývnem na úplne všetko čo znie zábavne a čím väčšia blbosť tým lepšie, samozrejme som súhlasila. A až potom som si do google zadala názov toho vozíčka.
Pred športovou halou bola pripravená prekážková dráha, ktorú sme na tom zaujímavom stroji mali zdolať a úspešne dopraviť loptu na vidliciach vpredu do basketbalového koša. Ja by som tam tú loptu nedopravila, ani keby som ten stroj nemala. A ktovie, či by ma niekto bol do toho pustil keby vedel, ako mi šoférovanie vždy išlo. Že nerozoznám ľavú a pravú, že nemám pud sebazáchovy a že veci robím predtým, než sa nad nimi zamyslím.
No a tak to aj vyzeralo. Narazila som do všetkého, do čoho som naraziť mohla, vyšla som mimo dráhu a skoro som rozbila obrovský reprák, z ktorého hlásili, že v záujme vlastnej bezpečnosti doporučujú divákom okolo dráhy mierne ustúpiť. Loptu som do koša úspešne dopravila, no trvalo mi to asi o 10 minút dlhšie, ako našim olympionikom. Nuž, olympionik asi nebudem. Iba ak by sa súťažilo v tom, kto svojou neschopnosťou rozosmeje divákov najviac krát.
Ešte som sa nestihla spamätať z toho, čo sa práve udialo, keď moderátor hlásil, že sa mám pripraviť, pretože nasleduje prezentácia ,,Život blogerky roka". A tak som si na pódiu sadla na stôl (!!!!) a rozprávala a rozprávala a rozprávala. O všetkých možných zážitkoch, príhodách, blogovaní, občas aj fyzike a o celom mojom šialenom živote.
Zistila som, že pre publikum zložené z väčšiny z mužskej populácie nie je najvhodnejšie hovoriť o sociálnych experimentoch. Tí ľudia sú tam, ktokoľvek sa môže postaviť a hodiť mi topánku do hlavy. Chvalabohu to nikto neurobil a po ukončení za mnou prišli dvaja chlapi s tým, že by radi vedeli, aké správy by mali žene poslať, aby zaujali. (Tak vidíte, že niektorí chlapi pochopili význam sociálneho experimentu aj správne!)
Na záver som ešte robila rozhovor pre RTVS so strašne milou pani redaktorkou, kde som hovorila celkom rozumne a uvedomelo. O tom, ako si ľudia majú ísť za svojimi snami a ako majú robiť veci, ktoré ich bavia a napĺňajú. Pretože  nič nie je nemožné, všakže :)
Znova som samu seba utvrdila v tom, že s tým mikrofónom sa mi to akosi páči.



4. Paríž? Áno!
Jeden štvrtkový večer som riešila celkom vážny problém. V piatok som potrebovala nutne odísť na Slovensko, pretože som prisľúbila svoju účasť na jednej akcii, no zrazu som zistila, že sú všetky vlaky vypredané. Smutne som zatvorila stránku s tým, že skúsim nájsť aspoň nejakú spolujazdu, keď na mňa zrazu vyskočilo: ,,A nechcete ísť do Paríža?" No ale samozrejme. Ani neviem ako sa to stalo, ale zrazu to bolo v košíku. A 2x, nepôjdem predsa sama. Síce som netušila, ako sa dostanem na Slovensko, vedela som, že o dva týždne idem do Parííííížaaaa! 

5. Aspoň 6.poschodie
Po politickej diskusii v Martine som si ako štandardne zabudla zajednať vlak domov a tak som cestovala do Prahy spolujazdou. Ako to už býva pravidlom, v týchto zdieľaných jazdách autom vždy stretnem celkom pozoruhodných ľudí. Tentokrát som cestovala so slečnou, ktorá pracuje ako ochutnávač mäsa a dozvedela som sa napríklad to, že si u nich môžem objednať žirafie mäso (panebože!) avšak, s minimálnym odberom 200 kg! Informácia, ktorá som fakt nepotrebovala vedieť. O chvíľku sa ale slova ujala slečna, ktorá práve končí medicínu a rozmýšľala, že by chcela pracovať ako psychiater. Lepšieho spolucestovateľa ako mňa si nemohla ani priať. Moja psychiatrička mi často hovorila, že som veľmi pozoruhodný prípad. Porozprávala som jej o bipolarite absolútne všetko a myslím, že si to s tou psychiatriou rozmyslela skôr, než sme prišli do Prahy.
Na oplátku mi porozprávala o jej skúsenostiach zo súdnej patológie a konečne som sa dozvedela veci, ktoré ma vždy zaujímali. Napríklad to, čo sa stane s telom, keď spadne z 8 poschodia alebo to, že 5. nie je úplná istota. Keď opisovala tie posmrtné zranenia a najlepšie spôsoby samovraždy tvárila sa, ako keby hovorila o jahôdkach.

6. Premiéra My Little Pony
Pár týždňov dozadu mi prišiel mail od Cinema City, v ktorom ma pozývali na premiéru filmu MY LITTLE PONY. Zhodou okolností som deň predtým napísala na blog o tom, že môj blond vesmír je každým dňom viac a viac blonďatejší a že mentálny vek je od toho fyzického v mojom prípade vzdialený na kilometre. Asi náhoda. Nehľadala som v tom súvislosť.
Zobrala som so sebou brata, ktorý má 13 rokov a ja som nejako predpokladala, že do tej spoločnosti krásne zapadne. A ja nebudem vyzerať, že som sa na tomto mieste vyskytla úplne náhodne,
Ocitli sme sa na mieste, ktoré bolo ružovo - fialové, plné jednorožcov, farebných balónov a DETÍ.
Občas som sa tak pýtala sama seba, čo tu kristepane robím? No potom som si zobrala pukance, koláčik, odfotila sa s fialovým jednorožcom a išla si sadnúť na miesto. Ťažko sa opisuje, čo som v tej kinosále zažila. Na tomto mieste pripadalo na každého dospeláka minimálne 10 detí. Ja som asi nikdy nevidela toľko detí pokope. A mňa dokáže dostatočne vydesiť aj jedno dieťa.
Pred tým, než začal film mali organizátori pre deti pripravenú súťaž. O plyšové jednorožce! Ja ako tvoj súťaživý by som sa bola rada zapojila, ale na toto by som potrebovala fľašu tequily. Pod filmovým plátnom sa zhromaždilo približne 100 detí, ktoré dostávali pokyny, podľa ktorých sa mali správať. Poník tancuje = tancovať. Poník spí = ľahnúť si na zem a šialený poník = ležať na zemi a kopať nohami. A teraz si predstavte čo sa začalo diať keď pani moderátorka spustila: poník spí, poník tancuje, poník spí, poník tancuje, šialený poník, poník spí. Tie deti pišťali, hádzali sa na zem, kopali nohami, tancovali a zase kopali nohami. Mať tú tequilu a idem hrať tiež.
O My little pony som nevedela vôbec ale vôbec nič, no keď sa film spustil a môj malý brat vyzeral, že ma omámený ružovou farbou asi zabije, na scénu prišiel jednorožec s korunkou na hlave a ja som vedela, že som tam úplne najsprávnejšie. Správnejšie ako všetky tie deti!
Keď som sa znova vrátila domov do Prahy zistila som, že môj plyšový jednorožec Marie Curie je s veľkou pravdepodobnosťou princezná Pinkie Pie. Aj keď som nakoniec našla súvislosti a spojitosť, stále si myslím,  že v Cinema City usúdili, že keď toto zažijem, nikdy nebudem chcieť vlastné deti! A to je pre túto spoločnosť nevyhnutá záležitosť.

7. Vesmírne
Posledný rok som často rozmýšľala nad tým, že by som chcela tetovanie. Vedela som kde presne ho chcem a tiež čo by som tam chcela. Približne. Objednala som sa teda k MONIKE (klik), ktorá mi dala termín až o niekoľko mesiacov, čo mi poskytovalo priestor na domyslenie presného motívu. V deň, kedy som mala termín som ale mala v novej práci školenie a nemohla som odísť skôr a tak som to zrušila. Navyše som mala pocit, že ten čas ešte neprišiel. Pár dní nato si Monika zlomila ruku a mne to celé prišlo ako znamenie toho, že by som mala ešte počkať. 
Ďalší termín som dostala o ďalšie dva mesiace. Večer predtým som rozmýšľala. Dlho som rozmýšľala. Nie nad tým, či áno alebo nie. Ale nad tým, ako presne. Konečné rozhodnutie padlo až ráno, pár hodín predtým, než som mala prísť. Zobudila som sa, keď bola ešte na začiatku 4 a vedela som. Som to proste ja. Od prvej bodky, až po poslednú. Spojenie toho, čo som vždy chcela s tým, čo som vždy milovala. Súhvezdie. Moje vlastné. Súhvezdie korunky. Pretože som princezná, všakže. A už navždy. 



8. Technický úspešný týždeň
Po tom, ako som sa vrátila z Paríža (o ktorom samozrejme ešte napíšem) som prišla v stredu ráno do práce, otvorila notebook, zapla ho a nič. Spanikárila som, pretože sa to nestalo prvý krát, no vždy predtým sa po pár hodinách znova zapol. No tentokrát nie. Napísala som Kamilovi, pretože on je môj záchranca v technicky obtiažnych situáciach, do ktorých sa rada dostávam. Výsledok náročnej operácie počas ktorej sa mi chcelo plakať, keď som videla moju najmilšiu vec na svete rozobratú na malé kúsky bol, že môj počítač odišiel do počítačového nebíčka a musím si nájsť novú lásku. Kamil (áno presne ten Kamil, ktorému som nedávno utopila v alkohole iPhone a kúpil si pre istotu vodeodolný telefón) mi požičal svoj notebook, aby som dovtedy kým nájdeme nový, neumrela. Ja ho niekedy za jeho odvahu a trpezlivosť so mnou obdivujem.
Doporučil mi ohľadom nového napísať Davidovi (ktorého sme už dlho na blogu ani Instagrame nemali, tak vitaj späť!), ktorý určite splní akékoľvek moje (žiaľ iba notebookové) prianie.
Napísala som, že chcem taký istý notebook ako som mala, pretože ten bol najlepší na svete. Nech má podsvietenú klávesnicu, pretože rada píšem v noci, nech je ľahký, lebo rada píšem úplne všade a nech vydrží dlho, pretože nie všade majú zásuvky. O pár chvíľ mi na whatsapp prišla fotka, ktorá ma úplne dostala. David nie len že splnil všetky podmienky, ktoré som mala, on našiel presne to, čo som si ani úplne nedokázala predstaviť. V tej najkrajšej farbe. Trikrát hádajte v ktorej.
Počas tých pár dní, kým som používala požičaný notebook a čakala na to, kedy mi pricestuje nová láska zo Slovenska (pretože potrebujem slovenskú klávesnicu a David plní akokoľvek želania :)) som v jedno pondelkové ráno rozbila aj telefón. Spadol mi asi z výšky pol metra na zem a ten zvuk rozbitého skla počujem stále. To už ale Kamil ani David vyriešiť nevedeli. Každopádne obidvoch milujem a pozdravujem! Díki, chlapi!
David chcel, aby som ho spomenula na blogu, aj Instagrame. Sľúbila som, že mu dám urobiť billboard, ale to by si zase mohol myslieť, že som do neho zamilovaná a to nebudeme riskovať, všakže.
Každopádne ak máte problém s notebookom a potrebovali by ste napríklad novú ružovú lásku, klikajte sem. A povedzte že ste odo mňa, nech David konečne miluje aj mňa. 

9. 8 týždňov bez cukru
Chcela som v praxi overiť to, či som sa skutočne zo všetkých porúch príjmu potravy vyliečila a či som fakt tak psychicky v pohode ako som si myslela. A tak som na celých 8 týždňov vyradila z jedálnička akýkoľvek cukor a sacharidy som sa snažila udržiavať pod 50 g na deň.
A výsledok? Za celé dva mesiace som nemala ani jeden krát pocit, že by som potrebovala jesť, nemala som žiadne nutkanie na nejaké prejedenie, alebo čokoľvek iné, čo sa ešte pár mesiacov dozadu dialo vždy, keď som sa snažila udržať v ketóze. Potvrdilo mi to môj predpoklad, že psychicky som si to v hlave konečne urovnala.
Čo ale bol celkom výrazný mínus bol fakt, že sa mi zhoršili bipolárne fázy. Prežila som jednu výraznú dvojtýždňovú mínusovú a tiež celkom výraznú plusovú, ktorá trvala niečo cez týždeň (a počas ktorej som vymyslela Neinstatnú krásu). Nech mám pocit, že som z PPP vyliečená, stále mám jedlo spojené s emóciami a možno nebude náhoda to, že práve počas ketózy bola moja bipolárna porucha horšia. Paradoxom ale je, že som sa cítila skutočne skvelo a všetko išlo presne podľa plánov, čo bývalo predtým vždy spúšťačom mánie. No tentokrát som spadla práve do mínusovej fázy. Vyskúšam znova a uvidíme, aké výsledky to prinesie. Celkom ma baví, robiť pokusy aj na sebe.


Tak sa majte najkrajšie ako viete
Vaša

↧

Tak ahoj, 2017!

January 1, 2018, 8:57 am
$
0
0
Tak a je za nami. Rok 2017. Posledné mesiace som mala pocit, že vôbec nebol dobrý, že som bola akosi stále smutná. Ale počas spomínania na všetky dôležité momenty uplynulého roka som prišla na to, že on bol vlastne úplne úžasný!
Každý kto ma pozná vie, že ja Silvestre prežívam strašne. Vždy plačem, pretože nikdy nechcem aby skončil starý rok a aby prišiel nový. Tentokrát to ale bolo iné. S rokom 2017 som sa lúčila veľmi pokojne, bez sĺz. A to aj napriek tomu, aký dobrý bol. Asi prvýkrát som o polnoci neplakala! Stále som mala strašne dobrý pocit z toho, čo je pred nami. Z roku 2018!
A viete čo charakterizovalo môj rok 2017? Jedna múdra vetu, ktorú som si hovorila vždy vtedy, keď som mala pocit, že je predo mnou neprekonateľná prekážka. Že je niečo až príliš nedosiahnuteľné, že niečo nedokážem. VŠETKO JE MOŽNÉ, LEN NEMOŽNÉ TRVÁ TROCHA DLHŠIE.
A to si hovorte vždy, keď budete mať pocit, že niečo nedokážete. Pretože čomu veríte, to dokážete.
A mne sa v tomto roku splnil jeden z tých najväčších snov! Ale to asi viete. Počas tohto roka som sa niekoľkokrát kompletne stratila, ale zase našla. Niekoľkokrát som v priebehu 24 hodín otočila celý môj život hore nohami. Urobila som toľko obrovských rozhodnutí a zmien.
Zistila som, že najdôležitejšia vec v mojom živote je rovnováha. Asi by mi nikdy nenapadlo, že taká samozrejmá vec, za akú rovnováhu všetci berú, sa stane takým obrovským problémom v mojom živote. Je to ako so zdravím. Kým ho máte, nevnímate to. Neberiete ho ako hodnotu. Ale ak absolútne stratíte rovnováhu a misky váh sa kývu ako v obrovskom vetre, až vtedy dokážete pochopiť, ako skutočne dôležitá rovnováha je. A nájsť či vytvoriť ju je ťažšie ako čokoľvek iné. 
Hľadala som sa každý jeden deň. Stále som rozmýšľala nad tým, aká je moja cesta, kde je moje miesto a kto vlastne som. Stále nemám pocit, že som našla odpovede na moje otázky, no pred pár dňami som Peti povedala jednu múdru vec a s tou vstupujem do nového roka. Nájdeš, keď prestaneš hľadať. Ale musíš veriť, pretože inak nenájdeš už nikdy nič.



Toto sú najdôležitejšie okamihy roku 2017:

JANUÁR:

NÁVRAT K CVIČENIU
Po novembrovom úraze zase začínam cvičiť a som tak strašne šťastná. Síce som stále strašne obmedzená a veľa vecí nemôžem robiť, pomaly začínam konečne behať. Nikdy som si viac nevážila tak predtým samozrejmú vec, akou to, že môžem chodiť je.

ON
Stretávam sa s človekom, ktorý je na mňa veľmi zlý. Hovorí mi, že som škaredá, že každá žena na ulici je krajšia ako ja a že musím schudnúť. Robím preto všetko, teší ma každý malý krôčik, no on ma vôbec nepodporuje. Som z toho smutná, no na jednej strane aj rada, mám obrovskú motiváciu. Dokážem mu, že budem zase krásna.
Ochoriem a ležím v posteli so zápalom priedušiek. Pýta sa ma, či teraz kvôli mojej chorobe bude musieť čakať dlhšie na to, kedy konečne schudnem. Moja psychika sa rozpadá na milióny kúskov. 

AKROJÓGA
Na mojom zozname snov svieti absolvovanie kurzu Akrojógy. Po dlhom prehováram ide so mnou Peťa, no po prvých 10 minútach vyzerá že ma zabije, hovorí že ma nenávidí a zaprisaháva sa, že sem so mnou už nikdy nepríde. Ja si to celkom užívam.

MOJE PRINCEZNÉ
Na konci decembra som navrhla moju prvú kolekciu tričiek a teraz ich ideme fotiť.  S mojimi dvoma princeznami - Peťou a Markét. Síce mám členok stále zatejpovaný, no po tak dlhej dobe mám na nohách zase lodičky. Užívam si to s činkou nad hlavou a plním si ďalší sen. Odfotiť sa s niekým, kto si oblečie tričko, ktoré ja navrhnem.


FEBRUÁR:
ABSOLÚTNE ŠŤASTIE
Dala som sa ako tak psychicky dokopy a na február mám v pláne veľké veci. Hneď prvý februárový deň sa budím strašne skoro ráno s pocitom, že dokážem absolútne všetko. Celý mesiac mám úplne nevyčerpateľnú energiu, nepotrebujem vôbec spať, cvičím dvojfázovo, ráno chodím behať a večer makám na crossfite. Ale tak ako nikdy. Výrazne si zvyšujem všetky PRka, robím svoj prvý zhyb, toes to bar aj doubleunder! V stave absolútnej eufórie zo svojich výsledkov sa registrujem na Crossfit Games OPEN.  
Tréner sa ma pýta, či niečo beriem, alebo v tom je chlap. Ani jedno, ani druhé. Som tak šťastná ako ešte asi nikdy a každý deň si plním jeden malý sen za druhým. Vtedy ešte netuším, že dôvodom tohto úžasného stavu je nerovnomerné rozmiestnenie neurotransmiterov v mojom mozgu.


DOKTORÁT
Tak ako ma ale tešia moje výsledky v športe, rovnakou mierou ma deptá to, čo sa deje v škole. Nech sa s tým akokoľvek snažím bojovať, do školy chodím s nechuťou a som tam tak strašne nešťastná. Spisujem si plusy a mínusy a prichádzam na to, že to, prečo som si chcela urobiť doktorát mi výskum v BNL v New Yorku nikdy nenaplní. Navyše je to celé oveľa viac vzdialené od toho, čo som vyštudovala, ako som si myslela a baví ma to stále menej a menej. Chcem sa na to vykašlať.
Idem na výstavu CERNu s ľuďmi zo školy, porozprávať stredoškolákom niečo o tom, čo sa v CERNe robí. Uvedomujem si, že toto je to, čo chcem. Že tam som skutočne šťastná. Že CERN bol predsa vždy môj sen.
Dohadujem si stretnutie s mojim školiteľom, kde mu hovorím o úplne všetkom, čo ma trápi. A že sa už do Ameriky nechcem nikdy vrátiť. Skutočný dôvod zatiaľ okrem mňa nevie vôbec nikto. Môj školiteľ mi dáva čas na to, aby som si našla nového školiteľa, ktorý bude viesť môj doktorát v CERNe. Na jednej strane som strašne šťastná. Na druhej neviem, či to ešte má zmysel. Dávam tomu ale šancu. 

CROSSFIT GAMES OPEN
Každú nedeľu sa u nás v gyme konajú Crossfit Games Open, na ktoré som sa prihlásila. Pri každom workoute prekonávam samú seba a po každom výkone som na seba strašne hrdá. Po piatom kole mi je trocha smutno, že to končí. No na druhej strane som celkom rada. Pri treťom kole ma začalo celkom nepríjemne bolieť lýtko. Musím si trocha oddýchnuť.


DOMINIKA
Na Valentína absolvujem svoje prvé rande na slepo. Z Instagramu. S úžasnou Dominikou, ktorá v najbližších mesiacoch niekoľkokrát môj život správne nasmeruje. Ako strašne som za ňu vďačná! Je pre mňa veľkým vzorom, učí ma toľko vecí, zažívame spolu toho veľmi veľa a zoznamuje ma s úžasnými ľuďmi. Napríklad s Neli, ktorá sa stáva tiež mojou úžasnou kamarátkou. Bože, ako strašne som s nimi šťastná!



JIRKA
Niekedy v tomto čase v gyme spoznávam Jirku, ktorého po tom, ako ma všetci odmietli, volám do kina na 50 odtieňov temnoty. Odmieta tiež, vraj vzťah nehľadá. Som vydesená a snažím sa mu vysvetliť, že išlo iba o film. Vtedy ešte ani len netuším, že tento človek sa stane mojim najúžasnejším kamarátom, ktorého budem nekonečne zbožňovať.


VNITROBLOCK
S Peťou sme v Prahe objavili jedno čarovné miesto. Volá sa Vnitroblock a je len 5 minút od nášho gymu. Sľubujem, že sem budem chodiť už na každé rande.


ZLYHANIE?
Môj dokonalý mesiac pomaly končí a ja mám pocit, že som si splnila úplne všetko, čo som chcela. Neporušila som režim ani jeden jedinký krát, jedla som úplne vzorovo a za 28 februárových dní som bola 28 x na crossfite a 10 x behať. Mám znova veľkosť S ako pred misskou a to maximálne šťastie cítim v každej jednej bunky svojho tela. Keby to len ON videl!
Posledný 28.deň sa ale cítim zle, kašlem, mám teplotu a strašnú chuť na sladké. Pred tréningom si v kaviarni kupujem malý kúsok banánového chleba, pretože mám pocit, že nemám energiu ani na to, aby som na tréning vôbec došla. Odcvičím to s veľkými problémami a cestou domov ma ničia výčitky. Banánový chlieb bol mimo režim, banánový chlieb som nemohla zjesť. Ale ja som to urobila! A keď som mohla to, už je to jedno, už môžem všetko. Zlyhala som, všetko je v háji. V obchode si nakúpim všetko na čo mi padnú oči a čo som si celý mesiac odopierala. V stave úplného odpojenia logiky tie hory jedla doma zjem za pár krátkych chvíľ, úplne sa zosypem a zaspávam so slzami v očiach a pocitom, že som úplne nanič. 

MAREC:

PSYCHIATRIA
Prvý marcový týždeň ležím v posteli a zo záchvatov prejedania sa nedokážem dostať. Nejde to. Je to silnejšie ako ja. Cítim sa tak strašne slabá. A za krátkych 10 dní naspäť priberiem všetko to, čo som za dokonalý január a február zhodila. Mám pocit, že sa mi zrútil celý svet. Uvedomujem si, že tieto stavy sa stále len zhoršujú a zhoršujú a že sama s tým nedokážem bojovať. Neviem čo mám robiť a tak dvíham telefón a objednávam sa na psychiatriu. Diagnóza? Porucha príjmu potravy a bipolárna afektívna porucha. Nie som slabá, som chorá. Konečne začínam chápať tým šialeným výkyvom nálad, ktoré som mala posledného polroka. Dostávam lieky a nikto v mojom okolí, komu som o tom povedala nechce veriť, že by mi niečo mohlo byť. 

BEHANIE
Hneď, ako sa dám psychicky ako tak dokopy, začínam behať. Na svojom zozname snov mám jeden, ktorý hovorí o tom, že musím celý jeden mesiac začínať alebo končiť deň behom. Po prvých 7 dňoch ma ale začína nepríjemne bolieť lýtko a ohlasuje sa bolesť spred niekoľkých týždňov. Dávam si na pár dní pauzu, no vždy, keď sa k behaniu znova vrátim, bolí to znova a stále viac. 

ĎALŠIE INSTARANDE
Idem na ďalšie instagramové rande. Tentokrát s Karolínou. Druhý človek z môjho online sveta a tak úžasný. Kaja robí výživovú poradkyňu a keď jej opisujem jedálniček môjho posledného roka, chytá sa za hlavu. Snaží sa mi vysvetliť, ako musím jesť a opisuje mi svoj spôsob vyliečenia sa z PPP. Počítanie makier. Avšak pre mňa je momentálne úplne nepredstaviteľné, aby som začala normálne jesť sacharidy. 



RODINNÁ OSLAVA
Čaká ma obrovská skúška trpezlivosti. Veľká rodinná oslava. Hory jedla a koláčov. Posledné roky boli rodinné oslavy pre mňa obrovským strašiakom. Nikdy som to nezvládla. Prvý krát ale idem na rodinnú oslavu s tým, že v tom nie som sama. Mamina o všetkom viem a celý čas stojí pri mne. Zvládla som to. Vo vlaku cestou do Prahy som taká šťastná. Niečo podobné som posledné roky neustála ani raz. 


MÁNIE
Keď už konečne viem veci pomenovať viem, že to čo prišlo, je ďalšia bipolárna fáza. Kladná. Znova je všetko možné, svet úplne dokonalý a ja schopná úplne všetkého. Spávam dve až tri hodiny a chodím behať ráno aj večer, pretože mám toľko energie, že neviem, čo s ňou. Na dlhú dobu ale posledná. Lieky od psychiatričky po mesiaci začali účinkovať a mne začína byť všetko jedno. Zjem čokoľvek, nemám žiadne výčitky a prestávam byť taký šialený perfekcionalista ako predtým. Mám pocit, že to nie som ani ja.

NOVÁ DOMÉNA
Kupujem si novú doménu a z nikoletavujisicova.com prechádzam na breaktherules.sk. Som nadšená. V momente, ako sa začnem hrabať v nastaveniach domény, blog prestáva fungovať a nejde ďalších celých 18 hodín. V noci nespím a zúrim. Počet za deň návštev? 0.


APRÍL:

BLOGER ROKA
Prvý aprílový deň začína nový ročník Blogera roka. Na pikniku z crossfitu nenápadne oznamujem kamarátom, že súťaž plynie už niekoľko hodín a mňa zatiaľ nikto nenominoval. Peťa sa chytá iniciatívy a ja som tak šťastná, že svoj blog zase vidím medzi kandidátmi na ten prestížny titul. Celý mesiac sa držím na prvom mieste, ale týždeň pred ukončením hlasovania ľudí o prvenstvo prichádzam. Po mesačnom hlasovaní postupujem do finále z úžasného druhého miesta. 

MAKRÁ
Odkedy mi Kaja povedala, že sa z PPP dostala práve touto cestou, skúšam počítať makrá tiež. Nejde to a trvá mi niekoľko týždňov, kým si to všetko dokážem v hlave sama urovnať. Prestávam s jedlom bojovať, začínam znova jesť sacharidy a snažím sa v jedle nájsť dávno stratenú rovnováhu. Ku káve si dám koláč a nemám absolútne žiadne výčitky. Vďaka makrám mám všetko pod kontrolou a už niekoľko týždňov som nemala vôbec žiaden stav ,,odpojenia logiky".

VŠEJADERNÁ FÚZIA
Moja škola organizuje každoročný ples. Beriem so sebou Peťu a mám v pláne si dnešný večer naplno užiť. Na mieste ale mám úplne rovnaký pocit ako v škole. Že tam vôbec nepatrím a že ma tam nikto nemá rád.


VEĽKÉ ROZHODNUTIE
Po dvoch mesiacoch hľadania školiteľa, premýšľania nad mojim životom a prehodnocovania prichádzam k tomu, že CERN síce vyrieši to, že nemusím cestovať do Ameriky, ale nevyrieši to, že v škole nie som šťastná a že jediný plus - že CERN bol môj sen, zasypáva neporovnateľný počet mínusov. Nemám rada programovanie, nebaví ma celé dni nad tým sedieť a nemať okrem školy žiaden iný život. Celé mi to uľahčí skutočnosť, že dvaja potenciálni školitelia, ktorých som oslovila ma od doktorátu odhovárajú. Som rozhodnutá. Doktorát nie je cesta môjho šťastia. Aspoň teraz nie. 

NA DEŇ PSYCHIATRIČKOU
Mesiac ukončujem ďalším sociálnym experimentom. Tentokrát prvýkrát v reálnom offline svete. Síce s chlapom zo zoznamky, ale reálne v kaviarni. A s trocha inou identitou. Článok má obrovský úspech a mne robí obrovskú radosť to, že ľudia milujú môj blog. 


MÁJ:

ĎALŠÍ SOCIÁLNY EXPERIMENT
Offline sociálne experimenty ma začali baviť. Beriem aj Peťu a ideme na speed dating. Tentokrát ako vyštudovaná teologička. Užívam si to na 100% a na konci mesiaca absolvujem speed dating znova. Tentokrát ako JA - Nika. 


a tu: Neo, si vyvolený!

NARODKY CROSSFITU
Môj milovaný gym má narodky a my ideme na chatu. Tak strašne sa teším. Keďže milujem organizovanie a robenie prekvapení, ujmem sa prípravy darčeka za všetkých členov. V deň odchodu na chatu si trhám všetky vlasy, pretože je toho na mňa akosi veľa a prestávam stíhať. Keďže veľmi iniciatívne chcem aj gratulovať a hovoriť príhovor, začínam mať tesne predtým stres. Reč som si pripravila, ale zatiaľ som ju ani raz nepovedala bez chyby. Prvý krát až naostro, keď po niekoľkých kokosových vodkách stojím pre všetkými a hlavne našimi trénermi a úplne od srdca im hovorím, aké obrovské miesto majú v životoch všetkých nás ostatných. V pekne zabalených balíčkoch im dávam tričká, ktoré som navrhla niekoľko týždňov dozadu. Plním si môj sen s vlastnými tričkami druhý krát.


JÚN:

FINÁLE BLOGERA ROKA
Ideme do Bratislavky. Na finále Blogera roka. S Peťou, Dominikou a Kubom. Panebože, ako strašne sa teším. Mám úplne tie najdokonalejšie princeznovské šaty od Poneru a cítim sa v nich tak krásne. Prichádzame na miesto plné všetkých tých úžasných a inšpiratívnych osobností. Ja som tak strašne šťastná, že tu môžem byť. Že môžem byť súčasť tohto všetkého. Že patrím medzi najlepších slovenských blogerov!
Sadáme si na miesto a netrpezlivo čakáme na vyhlásenie mojej kategórie. Prichádzajú nominácie a keď sa na obrovskom plátne objaví môj blog, som tak strašne hrdá. A zrazu to prichádza. Blogerom roka 2017 sa stáva...Break the Rules! Nemôžem tomu uveriť. K pódiu odchádzam úplne v tranze. Ten zvuk mi v ušiach znie doteraz. Break  the Rules. Ja som to vyhrala? Ona povedala Break the Rules? Vnímam len to, ako Dominika strašne piští a hovorí mi, že mám ísť! Cestou uličkou sa ešte otáčam a uisťujem, či fakt áno. Či to fakt povedali. Viem len, že ľudia stále tlieskajú a usmievajú sa a ja viem, že tlieskajú mne. MNE! Pretože som to skutočne vyhrala! 
Najbližšie dni odmietam z rúk pustiť certifikát Blogera roka. Ležím s ním v posteli a šťastie, ktoré momentálne cítim sa nedá slovami ani popísať. 

PETINKINE PROMÓCIE
Peťa úspešne ukončila štúdium a ideme do Brna na promócie. Sedím v prvom rade a veľmi tlieskam. Som taká pyšná! Trojdňové oslavy promócii sa ale celkom vymkli spod kontroly a zapálené krvavé šrámy z preliezania plota liečim ešte ďalšie dva mesiace.


JÚL:

NA KONIEC SVETA
Hneď za začiatku mesiaca odchádzame s Peťou a Markét kdesi na koniec sveta na chalupu. Celý týždeň trávim písaním knihy, od rána až do noci a cítim sa úplne úžasne. V prírode, úplnom tichu a úžasnej spoločnosti. Už presne viem, aké prostredie potrebujem, aby som ju dopísala.

NOVÝ TRÉNER JAKUB
Jedného dňa za mnou príde Peťa s tým, že by sa chcela v crossfite zlepšiť. Niekam sa posunúť. Že našla nejakého trénera, ktorý sa na to špecializuje. Hovorí mi, že s ním tiež pracuje fyzioterapeut, ktorý sa špecializuje na športové zranenia. Nič momentálne nepotrebujem nutnejšie. Bolesti lýtka sú strašné a nie som schopná vôbec behať. Stretávam sa s Jakubom a rozprávam mu o mojich problémoch. Berie si ma pod svoje krídla a začína mi písať tréningy. Kontroluje ma tiež v jedle a ja mám pocit, že je všetko na tej najsprávnejšej ceste.



ELITE BATTLE OF BRNO
Čakajú ma moje prvé crossfitové závody! Neviem, prečo som sa na toto dala nahovoriť, no nie je cesty späť. Cestujeme do Brna, kde sa všetko odohráva. Workouty sú ťažké, ale užívam si ich úplne naplno. Bože, ako strašne som šťastná! Cieľ neskončiť poslední plníme a najbližší týždeň sa dávam fyzicky dokopy.

Viac tu: Kráľovná výmykov


MAJKA
Po dlhej dobe sa stretávam s kamarátkou Majkou, ktorú som nevidela niekoľko rokov. Rozprávame sa o našich životoch a ja jej hovorím, že sa chcem vykašlať na doktorát. Že by som tak strašne chcela robiť niečo kreatívne. Písať a fotiť. Problém však vidím v tom, že na všetky podobné pozície je v Prahe nutná čeština. O pár dní mi Majka posiela ponuku práce pre jednu reklamku. Nejakí žraloci. Ale hľadajú niekoho, kto by sa staral o ich slovenských klientov. Inzerát si prečítam niekoľkokrát po sebe a mám pocit, že to je ono! Okamžite posielam môj ružový životopis a skáčem doma po strop, keď ma pozvú na pohovor!

ROZHOVOR PRE NOIZZ
Píšu mi z magazíinu Noizz, že by so mnou chceli urobiť rozhovor a zaradiť ma do svojej rubriky Big stories. Nadšene súhlasím. O pár dni dostávam otázky ohľadom môjho života, blogovania, najšialenejších vecí, ktoré som kedy urobila. Som nadšená. Konečne sa ma nikto nepýta na fyziku. Mám pocit, že to bude úžasné. A nemýlim sa, hotový článok si prečítam niekoľkokrát po sebe a som tak šťastná!


VEĽKÉ PRIZNANIE
Dlho sa k tomu odhodlávam, mesiac to spisujem. Moje temné tajomstvo. Všetko, čím som si za posledný rok prešla a čo som pred svetom tak vytrvalo tajila. Poruchy príjmu potravy, bipolárna porucha, myšlienky na samovraždu, psychiatria. Po zverejnení ma zasypú stovky správ od dievčat, ktoré si prechádzajú tým istým a zrazu majú pocit, že sa mi môžu zveriť. Článok má neuveriteľný dosah, čítajú ho desiatky tisíc ľudí. Za pár dní sa stáva najčítanejším článkom na blogu za celé 4 roky existencie.
Cítim sa konečne taká silná, mám pocit, že som nad tou chorobou zvíťazila. Vysadzujem lieky a som odhodlaná to dobojovať sama. 


KRISTÝNKA
Na crossfite spoznávam Kristýnku. Začíname sa spolu baviť a mám pocit, že si spolu úžasne rozumieme. Zisťujem, že číta môj blog a že som ju ku nám na crossfitu naviedla práve ja. Som tak šťastná! Ale oveľa viac keď zisťujem, že máme s Kristýnkou toho toľko spoločného a začíname spolu tráviť strašne veľa času. A tak do môjho života vstupuje ďalší tak úžasný človek.



AUGUST:

36 OTÁZOK NA ZAMILOVANIE
Robím ďalší sociálny experiment. Overenie 36 otázok, po položení ktorých sa majú subjekty do seba zamilovať. Začínajú ma baviť psychologické pokusy a pozorovanie reakcií ľudí na rôzne situácie. Výsledkom experiment je, že by to vlastne aj mohlo fungovať.

Viac tu: Milujem Ťa za 3..2..1

MOJE TRETIE INSTARANDE
Po tretí krát idem na rande naslepo z Instagramu a po tretí krát prináša do môjho života výnimočného človeka. S Anetkou si na prvom rande vyrozprávame naše celé životné príbehy a hneď vieme, že my dve sme sa museli stretnúť!


POHOVOR DO NOVEJ PRÁCE
Pozvali ma na pohovor! Som strašne šťastná, no ráno mám trocha obavy. Som na to vhodná? Mám tam vôbec ísť? Nakoniec idem, pretože mám pocit, že tie najlepšie veci v mojom živote sa dejú vtedy, keď o nich dopredu pochybujem. Dostávam 4 kreatívne otázky, na vypracovanie ktorých mám celý týždeň, počas ktorého vymýšľam, premýšľam, tvorím, kreslím, fotím. Odosielam výsledok s ktorým som celkom spokojná. O pár dní dostávam mail, v ktorom ma pozývajú do druhého kola. Skáčem po kuchyni od radosti. Druhé kolo je rýchle, hovorím o mojich úlohách a o tom, čo by som chcela u žralokov robiť. Som z toho všetkého úplne nadšená. Že sa mi ozvú. O týždeň. Majú ešte nejakých ľudí. Aj na chodbe ďalší čaká. Neviem, či som so svojim výkonom spokojná. Ešte chvíľku sa rozprávame a Nikol hovorí, že ma vlastne berú hneď. Mám to! Snažím sa akékoľvek prejavy emócii udržať na uzde. Som však tak neskutočne šťastná! Už vo výťahu mám slzy v očiach. 

KAMIL MÁ NARODKY
Idem organizovať ďalšiu oslavu! Kamil mi počas experimentu s 36 otázkami povedal, že nikdy nemal narodeninovú oslavu. A ja nepotrebujem počuť viac. Organizujem mu oslavu v našom gyme, pozývam tých najviac úžasných ľudí a všetko musí byť tip-top. S Peťou pečieme a pripravujeme jedlo, máme tortu, balóny aj darčeky. V noci sa prechádzam po ulici s ketllbelom a balónmi a vniká moje najviac legendárne video, kde v strede cesty na Dělnickej ulici konverzujem s pánmi zváračmi.  
Po párty sa budím ráno doma. Strašne ma bolia oči, z ktorých som si v noci nevybrala šošovky. Zapaľujú sa mi oči a najbližší mesiac ma trápia bolesti očí a musím nosiť okuliare.

Viac a hlavne video tu: Veď už sa môžeš vydávať!

BOLESŤ CHRBTICE
Cvičím strašne veľa. A síce mi Jakub zakázal vzpieranie, okrem tréningov, ktoré mi píše na každý deň, chodím aj na vzpieranie. Cvičím dvojfázovo, niektoré dni dokonca trikrát. Cvičenie je pre mňa momentálne úplne najdôležitejšie. Postavenie jedla v živote som si zjavne konečne urovnala, no s cvičením to je oveľa horšie. Niekedy v polovici augusta ma pri niektorých cvikoch začína bolieť chrbtica. Odmietam ísť k fyzioterapeutovi. Znamenalo by to minimálne deň bez cvičenia a to neprichádza do úvahy. Po ďalších týždňoch bolestí sa ale objednávam k môjmu Jakubovi. Moju chrbticu okomentuje s tým, že vyzerám, že vzpieram každý deň. Hodinu fyzioterapie pretrpím v bolestiach a dúfam, že to pomôže. No nepomohlo. Bolí to rovnako. 

LIVESTREAM
Príde mi návšteva. Veľmi sa na neho teším! Ležíme v posteli a kecáme. Na jeho otázku, čo ideme robiť odpovedám, že môžeme hrať karty. Najbližšie dve hodiny sedíme v posteli u mňa doma a hráme poker. Odchádza s tým, že u mňa sa aj tak nič nedá robiť. Otváram si fľašu vína. Situácia si to vyžaduje. Nemám poháre, pijem slamkou z fľaše. Mám najlepší nápad na svete. Idem livestreamovať! Trvá to dve hodiny, ľudia sa bavia, ja vlastne tiež. Uvedomelo to ukladám, nech si to môžu pozrieť aj všetci tí, ktorí to večer zmeškali. 

SEPTEMBER:

1. DEŇ V PRÁCI
Prichádza september a mňa čaká prvý deň v novej práci. Neviem sa dočkať. Tak strašne sa teším! Prichádzam do akvárka do ktorého sa zamilovávam na prvý pohľad. Je to tu tak úžasné! 

VLÁSKY OD TEREZKY
Čaká ma zmena. Idem na nové vlásky ku Terezke. Strašne sa teším, pretože Terezka s farbičkami dokáže čarovať. Chcem byť studená blondína. Odchádzam absolútne nadšená. Také krásne vlásky ako teraz som nemala ešte nikdy! Každému sa páčia!


ĎALŠIA ZMENA TRÉNERA
Keďže mám pocit, že tréningy od Jakuba ma nebavia a chýba mi vzpieranie, dohadujem sa na nových tréningoch s Kamilom. Tréningy ktoré mi píše sú úplne úžasné a strašne si ich užívam, aj keď sa bolesť chrbtice ozýva stále viac a viac. Cvičím ráno aj večer, no kvôli bolesti pár krát tréning nedokončím. Po troch týždňoch Kamil prichádza s tým, že ma ďalej trénovať odmieta. Dôvodov uvádza niekoľko, no ani jeden rozumný. Nezdá sa mu to, že ma stále niečo bolí. Plačem v práci a všetci sa ma snažia upokojiť.

OKTÓBER:

MÁM NARODKY!
1.október je tu a ja mám narodky. Oslava prebieha znova v našom gyme, kde sa na jednom mieste stretli všetci kamaráti z môjho života, ktorých mám najradšej. Oslava je dokonalá! Ja tých ľudí tak zbožňujem. A teraz sú tu so mnou a všetko je úžasné. Som šťastná a vidím, že aj oni chcú aby som bola. Dostávam darčeky podľa môjho zoznamu snov. Oni mi chcú plniť sny! Plačem od dojatia. Niekoľkokrát. Prichádzam domov na druhý deň ráno o 8. S ďalšími 4 kamarátmi.


FYZIOTERAPIA
Bolesť je stále horšia a horšia a Dominika mi dáva kontakt na fyzioterapeuta, ktorý sa špecializuje na mobilizácie chrbtice. Berie ma okamžite a zisťuje, že mám zablokované 2 rebrá a 2 stavce. Čuduje sa, ako som s tým vôbec bola schopná cvičiť. O pár dní bolesť trocha povolí a ja idem na Slovensko, aby ma na pár dní nelákalo cvičenie. S bratom ideme na motokáry a ja nepekne havarujem. Pri čelnom náraze mi nie len že letí prilba z hlavy dole, ale necítim si polovicu tela. Vraciam sa do Prahy so strašnými bolesťami hlavy a moja prvá cesta vedie na fyzio. Ten pán nechápe, ako si niekto takto dokáže zablokovať rebrá aj krk počas zotavovacieho pobytu doma. 

KONCENTRAČNÝ TÁBOR
Na narodky som od Peti dostala splnenie ďalšieho sna zo zoznamu. Návštevu koncentračného tábora v Poľsku. O koncentračných táboroch a druhej svetovej vojne viem všetko. Mám niekoľkokrát pozreté všetky filmy a prečítané všetky knihy. Myslím si, že ma nemá čo prekvapiť. Prekvapilo. Celý čas mám odporný pocit srdca v krabičke, ako keby sa niečo malo stať. S tým rozdielom, že sa už stalo.


KETÓZA
Posledné týždne mám pocit, že som psychicky absolútne v pohode a úplne vyrovnaná. Stále rozmýšľam nad tým, či som skutočne vyliečená a rozhodnem sa pre ďalší experiment na sebe. Na dva mesiace vysadzujem z jedálnička cukor. Lieky neberiem niekoľko mesiacov a ak to zvládnem, som z toho vonku.  8 týždňov prejde ako nič a neprinesú so sebou ani jeden jediný stav ,,odpojenia logiky". Čo však priniesli bolo zhoršenie fáz. Jedna výrazná depresívna a jedna veľmi výrazná mánická. Začínam rozmýšľať nad tým, či bipolárnu poruchu nemôžu zhoršovať práve experimenty s jedlom. 

NOVEMBER:


PRETRVÁVAJÚCA BOLESŤ
Keďže bolesť chrbtice neprestáva, nepomáhajú lieky a nedokážem sa poriadne ani nadýchnuť, rozhodnem sa navštíviť lekára. Posiela ma na úplne nezmyselný RTG, na ktorom nič nevidí. Dostávam záves na ruku a Ibalgin na bolesť, ktorý už dlho nepomáha. Pár dní nesmiem cvičiť.

BUDEM SPÍKER!
Dostávam pozvánku na pracovný veľtrh, ktorý sa bude konať v Trnave. Chcú, aby som bola na tomto podujatí spíker. Najprv mám obavu, neviem, či mám niečo, čo by som ľuďom mohla ďalej posunúť, čo by im mohlo pomôcť v ich kariére. Nakoniec hovorím o svojom živote, o blogovaní aj o fyzike. Veľmi si to užívam. Chcem rozprávať do mikrofónu viac!


SÚHVEZDIE KORUNKY
Po dlhom rozmýšľaní som rozhodnutá. Chcem tetovanie. Chcem korunku. Aby som bola princezná už navždy. Rozmýšľam, ako spojiť do jedného malého obrázku, ktorý bude na mojom zápästí už navždy to, čo ma tak charakterizuje. To, čo som vždy chcela a to, čo som vždy milovala. Mám to! Súhvezdie korunky!


NEINSTANTNÁ KRÁSA
Po tom, ako som sa svetu priznala s mojim temným tajomstvo, ma zasypali stovky správ od dievčat, ktorým môj príbeh pomohol. Rovnako, ako mne pomohli príbehy iných dievčat. Chcela by som pomôcť všetkým. Rozmýšľam nad založením projektu, ktorý by dievčatám trpiacim PPP pomáhal. Vzniká Neinstantná krása. Viem, že celý svet nezachránim. Ale chcem sa o to aspoň pokúsiť.

Viac tu: Neinstantná krása

KONIEC CROSSFITU?
Sťažujem sa kamarátovi Miškovi, ktorý pracuje ako chirurg na stále niekoľko mesiacov pretrvávajúce bolesti a na neochotu zo strany lekárov nejako to riešiť. Vybavuje mi vyšetrenie u neurologičky v jeho nemocnici. Posiela ma na niekoľko RTG a po dôkladnom vyšetrení prichádza zdrvujúca diagnóza. Oznamuje mi, že crossfit ani vzpieranie už nikdy nebudem môcť robiť. Sedím na tej stoličke v takom tranze, že mám pocit, že sa mi asi sníva. Doktorka si naspäť sadá a vypisuje papiere pre fyzioterapeuta. Dostávam lieky na bolesť a hneď ako opustím nemocnicu si sadám na lavičku pred vchodom a plačem. Neviem to zastaviť. Nedokážem tomu uveriť. Najbližšie dni mám pocit, že sa mi zrútil svet. Crossfit mi vždy pomohol, nech mi bolo akokoľvek zle, vždy ma zo všetkého dostal. Ja som ho tak milovala! Neviem čo povedať. Už ani nemám slzy.

DECEMBER:

PARÍŽ
Hneď za začiatku decembra odchádzam do Paríža. Neviem sa dočkať! Po roku, ktorý som prežila vo Francúzsku som bola presvedčená o tom, že sa sem znova presťahujem. V tomto pocite ma utvrdzujú hneď prvé minúty v tomto meste. Milujem to tu. Tieto dni si užívam absolútne naplno. Pri ceste naspäť takmer zmeškám lietadlo a som presvedčená, že to je ďalšie znamenie. Po prílete do Prahy mi je smutno. Nechcela som sa vrátiť. Mám pocit, že moje srdce ostalo v Paríži. Najbližšie dni sú veľmi smutné.


DISKUSIA PROGRESÍVNE SLOVENSKO
Cestujem do Martina na diskusiu novo vznikajúcej politickej strany s aktívnymi ženami dnešnej spoločnosti. Prvý krát hovorím o mojom temnom tajomstve pred ľuďmi, do mikrofónu. Je to zvláštne. Ale pred 1.Neinstantnou krásou si to musím nacvičiť. Po párty, ktorá po diskusii nasleduje sa budím v cudzom dome. Začiatok mojej politickej kariéry celkom sľubný.

Viac tu: Z jesenného denníčka


CFMF VIANOCE 
Na crossfit som sa prestala chodiť už aj pozerať. Je mi tam vždy tak strašne smutno a čo oči nevidia, srdce nebolí. Až tak. 
Po mesiaci bez crossfitu mi v maily pristáva pozvánka na vianočný večierok. Mám z toho zmätené pocity, ale teším sa. Hodinu pred začiatkom ale mám pocit, že zúčastniť sa tejto akcie mojej psychike momentálne nepomôže. Nechám sa však prehovoriť a prichádzam do podniku plného všetkých tých ľudí, ktorých tak milujem a ktorí mi tak chýbali. Všetci ma ľutujú a ja spustím taký záchvat plaču, ktorý sa nedá zastaviť. Po polhodine musím odísť, pretože neviem prestať plakať. 

FYZIO U JAKUBA
Píšem zúfalú správu Jakubovi s prosbou o pomoc, v ktorej mu tiež posielam lekársku správu od doktorky. Sľubuje mi, že ma dá dokopy a že zase budem cvičiť. Ja sľubujem sebe, že už nikdy nebudem robiť nič mimo jeho pokynov. Dovolí mi zase cvičiť. S rozumom.

CROSSFIT
Hneď ako sa vraciam naspäť do Prahy, idem znova na crossfit. Po viac ako dvoch mesiacoch úplného necvičenia. Cítim sa tak slabá ako nikdy. Chrbát síce stále bolí, ale psychická bolesť z toho, že cvičiť nesmiem, je horšia než tá fyzická ktorú cvičenie spôsobuje. Na chvíľku mám pocit, že bude zase všetko dobré. Že niektoré nikdy a navždy predsa len opisujú len istý časový interval.

Tak toto bol on. Môj rok 2017. A čo prinesie ten ďalší?
Ja Vám prajem, aby Váš nový rok bol presne taký, ako ho chcete mať. Veľa snívajte a sny si plňte, nech sú akokoľvek šialené a odvážne. Dávajte si pozor na svoje zdravie a počúvajte svoje telo. Buďte milí a nesebeckí k iným. Pomáhajte tým, ktorí to potrebujú. Správajte sa k ľuďom presne tak, ako chcete, aby sa správali oni k Vám. Na nič netlačte, nechajte veci voľne plynúť, všetko k Vám príde v správny čas. Vtedy, keď z toho budete môcť vyťažiť čo najviac. Vtedy, keď Vás to urobí úplne najšťastnejšími! Ale nezabúdajte všetko prijímať s pokorou. Splňte týchto pár bodov a Vás rok 2018 bude ten najlepší, aký ste kedy zažili!

A čoskoro sa vidíme na 1. Neinstantnej kráse!

Majte sa NAJKRAJŠIE ako viete!
Vaša

↧

Budem...?

January 8, 2018, 12:46 pm
$
0
0
Novoročné predsavzatia si dávam každý rok. A veľmi veľa. Som presvedčená o tom, že keby som každé mala vydržať čo i len jeden deň, stále je to viac, ako keby som si žiadne nedala. A predsa len sú to novoročné predsavzatia a nie celoročné. Niektoré (a neviem, či už to nebude aj väčšina) som už stihla porušiť, ale dám im ešte šancu. A pre istotu Vám o nich poviem, aby mi náhodou nenapadlo na ne zabudnúť a vytiahnuť ich zase až o rok.

BUDEM:
  • najprv rozmýšľať a potom hovoriť a konať (v čase písania tohto textu a teda 8 dní po novom roku porušené asi milión krát). Hneď na úvod latka nastavená vysoko.
  • trocha menej ironická a sarkastická, aj keď občas keď nad tým premýšľam, to som si mohla pokojne kompletne zmeniť svoju identitu a bude to v podstate rovnaké. 
  • odpisovať na maily, správy a komentáre. Na všetky. A najlepšie hneď. A nie po dvoch týždňoch alebo ešte lepšie - vôbec.
  • milá a to aj na tých ľudí, ktorí sú na mňa zlí a normálne by som ich poslala do škaredého slova
  • obmedzovať posielanie ľudí do škaredého slova
  • obmedzovať používanie škaredých slov. A hlavne v prípade, že by škaredé slovo bolo v spojení s konkrétnou osobou. A to aj v prípade, že by konkrétna osoba škaredé slovo skutočne zosobňovala.
  • sa vyhýbať všetkým nášľapným emocionálnym bombám v mojom živote a to obzvlášť tým, ktoré už raz vybuchli. A to aj v prípade, že bude piatok večer, ja budem mať v sebe 6 vín a kontaktovať emocionálnu bombu mi príde ako najlepší nápad na svete. Alebo pozvať emocionálnu bombu na rande, ples, víno. Kamkoľvek. 
  • si zapisovať bipolárne fázy. Nie len že urobím radosť mojej psychiatričke, navyše budem mať lepší prehľad o svojom živote. Možno je v striedaní fáz nejaký algoritmus. Podobne ako menštruačný cyklus. Na túto príležitosť som si do mobilu stiahla 2 aplikácie. Jedna sa volá e Moods a druhá bd mood tracker. Na App Store nájdete fakt všetko!
  • sa viac baviť. Chodiť viac na párty. Všetci si dávajú novoročné predsavzatia, že nebudú piť, ja by som ale mala piť viac. Pretože potom idem na 3 párty za polroka a ocitám sa na nepochopiteľných miestach, s nepochopiteľnými ľuďmi a nepochopiteľnými predmetmi. 
  • obmedzovať žehlenie vlasov. Naučiť sa vlasy fúkať a patlať si do nich všetko to, čo ich pred teplotou od fénu ochráni. 
  • sa učiť hovoriť nie. OK, pravda je, že sa to nenaučím asi nikdy, ALE aspoň si vždy, keď by som radšej povedala nie, ale nakoniec poviem áno, spomeniem na to, že by som to nie povedať mala. 
  • písať viac a častejšie. Možno nevadí, keď každý článok nebude rozsahu bakalárskej práce.
  • rozmýšľať pri cvičení. Vrámci možností.
  • rozmýšľať pri jedle. Vrámci možností.
  • rozmýšľať pri všetkom. VRÁMCI MOŽNOSTÍ.
  • obmedzovať konzumáciu orechov. Orechy síce sú zdravé tuky, ale 150 g makadamových orechov sú zdravé tuky na týždeň a nie na jeden deň!
  • obmedzovať konzumáciu orechových masiel. Platí popis ako u orechov viď bod vyššie. 
  • odstrániť zo života všetky toxické vzťahy, pretože ako hovorí môj fyzioterapeut Jakub - moje zranenie má emocionálny pôvod a v knihe Emocionálna inteligencia písali, že za všetko môžu toxické vzťahy. 
  • no v skutočnosti nebudem, ale POKÚSIM SA prežiť čo najviac dní bez kávy. Pokus budem skúšať realizovať len dovtedy, kým nebude mať na moju osobnosť negatívny vplyv.
  • tiež sa pokúsim počas mánických fáz spať a nespôsobovať ľuďom okolo seba depresie, pretože oni nevedia byť tak šťastní.
  • poslúchať svojho fyzioterapeuta a to aj v prípade, že bude chcieť aby som sa valčekovala 5x denne. 
  • v depresívnych fázach si nebudem púšťať romantické filmy, pretože potom plačem a mám pocit, že je svet ešte viac čierny
  • nebudem hovoriť cudzím deťom, že ich nemám rada, pretože potom plačú a nikto ich nevie utíšiť
  • nebudem natáčať vo vlaku cudzie deti a dávať ich do Instastories, nech už robia akýkoľvek bordel a akokoľvek ma štvú, pretože potom na mňa chcú ich rodičia podávať trestné oznámenia
  • nebudem dávať ľuďom druhé šance. Pretože nie, každý si nezaslúži druhú šancu. A tretiu. Štvrtú. Piatu. A šiestu.
  • piť. Vodu. Pitný režim. Na celý deň nestačí pollitra vody počas crossfitu.
  • menej útočná na ľudí, ktorí ma naštvú niečím, o čom ale nemajú vôbec tušenia. A toto je vec, ktorú som si v zozname mala napísať na prvé miesto. Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie, všakže Nikoleta!
  • menej vytočiteľná hlúpymi ľuďmi, ktorých jediný cieľ je, vytočiť ma. A vždy sa vytočím aj keď viem, o čo im ide. 
  • nebudem sa na ľudí pozerať škaredo, keď budú jesť mäso. 
  • menej alebo najlepšie vôbec (ale zase nemôžeme chcieť všetko hneď) klásť taký dôraz na vek chlapov (a občas žien). Predsa len, posledný rok ma ľudia presvedčili o tom, že vek nič neznamená. Najlepší chlap v mojom živote je odo mňa o niekoľko rokov mladší a zase najväčší (škaredé slovo) bol o pár rokov starší.
  • nebudem plakať pred ľuďmi. V žiadnom prípade. Pretože nie som uplakánek. Len je moja emocionálna stránka trocha náročnejšia na prežitie na tejto planéte. 
  • nebudem každý deň, vždy vtedy, keď sa mi niečo nezdá, vymýšľať nové novoročné predsavzatia a pripisovať ich na zoznam. 



A pamätáte sa, na to predsavzatie, že budem písať častejšie a kratšie. Plním :)
Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša






↧
Viewing all 100 articles
Browse latest View live
Search